Veronika Matějková, Shumavan
Veronika tvorí viac ako desať rokov láskavý a bezpečný priestor pre individuálny koučing, párové a rodinné terapie, skupinové a online workshopy a prednášky z oblasti psychoterapie. Je certifikovaná trénerka, lektorka, konzultantka a spisovateľka v oblasti vzdelávania, psychosomatiky a osobného rozvoja so špecializáciou na prácu s emóciami, tieňovými aspektmi a traumou. Verí, že všetky naše spiace dary čakajú len na to, až si dovolíme postaviť sa do svojej sily a všetkému, čo odmietame, ponúkneme láskavú a jemnú náruč prijatia. Jej veľkou vášňou je tvorivé písanie, ktoré si pod pseudonymom Shumavan našlo na Facebooku viac ako 18 000 sledujúcich. Aktuálne tvorí svoju prvú knihu, ktorá by mala vyjsť tento rok.
Slová autorky Shumavan doslova svietili na stránkach, v jej slovách bolo cítiť hlbokú skúsenosť a vedomie toho, čo zažila na vlastnej koži. Po mesiacoch strávených v bezpečnom priestore procesu jej slov, som sa rozhodla poprosiť ju o rozhovor a položiť pár zvedavých otázok – nie mnoho, pretože to podstatné sa deje práve v témach, ktoré má spracované a ktoré sa dotýkajú tela i duše.
Ahoj, Veronika, začnem jemne a zvedavo – ako sa máš?
Ďakujem, mám sa dobre, mala som na jar také „zabezpečovacie a zdrojovacie“ obdobie. Nechať veci plynúť, potrebovala som iba byť. Niežeby som nebola aktívna, predsa len s dištančnou výučbou chlapcov to nie je celkom možné, ale prestala som tlačiť na veci a upokojila sa. 
Mohla by si s nami zdieľať svoj príbeh?
Narodila som sa v roku 1981 ako empatik a vysoko senzitívne dieťa, čo bolo pre mňa v tej dobe skôr než darom nástrojom na veľkú a bolestivú osobnú transformáciu. V živote som prešla mnohými osobnými traumami, ktoré sa zdali byť neprekonateľnou prekážkou na ceste k sebe. Sužovali ma panické ataky, strach z ľudí, z neznámych situácií, bolo pre mňa veľmi ťažké nájsť v tomto svete kúsok bezpečia a pocit spolupatričnosti. Cítila som sa oddelená od seba a od okolitého sveta.
Mala som šestnásť, keď mi v rukách pristála prvá zásadná vedomá kniha, zažila som pocit, že som konečne doma a že mi niekto predsa len rozumie a chápe, čo každý deň prežívam, keď vnímam emócie druhých ľudí a cítim, ako bolestne sa dotýkajú aj môjho tela. Ako dieťa som presne vedela, čo sa v ľuďoch odohráva, čo si myslia, čo je pod povrchom toho a čo namiesto toho vyjadrujú navonok. Bola som nesmierne zmätená, pretože som videla zásadný rozpor medzi tým, čo je mi predkladané ako viditeľné, a tým, čo skutočne z ľudí cítim. V tom čase som ešte nebola v spojení so sebou, takže som všetky svoje pocity musela potlačiť a uverila som, že nič z toho nie je skutočné.
Jediný, komu som sa mohla zveriť, bol papier – a tak sa písanie stalo mojím dôverníkom bez toho, aby som tušila, že mi raz prinesie možnosť robiť v živote to, čo ma najviac napĺňa a teší. Ďalším míľnikom na mojej ceste bolo materstvo, ktoré mi posvietilo na všetku bolesť, ktorú som dovtedy nosila v sebe. Vtedy som pripustila, že je dôležité, aby som si už konečne našla cestu k sebe, a tým pádom aj k svojim deťom. Veľakrát sa za mnou len zavreli dvere a bolo mi povedané, že na všetko musím prísť sama, čo bolo pre mňa nakoniec veľkým prínosom, pretože som sa všetko učila na sebe a krok za krokom zisťovala, čo je pre prácu s traumou zásadné a skutočne liečivé.
Prešla som si desiatkami kurzov, workshopov, psychoterapeutickým výcvikom a metódami, ktoré mi mnohé odovzdali, ale celkovo sa každou ďalšou metodikou iba rozširoval môj mentálny príbeh a všetky nástroje sa teda míňali účinkom, lebo boli príliš zložité a pracovali prevažne s mentálnym nastavením. Nakoniec som pochopila, že transformácia je nekonečný proces uvedomovania skrz preciťovanie a zvedomovanie všetkého, čo je teraz a tu, bez popierania, posudzovania a snahy o vyriešenie. To je tiež zásadná cesta, ktorú odovzdávam ďalej, lebo SOM JU SAMA prežila.
Nevedela by som a ani nechcela odovzdávať akékoľvek učenie bez toho, aby prešlo mojou prežitou skúsenosťou. Učím to, ako rozlišovať emócie a myšlienky od skutočných vedomých pocitov. Ako nachádzať úľavu z bolesti a nájsť zmenu uhla pohľadu, ako sa na danú situáciu pozerať tak, aby bol život slobodnejší, autentickejší, avšak s rešpektom k ostatným živým bytostiam. Všetko v našom vnútornom prežívaní je otázkou rovnováhy a celistvosti. Nie je to metóda, je to princíp.
Bývaš už piaty rok spolu so svojimi synmi na Šumave. Šumava je divoká a zároveň má hĺbku, ako sa ti tu žije, akí sú tu ľudia?
Život tu je tvrdý, nielen zima, ale i povaha šumavských ľudí. Sú ako vlci, chvíľku trvá, kým si niekoho k sebe pustia, ale potom je to už natrvalo. Dôvera sa získava dlho. Vždy som sa tu cítila doma, mesto som nikdy nechápala – ponúklo mi mnoho otvorenosti a rôznorodosti, je však zdrojom stresu, potrebujem spomaliť, je v ňom mnoho podnetov, ktoré odvádzajú pozornosť od vnútorného sveta.
Dlho som bývala v Prahe, celá rodina okrem maminky zostala na Šumave a stále sme cestovali medzi Prahou a Šumavou. Maminka odtiaľ síce pochádza, ale potrebovala odísť, ale ja som už od malička cítila, že sa k svojim koreňom musím vrátiť. Dokončiť, čo nebolo dokončené. Preto som sa jedného dňa rozhodla vo svojom živote pre radikálny krok – presťahovať sa na Šumavu. Plánovala som to so svojím manželom, manželstvo však nevydržalo. Nebola to manželova cesta, po štyroch rokoch na Šumave sme sa museli rozísť.
Pre moje fungovanie bola Praha už moc, potrebovala som upokojiť a spomaliť. Môj vnútorný svet bol pre mňa absolútne zrozumiteľný, je mi prirodzené byť vo svojom vnútri, vnímať to tam a chápať. Dával mi však zabrať práve ten vonkajší svet. V meste som sa vďaka nadbytku vonkajších vplyvov dostávala do nerovnováhy. Až tu na Šumave, keď som sa pozrela a uzrejmila si, ako to mám, som uchopila, ako bezpečne s vonkajším svetom komunikovať a zaobchádzať. Moja prirodzenosť je 80 % pokoj a čas na svoj vnútorný svet a 20 % rýchlosť mesta a vonkajšie podnety.
Čím začala tvoja cesta k prepájaniu vonkajšieho a vnútorného?
Hlavným stimulom bolo moje telo, je kompasom toho, ako to máme usporiadané s vonkajším svetom. Telo je forma, mužská energia. Ženská energia, duša je obsah. Keď mi telo začalo kolabovať, zistila som, že mu nerozumiem. Prešla som si syndrómom vyhorenia. Psychiku som, našťastie, vedela vyladiť celkom dobre, postupne som prišla na to, že telo mi dáva signál, že niečo je potrebné urobiť inak. Uvedomila som si, že to nemám vo svojom živote dobre nastavené, nežijem rovnováhu medzi vonkajším a vnútorným svetom, medzi dávaním a prijímaním. Že neustále vchádzam do vnútorného sveta, často sem i unikám a schovávam sa, pretože je to bezpečné. Naproti tomu keď vychádzam von, som neistá. Niežeby mi to nešlo, zvonku to vyzeralo úplne v pohode, pre mňa to však znamenal obrovský stres, strach a prekonávanie všetkých limitov. A ja som už chcela, aby to bola moja prirodzená súčasť, aby som mohla vyliezť von a mať z toho radosť. Chcela som si užívať svoj život v uvoľnení a radosti.
Moje telo mi krásne ukazovalo, ako to v skutočnosti je, syndróm vyhorenia prišiel uprostred rozbehnutého projektu terapií a práce v skupinách. Postupne sa všetko rozpadlo a ja som prišla o hlavný prvok zazdrojovania sa z vonkajšieho sveta. Odrazu som zistila, ako málo týchto zdrojov mám, bola som úplne na nule a moje telo povedalo dosť – zo dňa na deň vyplo. Mala som energiu maximálne na dve hodiny denne. Ráno som vstala, vybavila deti a potom to išlo už len dolu. Necítila som sa dobre vo svojom tele, začala som priberať na váhe, ležala som a fungovala z posledných síl. Tu niekde som si povedala, že je načase urobiť nejakú zmenu – nie vnútornú ako dovtedy, ale vonkajšiu. Uvedomila som si, že potrebujem robiť predovšetkým vonkajšie kroky. Vnútorne som to mala celé zrovnané, prepočítané, vedela som čo a ako.
Vnímala som svoj základný strach vyjsť von. Nie je jednoduché povedať si: Vykročím! Pokiaľ v sebe totiž nemáme dostatočné zdroje, bezpečie a dôveru, tak to jednoducho nejde. Následne sa často dostávame do začarovaného kruhu výčitiek, hanby a viny, zlyhania z toho, že sme opäť nevykročilo. Vyčerpávame sami seba. Je potrebné sa zastaviť, zazdrojovať, dať si pocit bezpečia – a až potom urobiť ten vonkajší krok. Zdroje sú rôzne, v prijímaní. Stabilný príjem, domov, rodina, vzťahy – základňa, v ktorej viem dobre a bezpečne prežiť, a až potom môžem skúmať vonkajší svet. V tom čase mi práve táto stabilita chýbala. Nebola funkčná rodina, vzťahy, príjem, dokonca ani zdravé telo. Takže som bola skutočne na nule a z nej som musela poznať, o čo ide. Vošla som do obrovskej hĺbky, začal sa mi veľký transformačný proces, ktorý trval päť rokov.
Aký bol tvoj prvý krok z bodu nula?
Keďže som bola na celkom pokročilej vnútornej ceste, poznala som nástroje, ktoré som mohla použiť. Dokázala som sa oprieť o zdroj. Zdroj – vnútorný i vonkajší – ako o stabilizačný prvok. O dôveru a vieru v to, že všetko, čo sa deje, je pre moje najvyššie dobro. Sadla som si, upokojila sa a čakala na impulz, čo urobiť ďalej. Tým impulzom bolo – presťahuj sa, choď za svojimi koreňmi, tu už nemáš čo robiť. Konala som a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla v danej chvíli urobiť. Vďaka tomu, že mám dôveru vo svoj vnútorný zdroj a načúvam mu, tak viem robiť odvážne kroky, ktoré sú pre niekoho nepredstaviteľné.
Na Šumave sa mi začalo uzdravovať telo, pretože som bola tam, kde som chcela byť, a na mieste, ktoré so mnou vibračne ladilo. Tu som mala možnosť a čas zdrojovať sa s prírodou. Príroda je jeden z najväčších zdrojov a zabezpečení vo chvíli, keď ostatné zdroje odídu.
Bolo to náročné aj pre chlapcov, ktorí museli zmeniť školu a prostredie, na ktoré boli zvyknutí.
Musela som sa rozhodnúť sama za seba a zároveň za nich. Musela som si uvedomiť, že pokiaľ ja ako mamina – hlavný energetický bod rodiny – nie som vyživená a strádam, nemôže to fungovať. Bola som už v bode, keď som fyzicky fungovať nevedela. Psychicky som to vykrývala a navonok to nebolo takmer poznať, ale bolo to nesmierne vyčerpávajúce. Určite to pozná mnoho maminiek, na ktorých pleciach stojí fungovanie domácnosti, práca, deti a všetko okolo toho. Je to nesmierny tlak.
Čo sa stane so ženou, keď nepostrehne, že ide za svoje hranice, nedokáže sa zazdrojovať a prijímať?
Úplne sa odpojí od samej seba. Často to ide ruka v ruke s tým, že nepozná svoje potreby – a keď ich nepozná ona, nedokáže o ne ani požiadať a prijať ich od niekoho druhého. Neustále sa vyčerpáva na veciach, ktoré nie sú podstatné. Je to často rodová záležitosť, doslova zakódovaná v rodových vzorcoch. Vedie k vyhoreniu fyzickému i psychickému. Začne sa to prejavovať tak, že na dvere zaklope choroba alebo depresia. Niekedy však stačí urobiť málo a stanú sa veľké veci. Počúvnuť svoje potreby. Alebo jednoducho niekomu povedať, čo cítim, nájsť si bezpečného sprievodcu, priestor, kde sa môžem pravdivo zdieľať. Odpojenie od seba si skôr či neskôr vypýta veľkú daň.
Prečo sú ženy na seba také tvrdé?
Je to naša história, ktorú si nosíme vo svojej DNA. Nie sú to len rodové vzorce, ale informácie zakódované priamo v našom tele. Žena bola neustále nastavená na prácu, na dávanie, na vzdanie sa svojich potrieb, sexualita bola tabu – čo je obrovský zdroj energie, ktorá dokáže liečiť naše telo. Všetko bolo nastavené na prežitie, nie na stav byť šťastná. Šťastní môžeme byť, až keď sa náš mozog prenastaví zo stresu boja o prežitie do stavu uvoľnenia a pohody. Ženy ešte nezažili čas uvoľnenia. Takže tvrdosť je v nás zakódovaná. Nikdy nevydýchneme, stále sa iba nadychujeme a nevydychujeme. Ženy v súčasnosti, aj keď sa to cielene snažia robiť inak, sa často v skutočnosti chytia do pasce – prídu domov z práce a čaká na ne domácnosť, deti, dnes už takmer povinná sebarealizácia… Výdych je nahradený formou emočného zajedania. Ďalej sa dobrovoľne vyčerpávajú až do padnutia. Dávanie bola totiž jediná možnosť, ako mať hodnotu.
Veronika, na tvojom prístupe ma veľmi zaujal spôsob, ako pracuješ s emóciami, že sa im nevyhýbaš, nesnažíš sa ich niekam dostať, iba s nimi zotrvať. Čo je pri spracovaní emócie podstatné?
Podstatné je emóciu privítať. Emócia je jeden z najväčších darov, ktorý tu na zemi máme. Dostáva nás naspäť k sebe. Keby sme nemali silnú a nepohodlnú emóciu, napríklad nenávisť, tak by nás nič nenútilo ísť do svojho vnútra. Išli by sme pravdepodobne v nastavení – O nič nejde, kašlať na to, veď to sa vstrebe, netreba sa o nič snažiť. My ľudia sme nastavení na bod zlomu. Žiadny človek neurobí vo svojom živote skutočnú zmenu, pokiaľ nie je na dne. Pokiaľ nie je schopný zmenu urobiť, či už po malých krokoch, alebo prostredníctvom skoku, tak na tom dne ešte nie je. Pretože k tomu kroku či skoku potrebujeme bod nula, to dno, od ktorého sa môžeme odraziť.
Ale naspäť k emócii – treba ju privítať. Nemusím ju však vítať s láskou, to je rozšírený mýtus o tom, ako všetko prijímať pozitívne a s láskou, objímať to. Nie, prijímam to PRAVDIVO. Takže ak samu seba nemám rada v tom, že nenávidím alebo súdim, privítam to a pokúsim sa samu seba v tom naplno vnímať.
Často počujem poučky, ako treba veci prijímať, byt pokojný a láskyplný… To sú však poučky, nie skutočný život – a ja chcem žiť predsa skutočný život. V tele, tu a teraz, ľudsky a súčasne s duchovným presahom a pravdivo. Vnímať čo je skutočne TU a TERAZ. Pokiaľ to privítam – alebo neprivítam, jednoducho prijmem ako dar, tak emócia, ktorú cítim, mi časom prezradí svoje tajomstvo. Keď sa na ňu pozriem a dám jej pozornosť, pošlem k nej svoje vedomie, začne sa meniť. Mení sa už len tou pozornosťou, ktorú jej dávam. Je jedno akú, či pozitívnu, alebo negatívnu, pozornosť je len jedna.
Pozriem sa do podstaty, prijímam emóciu tak, že si ju všímam v tele. Netreba nič riešiť mentálne, je potrebné reálne si uvedomiť, kde v tele sa emócia nachádza. Kde ja tá nenávisť? Na hrudi? Ako sa mi dýcha? Začnem s ňou komunikovať, nesúdim sa v tom, ako ju vnímam, spájam sa s ňou a som s ňou v kontakte. A ona mi začne zdieľať svoje tajomstvo, čo potrebuje, čo je pre ňu momentálne najdôležitejšie. Podstatné je zostať s emóciou v tele, byť s ňou a neposudzovať, nesnažiť sa riešiť. V tom momente sa veci začnú diať samé, uvoľňovať, meniť. Bez toho, aby som zasahovala svojou hlavou, radami alebo konaním. Vo chvíli, keď niečo naplno prežívam, nemôžem zároveň myslieť.
Keď emócia a prežívanie odznejú, pozriem sa na celý proces mentálne a vedome zmením svoje nastavenie. To je však až ďalší krok, ktorým nie je možné celý proces predbehnúť. Zmena uhlu pohľadu je taká moja vychytávka, ktorú učím už mnoho rokov – v danej situácii nájdem to, čo je so mnou v najvyššom súlade. V súlade s tým, čo sa mi tu a teraz deje. Čo keby som sa mohla milovať a milovala i s tou silnou emóciou, ktorú mám? V tomto stave sa veci omnoho lepšie riešia, čistia a odchádzajú preč, pretože tam nie je prítomný tlak na to „niečo zmeniť“. Meniť chce myseľ, nie vedomie. Vedomie hovorí o tom, že život je celistvý, prijíma všetko, emócie, myšlienky, je to otvorený priestor, v ktorom je všetko a nevadí mu to. Vadí to iba mysli, ktorá hovorí, čo by tam byť malo a nemalo – tu by mala byť iba radosť a nie závisť alebo bezmocnosť a podobne.
Emócia nám hovorí, aké je nastavenie nášho vnútorného a vonkajšieho sveta. Napríklad emócia hnevu často hovorí o nastavení hraníc – vnútorných i vonkajších. Takže niekedy úplne stačí vykomunikovať si so sebou samým aj s okolím, čo je už za mojou hranicou – a je po hneve. Pokiaľ to človek neurobí, tak sa mu emócia bude neustále vracať, aby mu pripomenula, že je odpojený sám od seba.
Keď hovorím poďme k sebe, mám na mysli – vráťme sa do tela. Tam je všetko, tam sú všetky odpovede.
Telo predstavuje vo fyzickom svete mužskú energiu, ako vnímaš mužov, aký máš vzťah s mužskou energiou?
Muži sú moja celoživotná téma. Prezentovaná bola nie úplne pozitívne, ale zároveň ma toho nesmierne veľa naučila. Dnes to s ňou mám už celkom pekne nastavené. Ako so svojou vlastnou, tak i vzťahovo. Predchádzali tomu však mnohé dlhé a hlboké procesy, ktoré ma priviedli až sem. Spájanie sa s telom a vonkajším svetom. Odvaha vychádzať von, pevnosť, vychádzanie s komfortnej zóny.
Vyrastala som s otcom, ktorý bol agresívny, dochádzalo i k fyzickému násiliu, maminka si následne vybrala muža, pri ktorom dochádzalo k násiliu psychickému – tým pádom sa u mňa vyformovali mnohé postoje a pocit, že mužská energia nie je bezpečná, že nemôžem veriť a už vôbec nie sa o ňu oprieť. V našom rode ženy pracovali, boli nesmierne silné a húževnaté, veľa toho dokázali. Muži sa príliš nezúčastnili, boli skôr na zábavu a dokázali si užívať život. Ženy si paradoxne vôbec nevedeli svoj život užiť. Je to niečo, čo sa v tomto živote učím – prepájať sa s vonkajším svetom a mať z toho radosť. Prepojiť ženskú a mužskú stránku.
Ženský aspekt je pre mňa relatívne bezpečný, moja maminka je empatická, starostlivá, až príliš obetavá, ale tá mužská časť – tá stále chýbala. Určite k procesu vyrovnania prispel vzťah s otcom, ktorý sa zintenzívnil ku koncu jeho života. Mal veľmi negatívny vzťah k svojmu telu, veľkú nadváhu, nevážil si ho, čo ma silne ovplyvnilo – vnímanie vlastného tela a vonkajších vecí. Preto sa mi aj narodili dvaja synovia, pokračovanie tejto lekcie – naučiť sa milovať ich prostredníctvom mužskú energiu. Odovzdať im zo seba to najlepšie. Prešla som s otcom bolestným procesom jeho umierania, mnoho vecí som pochopila a zrovnala si. S otcom – nech bol akýkoľvek – nás stále spájala láska.
Momentálne to mám s mužskou energiou veľmi stabilné – odráža to vždy partner, ktorého máme vo svojom živote. Môj muž je veľmi stabilný a autoritatívny, má hrdý postoj k životu. Jasne vnímam, že tento odraz vonkajší je už aj vo mne. Že som dozrela k pevnosti a láske k mužstvu, že mužská energia nie je nebezpečná a že si tento predpoklad často vytvára ženská zložka, pretože nedokáže prijímať. Tým pádom nevie dávať mužskej časti priestor v živote, aby tam mohla byť a dávať.
To som sa naučila v celom procese ukotvovania sa v mužskej autorite, čo je práve mužská energia. Nastavila som si systém, ktorý som v sebe nikdy predtým nemala. Bola som vždy taká plynúca a chaotická, nevedela som dokončovať veci, často som veci vzdávala a unikala som. Zaujímavé je, že proces ukotvenia mužskej energie prebiehal práve cez telo. Takže viem, aké podstatné je vrátiť sa viac do tela, vnímať ho, pochopiť, že všetky naše emócie sú v tele – a týmto spôsobom sa zaceliť. Pochopiť, že naše telo je indikátorom pevnosti „tu a teraz“, bytie v tele je prítomný okamžik.
Dnes už dokážem prijímať, viem dávať priestor – a tým pádom i dostávam a mužská energia je ku mne láskavá a rešpektujúca. Už nemám prvky obetovania a rodové vzorce vďaka tomu povolili a môžem žiť vo svojom živote pekný a harmonický vzťah.
Píšeš múdre a pútavé články, akú máš na ne odozvu?
Nie je podstatné, čo píšem, slová nie sú až také dôležité. Podstatné je, čo v tele cíti človek, ktorý si ich číta. Je to liečebný proces, totožný s tým, ktorým som si prechádzala ja a ktorý som ukotvila a následne vypustila prostredníctvom týchto slov von. Keď píšem článok, som dva krôčiky pred človekom, ktorý si ho číta, som ukotvená v danej téme, tým pádom môžem ponúknuť zvedomenie toho, čo si už dávno nesie v sebe. Ja mu iba potvrdím to, čo on už dávno vie. Pre mňa je písanie rovnako dôležité ako pre ľudí, ktorí si články čítajú. Tak isto aj konzultácie, je to vždy vzájomná interakcia, kde si dávame a dostávame. S tým sa spája tá najvyššia zodpovednosť za to, čo zdieľam, kedy to zdieľam – či to má správne načasovanie a za pevnosťou. Pevnosť v zmysle vedomého ja viem, ktoré prichádza po hlbokom procese, ktorým som si ja sama musela prejsť. Pevnosť, ktorú môžem ponúknuť druhému človeku, pretože viem, že z cesty, na ktorú sa spoločne vyberieme neuhnem. Čo zároveň znamená, že nemôžem poskytnúť konzultáciu každému, keď viem, že na konci nebudem pevne stáť opretá o vlastnú skúsenosť, nemôžem do toho ísť. Tu je pre mňa dôležité načúvať vnútornému zdroju, ktorý ma vždy správne vedie.
Ďakujem srdečne za rozhovor.
Katka Koledzai
www.shumavan.cz
Add a Comment