Prebudená do svetla

Ty, jenž kráčíš ve tmě jsi světlem i temnotou, jež pochází ze mě, proto otevři oči své a světlo uvidíš, a v hlubinách noci se již nikdy neztratíš. 

Vždyť já jsem v tobě a ty ve mně, tak zvedni hrdě hlavu svou a vzestup výš až tam, kam sám patříš a odkud se zas a znovu zrodíš. 

Kde nebe má chrám z hvězdného prachu utkaný, kde božská moudrost ve světle a lásce dlí, tam je tvého srdce království, tam nyní navracíš se a odtud záříš až tam, kam si jen dokážeš představit. 

(Aria Eirian)

Tma je tu, je súčasťou bytia a zvýrazňuje svetlo. 

Aj to najmenšie svetielko, tá najdrobnejšia iskrička je v tme oveľa viditeľnejšia. Sme schopní uvidieť ju výraznejšie, ako keď bola súčasťou slnečnej žiary. Na základe protikladu sme schopní rozpoznať jedno i druhé. Protiklad svetla a tmy nám dovoľuje na tejto Zemi, ktorej podstata sa považuje práve za duálnu, vnímať všetko – od najmenšieho spektra oboch polarít po to najrozsiahlejšie. Je to, ako keď v tme pomaličky rozsvecujeme svetlo. Sme tak schopní vnímať úrovne rovnováhy svetla a tmy, a tak aj spoznávať ich kvality.

Človek sa zrodil do tela, duch zostúpil a obliekal sa do rôznych tiel, v jednotlivých sférach. 

Vzišiel z jednoty svetla a tmy. Energetického svetelného spektra cez fyzikálnu hlbokú tmu priestoru vesmíru. Človek – neustále bojujúci na poli svetla a tmy na Zemi, hľadajúci svoje miesto, kým je a kým nie je. Čo je dobré a čo zlé… mnohé teórie sa vylučujú.
Šťastný je ten, kto prijal obe podoby a tváre bytia. Ako chute či vône, ktoré nie vždy chutia tak, akoby sme chceli, no napriek tomu sú súčasťou toho, čo vzniklo.
Existencia je ako puzzle zložená z mnohých kúskov, a každý má svoje miesto, kde presne zapadá. Sám osebe si nesie svoj príbeh, no napriek tomu je súčasťou obrazu a celku, ktorý vzniká, keď do seba všetky kúsky zapadnú, keď ho poskladáme.

Absolvovala som duchovnú cestu, pobyt v tme. 

Moja duša si vypýtala tmu, aby som mohla v sebe opäť uvidieť svetelné kúsky života. Tie temné boli ešte ťažšie na úrovni uvedomenia a svetlé boli jasnejšie v protiklade s tmou. 

Prebudila sa pamäť poznania a sníval sa mi sen:
Nachádzala som sa v triede, kde okrem mňa sedeli ďalší žiaci. Vysoká škola.
Hľadala som si tú správnu lavicu, do ktorej si sadnúť. Vybrala som si miesto, ktoré mi bolo sympatické a ktoré pre mňa zostávalo. Sadla som si a obzrela sa dookola, čo a kto ma obklopuje. 

Predo mnou a za mnou boli už miesta obsadené, chcela som si odložiť svoju bundu, no bála som sa, že bude niekomu zavadzať. 

Čo ak sa nahnevajú, že si ju tu odkladám? Prebehlo mi mysľou. Avšak všetci boli úplne pokojní a spokojní a nikomu nevadilo, kam si bundu odkladám.
Začalo vyučovanie. Zrazu som si všimla, že všetci majú na stole položenú vodu. Okamžite som bola v strese, kde ju mám nájsť, začalo mi zvierať žalúdok, čo ak je to niečo dôležité?… 

Učiteľka začala prednášať. Rozprávala jazykom, ktorý som „nikdy“ nepočula. 

Našou úlohou a zadaním bolo intuitívne nakresliť obraz podľa rétoriky a reči učiteľky. Všetci sa do toho plne pustili, no vo mne bola pochybnosť, či som správne tam, kde sedím, prečo nemám so sebou vodu, ktorú budeme potrebovať, a či niekomu nevadí moja odložená bunda. Začala som niečo čmárať, avšak reč bolo ťažké prepísať do obrazu. Všetci sa sústredili na rozlúsknutie danej reči a vyzeralo to, že ich to aj baví. 

Už už som sa dostávala do toho – a zrazu hlad. 

Premýšľala som nad tým, čo by som si dala, na čo mám vlastne chuť. V mojich predstavách som si prehrávala jedlá a premýšľala, do ktorej reštaurácie by som po vyučovaní mohla zájsť. Vypadla mi však časť vyučovania, ktoré som v prvom momente myšlienky na jedlo úplne vypustila, zabudla som dokonca, kde sa nachádzam. Moja existencia sa zmrštila do momentu pseudosveta mojej mysle. 

Prišiel čas, keď bolo potrebné použiť v rámci zadanej práce vodu. 

Na stole učiteľky som si odrazu všimla plnú nádobu, z ktorej mi chcela vodu dať. Takže som sa vlastne o vodu vôbec nemusela báť. Keď mi ju podávala, bola som z toho taká zmätená, že som časť vyliala na seba i zem. Ach jaj, to je ale deň! Po dokončení úkonu s vodou vyučovanie vrcholilo a ja som si zrazu uvedomila, že nemám dokončený obraz. Teda opravím sa, môj obraz bol zmesou čiastočných rozlúsknutí rečí, nedokončený proces zápisu prerušený vždy, keď som sa začala zaoberať niečím, čo nebolo (zdanlivo) v poriadku.

Niektorým študentom sa podarilo reč zaznamenať málinko viac či menej presne. Vznikli
z toho veľmi zaujímavé obrazce, no ten môj bola čarbanica, v ktorej som sa sama nevyznala. 

Učiteľka, začala na tabuľu kresliť obraz – poznanie, ktorý nám na základe jej reči vzniknúť. Pri porovnaní s mojím sa to zďaleka nezhodovalo.
Bola som zo seba sklamaná, bolo mi ľúto, že som sa nesústredila na prednášku a zaoberala sa hlúposťami, ktoré sa mi vtedy zdali také dôležité! Prišla za mnou učiteľka a pozrela sa na výtvor. S pochopením sa na mňa pozrela. Vymenila môj papier za čistý, nový a povedala: „Marcelka, v obraze ti malo vzniknúť toto…“ 

Nakreslila bytosť, ktorej jedna polovica bola mužská a druhá ženská, mala zvieraciu hlavu.

 Dnes už viem, že v obraze sa nám mala ukázať podstata tejto reality a existencie tu na Zemi. Prepojenie mužsko-ženskej polarity v nás i muž a žena ako dva protiklady do seba zapadajúce. Všetko v prepojení s prírodou a časťou zvieracou v nás samých.

Po prebudení zo sna som si uvedomila, že my ľudia sa často strachujeme, či miesto, kde sme sa narodili, je v poriadku, či sme správne. 

Či máme všetko, čo potrebujeme. Strach z toho, či niekomu náhodou nezavadziame, či sme sa dostatočne pripravili na to, čo sa v našich životoch môže udiať. Či budeme mať naplnené potreby a či vôbec rozumieme tomu, čo sa v nás a okolo nás deje. Často je zmätok, ktorý vládne, niektorými obdobiami našich životov.

Všetko je v poriadku, všetko máme. Čo budeme potrebovať, nám príde. 

Žiť v prítomnosti skutočne znamená vnímať podstatu a dôležitosť jednotlivých udalostí.
Jedlo bude. Vodu dostaneš. Tvoje miesto je pre teba pripravené. Je prirodzené byť sám sebou a zároveň súčasťou iných. V prepojení jeden s druhým maľujeme obraz života.
Podstatné je, ako si prítomnosť nám dopriatu užijeme a vychutnáme.

Vždy v závere pochopíme podstatu bytia a proces života, okolností, skúseností a udalostí, ktoré sa nám udiali.

Máme možnosť vnímať tento proces priebežne, každý deň pochopiť kúsok skladačky svojho života, postrehnúť zmysel udalostí. Nechať sa viesť životom a jeho prúdom a dôverovať, že sa zmysel odkryje. Zážitok z bytia si môžeme vychutnávať každým dňom prítomnosti, vnímať, mať otvorené vedomie a cítiť, odísť do pochybností, strachov a neistoty, nedôvery v život, v jeho proces a prirodzený tok v obavách z toho, čo bude a či je, ako má byť. Na záver jedného života pochopíme celistvý obraz toho, čo sme zažili. 

Naša slobodná vôľa spočíva aj v tom, ako si proces skladania puzzle do obrazu budeme vychutnávať, aj keď nám nie vždy je všetko hneď jasné. 

Ani jedna z ciest nie je dobrá alebo zlá. Rovnako intenzívne zažívame príjemné i nepríjemné udalosti, ktoré sa nám dejú. Je len na nás, ako si prajeme všetko to, čo život duality so sebou prináša, zažívať, vychutnávať a prijímať alebo neprijímať.
Svetlo aj tma tu – na Zemi i na nebi, všetko je súčasťou, je i nie je, živé i neživé sú jednotou bytia ako celku. V celistvosti všetkého nájdeme podstatu, tak v mladosti, ako i v starobe uzrieme múdrosť bytia a nášho miesta v ňom.

Môj odkaz: V dobe premien, dostali sme dar nahliadnuť do pravdy prítomnej reality tu na Zemi. Dar môžeme v sebe otvoriť a prebudiť schopnosť mentálne sa naladiť na vyššie vibrácie cez frekvencie lásky, prijatia, pokory, pohody, harmónie a súladu s bytím cez svoje srdce a stav pokoja. Tým sa staneme nie jednou alebo druhou polaritou, staneme sa jedným so sebou, svojím životom a bytím ako existenciou samotnou, a tento stav nás oslobodí od duality bytia a dovolí nám vidieť za obzor ilúzií. 

A naša duša bude šťastná.

Marcela Sára Šípošová

Vitalita september 2021