Centrum sily človeka
Žijeme vo svete, v ktorom si navzájom klameme a zatajujeme to, čo skutočne cítime. Naučili sme sa skrývať, čo cítime, a preto si dovolíme vyžarovať len také spektrum svetla svojej duše, ktoré je pre nás bezpečné ukázať. Preto žijeme v zóne pohodlia, z ktorej sa nám nechce vychádzať a vyhýbame sa svojim pocitom, ktoré sú našou skutočnou pravdou. Zostávajú potlačené v podvedomí.
Naše pocity, priznané, ale aj tie druhé, sú ukryté v našom centre sily, v centre hara. Toto centrum rozvádza energiu do nášho tela. Potlačené pocity a city umŕtvujú našu vitalitu a chýba nám energia a radosť. Keď sa vracia energia do tela, spúšťa sa prúd živej energie, ktorá bola predtým umŕtvená a uväznená, ožíva transformáciou a prúdi telom. To sa vracia svetlo a žiara našej duše, ktorá bola zhasnutá v tieni. Keď ukryjeme svetlo, zväčšuje sa náš tieň a my sami seba vnímane ako menej hodnotných, niekedy dokonca ako zlých. Osvetlenie tieňa je spoznanie tej časti seba, ktorá zhasla pod tiažou negatívnych zážitkov a opätovného zažatia svetla v sebe. Je to prechod podsvetím, čiže podvedomím.
Citové návyky
Naše tiene sa prejavujú negatívnymi citovými návykmi, cez ktoré sa snažíme dostať lásku v podobe pozornosti. Je to negatívne splynutie s tieňom. Kvôli nepríjemným spomienkam máme potlačenú pamäť, ibaže napriek tomu, že sme spomienky z pamäte mysle vylúčili, naše telo si všetko pamätá. Telo je naša pamäťová databanka, často k nám prehovára v podobe blokov, ktoré nás obmedzujú a limitujeme tak všetko, čo by nám pripomínalo naše zabudnuté časti. Naše limity a obmedzenia nám bránia vykročiť za tým, čo chceme a za tým, aby sme naplnili svoje potreby. Všetky citové návyky vznikajú nevedome a fungujú automaticky. Ničia nám vzťahy a lásku. Citové návyky pochádzajú z rodu. Prijali sme ich inštinktívne, súvisia s naším prežitím, a preto ich ťažko opúšťame, lebo sú našou istotou, na ktorú sa môžeme spoľahnúť, že funguje. Citové návyky sú vlastne podvedomé citové reakcie a boj o pozornosť. Každý takýto návyk má svoj obraz a za ním ďalšie s ním spojené obrazy, ktoré spúšťa naše podvedomie. Nie všetky obrazy z podvedomia vychádzajú z týchto návykov. Naučili sme sa byť nezdravo ostražití a kontrolovať preto ľudí a situácie, ktorí by nás mohli ohroziť.
Život v tieni predstáv
Keď zacítime ohrozenie, nasadíme si masku a urobíme „vyhýbací manéver“, čiže sa vyhneme skutočným pocitom a ich vyjadreniam. Naša energia neprúdi a necháme ju prúdiť iba tam, kde nám to bolo dovolené v detstve a v mnohých oblastiach sa obmedzíme a znehybníme. Tam sa potom nevieme v živote pohnúť. Zakážeme si seba, vlastnú energiu svojej duše a žijeme v tieni presvedčení, predstáv a predsudkov rodičov, ktoré si zameníme s láskou. Správame sa tak, ako chcú rodičia a upravujeme svoje správanie a pocity, aby nás mali radi a prijímali. Takto vznikajú podvedomé reakcie a vzorce správania. Naučíme sa, čo môžeme a čo si zaslúžime. Podľa našich citových návykov sa formuje naše telo, držanie tela, bloky v tele a intenzita nášho svetla sa znižuje, pretože to sami kontrolujeme, nedovolíme si ho žiť a vyžarovať. Prispôsobíme sa podvedome obmedzeniam, zvykneme si, že nás prijímajú len čiastočne. Ani si nevieme predstaviť, že by nás niekto prijal úplne, pretože sme to nikdy nezažili a bojíme sa ukázať to, čo skrývame, pretože to sami celkom nepoznáme. Máme to totiž v tieni, ktorý nevidíme.
Falošné prijatie
Keď niečo nevidíme, niekto nám to musí ukázať. Problém býva taký, že toho, kto nám to ukazuje, označíme za nepriateľa, s ktorým bojujeme o svoju pravdu. Čiže bojujeme o svoje tiene, ktoré tak rastú. Takto si ničíme vzťahy. Ani si neuvedomujeme, že nestojíme sami za sebou a za svojím svetlom, ale chránime sa a bránime sa prijatiu a láske. Preto vytvárame falošné priateľstvá, ktoré nám poskytujú falošné, čiastočné prijatie. Samozrejme, že sa v týchto vzťahoch opätovne sklamávame. Preto máme vytvorené nepodstatné citové väzby, ktorými si potvrdzujeme svoje citové návyky a nimi bojujeme o moc, kontrolujeme iných a limitujeme seba. Mnohé tieto citové návyky vznikajú už v maternici.
Vráťme sa do tela
Citové návyky sa prenášajú zo srdcovej čakry matky na vznikajúce srdce plodu. Bunky srdca plodu sa prispôsobia a naladia na bunky srdca matky. Novorodenec je energeticky úplne otvorený a vcítený do matky, neskôr do ostatných členov rodiny. Toto vcítenie je potrebné, učí sa tak prežiť. Vcítením prežíva matku, otca ako seba. Citové, emočné návyky sú naše bloky, ktoré blokujú prúd energie a podprahové vnímanie, čiže inštinkt. Inštinkt sa nachádza v tele, v našej hare. Je to oko, ktorým vnímame, čiže vidíme priestor, pamätáme si priestorovo, obrazovo a zrkadlovo. Inštinkt funguje dobre, keď nepotláčame emócie a pocity, ktoré nás upozorňujú na to, čo sa deje v priestore. Naše telo je náš priestor, byť v tele znamená byť v priestore. Byť v priestore znamená plne vnímať svoju haru, telo, vnímať realitu okolo seba a byť plne prítomný celým svojím bytím ako zviera. Nemať žiadnu svoju časť v neexistujúcej realite, čiže v prázdnote. Prázdnota sú tiene a tiene sú ilúzie a klamstvá o sebe, o tom, že nie sme v poriadku, že sa musíme pretvarovať, skrývať a potláčať a správať tak, aby nás mali radi. A čo láska k sebe? Tá najviac zakázaná vec, na ktorej stojí celé naša sebaúcta a hodnota. Vráťme sa do tela, buďme na mieste, neutekajme, neprispôsobujme si svoje správanie, aj keď nebudeme prijatí a bolí nás to, postojme na mieste, zostaňme v priestore a cíťme, čo nám hovorí inštinkt. Cíťme priestor svojho tela, priestor okolo nás, prijmime svoju animálnu časť, teda zložku, a dovoľme si byť živí.
Diana Grall
FB: Almatilia
