V každom z nás je niekde skrytý smútok za stratenou časťou svojej duše. V tejto časti duše postrádame radosť a pociťujeme nedostatok. Táto naša časť sa chce oslobodiť a byť vzkriesená po dlhom čase spánku a neradostných obmedzujúcich pocitoch. Duša pociťuje smútok z toho, že sa nemôže prežívať. Je čas na to, aby sme obnovili svoju dušu, svoje pravé JA. Prispôsobili sme sa životu s obmedzeniami, zvykli sme si na podmienky a na čiastočné prijatie. Toto všetko nás obmedzuje, týmto obmedzeniam veríme už dlhý čas a niektorým dokonca už veľa inkarnácií. Naše obmedzenia a limity nás väznia v hustote hmoty, sú naším utrpením, berú nám radosť a vnímame ich ako realitu toho, čo je pre nás možné. Sú to naše mantinely, ktoré tvoria našu vieru. Čomu skutočne veríme? Podľa vibrácií pocitov a tela veríme práve týmto obmedzeniam, prežívame ich a tvoria našu skúsenosť, realitu. Práve ľudia, ktorí nemajú obmedzenia v oblasti, ktorej neveríme, sú pre nás podozriví a cítime pri nich ohrozenie, akoby popierali naše JA, preto ich ťažko prijímame a máme strach. Chránime a bránime svoje staré a obmedzené JA a nachádzame si cesty, ako sa vyhnúť nepríjemnému stretnutiu so svojimi obmedzeniami a limitmi, čiže s tou časťou duše, ktorá nám chýba a na jej mieste je nesloboda a obmedzenia, ktoré majú umožniť, aby uvoľnili miesto životodarnej energii našej duše. V prebiehajúcom transformačnom procese v našom tele sa energia tela zrýchli a práve vtedy, keď nám je dobre a našli sme v sebe dostatok energie a citu, začnú sa vyplavovať podvedomé nízkofrekvenčné bloky, ktoré spôsobujú naše obmedzenia, rezignáciu, kompromisy a pocit straty lásky. Vo zvýšenej energii nášho tela a duše už nedokážu byť potlačené a vyplavujú sa z hĺbky podvedomia do vedomia. Vďaka tomu môžeme uvidieť všetky staré rozhodnutia a omyly a zmeniť ich. Zbúrať obmedzenia a limity a prekonať svoje hranice možností. Dôležité je prestať chrániť svoje staré JA. Vlny života, ktoré prechádzajú Zemou, nám pomáhajú opustiť starú formu a otvoriť nový priestor. Pomáhajú nám začať odznova. Musíme sa rozhodnúť, ukončiť staré, musíme to zvoliť. Ide o to, naučiť sa dôverovať prúdu života. Vo vlnách života je jeho plán a múdrosť. Dôvera je rozhodnutie plynúť s riekou života smerom po prúde, ktorým rieka tečie. Naše staré obmedzené JA sa bráni a chce plávať tak, ako je zvyknuté – proti prúdu. Keď plávame proti prúdu, nie je možné sa úplne citovo uzdraviť, pretože si spôsobujeme citové násilie. Na našej planéte sa vo veľkej miere žije, a za normálne a správne sa považuje, citovo sa znásilňovať. Takmer za hrdinstvo sa považuje robiť veci proti svojim citom, hlavne vzdávať sa lásky. No a hrdina – násilník vyžaduje takéto hrdinské činy, samozrejme, od okolia. Naša civilizácia je chorá z násilných hrdinských činov spáchaných na citoch. Takýmito znásilnenými citmi trpí aj naša planéta Zem. V jej vnútri, v jej žilách, vo vode koluje jej smútok a energia jej sĺz. Vodu pijeme všetci a pijú ju aj rastliny a zvieratá, ktoré konzumujeme. Naše telo tvorí 75 % vody. Voda je krvou Zeme. No a každé násilie je zapísané v krvi. Živel vody sú naše city a tieto city vytvárajú naše subkvantové pole citu, ktoré potrebujeme, aby sme mohli tvoriť, materializovať svoje sny. Voda v nás je médium, ktorým cítime druhých, a priestor, to je naša schopnosť empatie. Schopnosť empatie je nutná pri vytváraní vzťahov. Živel vody súvisí s našou druhou čakrou. V nej sa spája naša osobná sila s kozmickou a vstupujú spolu do vzťahu. Človek v sebe prepája nebo a zem, čiže v ňom sú vzťahy k ľuďom vrátane seba a vzťah medzi ním a Bohom, človekom a Zemou – priestorom a krajinou. Z toho človek a priestor – Zem sú materiálneho charakteru a Boh je kozmická sila. Spolu spolutvoria v človeku. Vzťah k priestoru, k telu, krajine, planéte sú naše korene a vzťah k Bohu je tvorenie, schopnosti ducha. Duch potrebuje zostúpiť do hmoty a vojsť do vzťahu s priestorom a miestom vzťahu je druhá čakra. Aby sa to mohlo udiať, potrebujeme mať vybudovaný vzťah k priestoru a k telu. V hare, mieste sily, začínajú spolutvoriť duch a hmota v nás – Boh a Zem, vzťah a priestor. Druhá čakra je aj čakra odovzdania a zbožnosti, týmto cnostiam bráni necnosť chtivosti – zbytočné, nepravé chcenie a lakomosť, ktoré bránia v odovzdaní. Potom neprúdi energia a blúdime v spodných vodách, v ktorých máme zachytenú minulosť. Naša minulosť je prítomná v citových návykoch a zvykoch cítiť sa. Tieto návyky vytvárajú náladu duše. To čo duša prežila a citovo nespracovala, vytvorí rokmi jej náladu. Dušu necítime, preto nemá ako na seba upozorniť. Jedine svojimi negatívnymi pocitmi dáva najavo, že trpí. Nálada duše je ovplyvňovaná sklonmi astrálneho tela, v ktorom sú uložené naše spomienky v tme v podobe sklonov. Cez sklony astrálneho tela je možné dostať sa k človeku a ovládať ho. Práca s podvedomím je práca s podsvetím. Uvedomenie podvedomia je víťazstvo nad svojím nižším JA a otvorenie priestoru pre nový spôsob života vo svete pravdy a lásky.