Rozpustenie traumy metódou systemických konštelácií

S traumou a jej prežívaním sa stretáva veľmi veľa ľudí. Najčastejšie vzniká v detstve, počas vojny, v situácii alebo v období života, keď sú bolesť, strata či strach a ich kombinácie oveľa väčšie, než je aktuálna kapacita človeka ich spracovať. Trauma sa taktiež tvorí, keď jednotlivec zažije príliš intenzívne, opakujúce sa či dlhotrvajúce ohrozenie, bezmocnosť alebo rôzne formy týrania. Keďže je pre neho nadmerne zaťažujúce zostať v spojení so zraňujúcimi zážitkami a „život beží“, zaženie neprijaté pocity spojené s traumatizujúcou udalosťou do odľahlého kúta podvedomia.

Dôsledkom toho je odštiepenie časti duše, ktorá ich nesie, a preto zostáva izolovaná, zúfalá a skrytá. Teda bez podpory, odrezaná od sebaliečivej schopnosti človeka. Pokiaľ si človek traumu nevyrieši, je veľmi ťažké pohnúť sa v živote ďalej. Jedinou možnosťou, ako sa oslobodiť od jej deštrukčných dôsledkov na ďalší život človeka a jeho potomkov, je uvidieť, dať rešpekt a úctu svojej traumatizovanej časti a umožniť tak sebaintegráciu do celku. Napríklad uznať realitu smrti ako súčasti života, neodsudzovať ju ako niečo zlé, čo sa nemalo stať. Veľmi efektívne dokážu traumu človeka rozpustiť a zahojiť systemické konštelácie.

Rozštiepenie duše
Izolácia traumatizovanej časti duše je teda prvým následkom traumatizujúcej a paralyzujúcej situácie alebo obdobia v životnom príbehu človeka. Ďalšou odpoveďou na spúšťač traumy je odčlenenie sa takzvanej prežívajúcej časti. Je reakciou na hrozbu, že by človek zostal úplne nefunkčný a paralyzovaný.

Prežívajúca časť na prvý pohľad skvele funguje a podáva výkony – kvôli prežitiu jednotlivca – až tak, že často nedokáže odpočívať a doslova preberá vedenie a kontrolu nad jeho životom, aby sa mu už nič ohrozujúce nemohlo stať. No občas sa traumatizovaná časť prihlási o slovo kolapsom, ktorý vyplaví na svetlo to, čo človek nosí skryté hlboko v duši. Vtedy prežívajúca časť stratí kontrolu a nastáva vnútorná kríza – buď si dôsledky situácie odventiluje na okolí, často na slabších a najbližších, alebo si uvedomí vážnosť vnútorných zranení a vyhľadá odbornú pomoc.

Ak to neurobí, po určitom čase sa postaví na nohy a prežívajúci vnútorný kontrolór znova silno prevezme
kormidlo bežn
ého
fungovania
. Roztočí sa cyklus explózií neprimeraného správania, ktorý sa môže opakovať s menšími či väčšími intervalmi a intenzitou, pričom ho sprevádzajú pocity veľkej únavy a vyčerpanosti. Všetko závisí od toho, čo v človeku spustí traumatickú reakciu.

Paradoxné je, že napriek procesu rozštiepenia niekde v ňom existuje aj jeho zdravá – nepoškodená časť, nezasiahnutá zranením, no je tiež izolovaná, osamotená a nemôže prispievať svojím dielom k životu, vyliečeniu a návratu do sily človeka.

Terapia rozštiepenia

Traumatizácia človeka akoby zavalí a vytvorí jeho vnútorný rozpad. Udeje sa to preto, aby človek mohol ďalej fyzicky fungovať, prosto aby prežil. Lebo život je pre evolučnú silu, ktorá nás presahuje, najväčšia hodnota zo všetkých. Jednotlivec sa tak odstrihne od sveta pocitov a zamrznuté bloky energie v ňom sú často príčinou jeho následného emocionálneho odpojenia a neprítomnosti vo vzťahoch partnerských či rodičovských. Prežívajúca ani traumatizovaná časť človeka totiž neveria, že v ňom zostalo ešte niečo zdravé.

Konštelácie traumy liečia vnútorný rozkol a rozpad po traumatizácii tým, že izolované časti opäť prepoja a spoločne znovu vytvoria funkčný celok. Je dôležité pripomenúť, že tento druh systemickej konštelácie je možné praktikovať len s pokročilými klientmi. S tými, ktorí už konštelačnú metódu poznajú. V tom prípade sa systemická práca, ktorú v konštelačnom poli vedie skúsený a erudovaný konštelár, stáva liečivou a hlboko účinnou psychoterapiou.

Liečivé spojenie
Najskôr zamrznutá, zrútená a bezradná časť klienta – traumatizovaná – aktivuje oddelenie sa od časti zostávajúcej na prežitie. I keď naokolo je priestor a dostatok toho, čo je zdravé alebo len zranené. Tieto disociované časti samy osebe nie sú schopné spolupracovať a ťahať za jeden povraz. Zmena nastáva, keď sa navzájom uvidia, spoznajú a prepoja pomocou liečivých konštelačných rituálov.

Úskalím práce s traumou je to, že pôsobí vo vnútri. Jej prejavy a stupeň paralýzy človeka v jeho bytí dokáže vnímať len on sám.

Problém s časťou alebo viacerými časťami pre prežitie súvisí s tým, že funguje/ú predovšetkým pre to, aby sa nezopakovalo, čo im spôsobilo traumu. Bystro pozorujú a vnímajú všetko, čo sa deje okolo. Keď sa objaví agresivita alebo ich ohrozenie, pokiaľ ich nositeľ nie je vedomý, začnú utekať alebo útočiť. Chcú sa za každú cenu vyhnúť traume. Keď je trauma silná, nepustí človeka ani na konšteláciu alebo sa pokúsi terapiu zmanipulovať. Je to skrytý boj o istotu a identitu – toto je moja trauma, a keď to stratím, bojím sa, či mi niečo zostane. To je ešte horšie, než trauma samotná. Tento hraničný stav nastáva, keď sa udalosť, trauma stala meradlom života. I keď to nie je v súlade s celkom duše, teda zostávajúcimi časťami.

Prežívajúca časť

Prežívajúca časť to niesla sama a veľmi dlhý čas. Časť pre prežitie sa preto len veľmi ťažko dokáže uvoľniť, je stále na pozore, hliadkuje a bojuje. Je to veľmi vyčerpávajúce. Ostatné časti preto nevidí. Je ako program stíhačky s pilotom na bojovom poli, keď bitka už dávno skončila, ale pilot stále strieľa na všetko, čo sa mu zdá nebezpečné a pritom kričí, že je napadnutý.

Občas sa stane, že klient trvá na role obete. Je to prejav jeho skrytej pýchy a strachu zo straty výhod, ktoré mu to poskytuje. Osobný posun si tým sám zablokuje, no treba jeho voľbu rešpektovať.

Trauma je ako vnútorný vred a príčina problémov človeka, ktorý v konštelácii zručne a rýchlo rozrežeme a hnis dôkladne vyčistíme. Dôležité je bdelé napojenie konštelára na pole, klienta, zástupné role a voľba správnej intervencie, ktorá bolesť nezväčší, ale ju zhojí.

Klientovi vtedy poskytnem rešpekt, súcit a podporím ho v tom, aby prijal realitu a pravdu – bez presviedčania. Spojením s jeho pozitívnymi primárnymi pocitmi ho naladím na integráciu a vyliečenie vnútorného roztrieštenia.

Nie je to o ignorovaní traumy. Je treba uznať, že to bolo strašné, ale už je to minulosť. Jeden zážitok nezatieni celý život. Zajtra znova vyjde slnko.

Trauma a partnerstvo

Trauma nie je zlá, ani dobrá. Je súčasťou doterajšieho spôsobu života, je to osobná skúsenosť. Prijatie a uvoľnenie do nej prináša pochopenie ostatných ľudí. Často sa stáva, že partnerov spojí veľká bolesť alebo veľká radosť. Keď sa stretnú dvaja, ktorí si nesú traumu, a nevedia to, najskôr vyhodnocujú, či nie je niekde problém. Sú preto veľmi citliví a majú pocit, že si rozumejú – určité obdobie vnímajú súlad a porozumenie. Vytvoria spolu koalíciu pre prežitie.

Problém je, že ostatné ich časti bývajú veľmi necitlivé – egoistické. A tak raz toho druhého zrania a je koniec medových týždňov. Prežívajúce časti potom vystúpia do popredia, začnú bojovať a príde sklamanie. Je to oveľa horšie, ako keby sa jeden druhému neotvorili.

Keď sa vyskytne aj násilie, prehovoria ich zúfalé prežívajúce časti, ktoré nevedia, čo ďalej. Je to pár, v ktorom ani jeden, ani druhý nedokáže žiť ani spolu, ani bez seba. Všetka ich energia je vkladaná do rôznych foriem boja, súperenia či úlohy agresora-vinníka a obete. Je ale ťažké sa rozdeliť, keď sú obaja rozdelení vnútorne. Dôležitejšie je, že sú s niekým spojení, že nie sú úplne sami. Vnútorný pocit rozdelenia nad nimi vládne.

Až keď to uvidia a uznajú, môžu pokračovať spolu a nie proti sebe. V prvom kroku ide o to, aby každý z nich dokázal byť sám. Zaujať svoj osobný priestor a prestal toho druhého obviňovať z bolesti, ktorú v sebe nosí a cíti, pretože tá tam bola už dávno predtým.

Prenos na deti
Ak majú partneri deti alebo vnúčatá, trauma sa odovzdáva ďalej. Týka sa to tráum z vojny, zo straty a z násilia. Keď dieťa vyrastá s traumatizovanými rodičmi, je vidno, že aj keď sú otec a matka prítomní fyzicky, kvôli ich traume nie sú prítomní emocionálne. Sú disociovaní – nie sú spojení so svojimi pocitmi, s telom a s prostredím. Zásadná potreba detí je blízke puto a bezpečné prostredie, aby sa mohli uvoľniť a dôverovať samy sebe a svetu. Disociovaní rodičia im to ale nedokážu poskytnúť.

Následne začne disociovať aj dieťa, jeho nevedomie totiž načítava bolesti a strach jeho rodičov/vychovávateľov. Začína preberať a cítiť pocity strachu, lebo mu chýba potrebné puto k uzemneniu v živote. Ak rodič nerozpustí svoju traumu a žije vo svete, ktorý vníma ako nebezpečný, kde kvôli prežitiu treba byť silný a bojovať – dieťa nedokáže vidieť a cítiť. A táto štafeta sa odovzdáva, až pokým to v rode niekto vedomý zastaví.

Je to skúsenosť

Traumy majú rôznu intenzitu, z rovnakej situácie si každý odnáša iný prežitok. Silné traumy spôsobujú fyzické symptómy – úplné prebúdzanie v noci, poruchy nervového systému, trvalé problémy trávenia, hyperaktivitu alebo naopak otupenosť. Veľmi záleží na tom, čo konkrétne trauma aktivuje a aké sú jej sprievodné reakcie – útok, útek či zamrznutie. Traumatizovaní ľudia necítia traumu, ale šok. Žijú vďaka prežívajúcej časti, ktorá nemá čas na emócie alebo nejaké sú, ale neprimerané situácii.

Trauma ide ruku v ruke s disociáciou (stavom rozloženia, rozštiepenia, rozpadu). Je to obranný mechanizmus človeka, aby necítil bolesť či ťažké pocity a nebol prítomný v situácii, ktorá je pre neho príliš ťažká a náročná. Problémy nastupujú, keď v nej človek nevedome zotrváva alebo keď mu vonkajšie okolie pripomína traumatizujúcu udalosť. Je to začarovaný kruh, ktorý efektívne a ultra rýchlo dokáže preťať postavenie systemickej konštelácie. V dlhodobom horizonte sa dá z neho vystúpiť aj trénovaním vedomej prítomnosti a praktikovaním meditácie – vtedy, keď človek začne vnímať, vidieť, počuť, cítiť a byť v prítomný TERAZ a TU.

Silvia Marisi Monnot Shanti

www.StastnaRovnovaha.sk

Tags: No tags

Comments are closed.