Tiež uvažujete nad tým, že začnete písať alebo raz napíšete knihu? Možno vám to párkrát prebleslo hlavou, ale nechali ste tú myšlienku odplávať, možno o tom rozmýšľate často. Verím, že všetci v sebe nosíme príbeh. Koniec koncov, každý z nás si v živote už všimol niečo neobyčajné alebo krásne, čo by stálo za to prerozprávať, zažil niečo dramatické, čo v sebe nesie zápletku a zatúžil sa o to podeliť… Chvíle, v ktorých sme sa museli rozhodnúť, niečím si prejsť, zabojovať, preskákať prekážky, poraziť draka. Toho pomyselného v sebe alebo nejakého tam vonku.
Či je to písanie, kreslenie, spev alebo tanec, verím, že sme všetci kreatívni a každý z nás je v srdci umelcom. Všetko, čo vytvoríme, nech je to básnička, maľba kamošovi na narodeninovom blahoželaní, zaranžovaná kytica, bytový dizajn alebo uvarený skvelý obed – my ľudia sme tvoriví a rodíme sa tak. Ako deti maľujeme, píšeme, recitujeme, tancujeme a spievame celkom prirodzene a spontánne. Ako deti sme sa nikoho nepýtali na názor. Tvorili sme prirodzene a zanietene, pretože nás to napĺňalo a tešilo. Ukazovali sme nadšene svoje výtvory každému, kto bol zvedavý. Prýštilo to z nás samo. Až do bodu, kedy sa niečo zlomilo a my sme s tým prestali. Začali sme si myslieť, že naše umenie akosi už nie je dosť dobré. Prestali sme ho ukazovať a začali sme sa hanbiť. Možno si dodnes racionalizujeme, prečo na „to nemáme“. Prečo sú dôležitejšie iné veci. Odkiaľ sa to berie a ako sa navrátiť k svojej prirodzenosti? Ako zase tvoriť?
Psst… píšem román
Keď som bola malá, kreslila som stále komiksy. Boli ich tony. O princeznách, princoch, naháňačkách a únosoch. Takisto som čítala už ako päťročná, odkedy ma to naučila mama, a to vkuse. Zošrotovala som všetko z babkinej knižnice, všetko, čo mi prišlo pod ruku. Samozrejme, nadväzne na to sa vo mne zrodila niekedy v dvanástich veľkolepá myšlienka, že napíšem knihu. Bola som z toho v „rauši“. A tak som si s dôležitým výrazom zasadla za dedov písací stroj. A písala som niekoľko dní. V mojej predstave bol môj román dokonalý – príbeh vášnivej lásky sestier a mladého muža, ktorý si jednu z nich vezme za ženu. Mala som premyslenú zápletku, dom aj krajinu, kde sa to odohrávalo, ich mená… všetko vyzeralo nádejne. Dedko mi šúpal a krájal jabĺčka a nosil mi ich úctyhodne v pravidelných intervaloch do izby, kde som trieskala s vervou do stroja a naznačoval pri tom babke a všetkým návštevníkom so vztýčeným prstom na ústach, aby ma nevyrušovali. „Ticho, Katuška píše.“ Ideálne podmienky na tvorbu. Až do toho osudného momentu, kedy som sa zastavila a začala som si po sebe čítať tie modré strojové písmenká na popísaných stranách.
Dodnes si pamätám tú hrôzu, ktorá sa ma postupne zmocňovala, keď som obracala stránku za stránkou. Hlavou mi išlo len jedno: je to otrasné! Nie je to vôbec také, aké som si to predstavovala. Toto nikdy, naozaj nikdy nemôžem nikomu ukázať. Rozdiel medzi ideou o mojom diele, desiatkami románov, ktoré mi prešli pod rukami, a tým, čo som splodila, bol bolestne priepastný. Bolo mi strašne. Cítila som, ako sa mi do očí tlačia slzy hnevu, sklamania a frustrácie z toho boľavého neúspechu. Odsúdila som svoje dielko totálne a bez milosti. Rozsudok bol úplne jasný. Smrť. Všetky papiere som roztrhala. Nekompromisne, na malé kúštičky.
„Ale prečo?“ opýtal sa dedko, ktorý pritom vchádzal do izby so skrúšeným výrazom miešajúcim sa s nepochopením. „Prečo si to urobila?“ pozeral nešťastne hore-dole na roztrhané papiere a potom na mňa.
„Nechcem o tom hovoriť,“ rezolútne odseklo moje dvanásťročné ja.
A tak sme už o tom nehovorili.
„Aká škoda,“ dodal ešte dedko.
Mal pravdu. Bola to škoda. Kde sa vzalo v mojom dvanásťročnom svete presvedčenie, že na prvý pokus musím napísať Búrlivé výšiny či Janu Eyrovú?
Škoda, že mi vtedy nikto nepovedal, že všetko je len proces. Že všetko sa zdokonaľuje opakovaním. Že to na môj vek nebolo vôbec zlé. Že dôležité bolo to, ako som sa v tom procese dostala kompletne do „zóny“, kde nevládol priestor ani čas… sústredená vo „flow“, pohrúžená do svojho príbehu. Nevedela som, že najviac záleží na tom, že ma to baví. Že niečo vytváram a je to celkom unikátne a nové, a to bola tá najväčšia hodnota. Škoda, že mi nikto nepovedal, že moje hodnotenie pochádza z toho, že svoj raný literárny výtvor porovnávam. Že v mojej malej hlavičke už existoval neúprosný perfekcionizmus, ktorý mi nedovolil ani trochu súcitu, ani štipku zdravej sebareflexie.
Perfekcionizmus
Raz mi niekto múdry povedal, že tam, kde máme ruky, máme i srdce. Teda všetko, čoho sa dotýkame, čo tvoríme s láskou, je lásky hodné. Prečo verím, že sme všetci kreatívni? Pretože kreativita je len hľadieť na staré veci novými očami. Všetko, čo vytvoríme, už perfektné je, pretože v tom tvorení sa ukrýva náš ľudský proces učenia. Učíme sa neustále. O sebe, o svete… Učíme sa od tých, čo tu boli pred nami, a posúvame svoje výtvory a objavy tým po nás, aby na to, čo sme vytvorili, mohli nadviazať. A tento proces už dokonalý je – sám osebe. Bezpodmienečne.
Predstavte si, že my ľudia sme jediné tvory v prírode, ktoré sa navzájom odsudzujú za takzvanú „nedokonalosť“. A občas veľmi necitlivo.
Predstavte si, že na plote sedia vtáčiky a učia sa prvýkrát spievať od dospelého vtáka. Malý vtáčik otvorí zobák a vyskúša si: „Čvirik-čvirik!” Videli ste niekedy, že by sa na neho ten veľký pozrel a dodžubal ho za to, že spieva mizerne? Skríkol by na neho: „Robíš to otrasne, ty dilino!” Niečo také predsa v prírode neexistuje! Tak prečo sa my ľudia učíme hodnotiť a súdiť jeden druhého i seba?
Spôsob, akým o sebe v dospelosti rozmýšľame, vzniká, samozrejme, v detstve. Všetci máme ako deti základné potreby: potrebu byť autentickí a potrebu citovej väzby. Autenticita je potreba sa vyjadriť, prežiť a ukázať svoje pocity… rozumejte voľne sa hrať a prejavovať. Potreba citovej väzby je naša potreba k niekomu a niekam patriť. Vo chvíli, kedy si máme medzi týmito potrebami vybrať, desať z desiatich krát si vyberieme citovú väzbu. Dieťa vždy radšej potlačí svoje ostatné potreby, aby si udržalo bezpečnú citovú väzbu s tým, kto sa o neho stará. Nemôže si dovoliť o ňu prísť, je to otázka jeho prežitia. V procese dospievania tak potlačíme svoju autenticitu mnohokrát. Naučíme sa, ako robiť vo svojich potrebách kompromis. A tak strácame svoj hlas. Svoju spontánnosť.
Tak ako vám mama bude kázať umyť si zuby, kým si to nezačnete kázať automaticky a budete sa cítiť previnilo, keď na to zabudnete, tak si určite budete opakovať, že niečo na vás nie je dosť dobré – niekedy stačí, že ste toto hodnotenie o svojej práci počuli raz.
Hodnotenie samých seba teda vzniká tam, kde si za svoje zvnútorňujeme hlasy tých, ktorých v detstve milujeme a rešpektujeme a ktorí nás hodnotia. Hodnotia nás nielen rodičia, ale aj ostatná rodina, učitelia, spolužiaci…
Keď dospievame, radia nám, aby sme si vybrali „poriadne“ povolanie, ktoré nás uživí, pretože umelecké smery sa vždy považovali za niečo nestabilné. Mýtus chudobného umelca je v nás zakorenený naprieč generáciámi. Myslia to s nami dobre. A my si tento dobrý zámer zinternalizujeme. Považujeme ho za vlastný a rozlúčime sa so svojím snom. Žijeme v tejto „stabilite“ šťastne, až kým… Niekedy, až kým si neuvedomíme, že máme depku a burnout a nenachádzame už ani štipku motivácie, aby sme ráno bez otrávenia vstali do práce, ktorá nás už dávno nenapĺňa. No musíme, už je predsa neskoro začínať novú „kariéru“.
Nemáme na to predsa peniaze, čas, priestor… a tak ďalej. Výhovorky sú vždy naporúdzi. Sú to skvelé výhovorky. Držia nás totiž bezpečne ďaleko od toho, aby sme sa opäť vystavili svojej vlastnej zraniteľnosti. Vlastnej zdrvujúcej kritiky svojho diela. Je to jednoduchšie, než sa vystaviť sklamaniu, že naše „začiatky“ by boli ďaleko od predstavy tej perfektnej knihy či skladby, o ktorej snívame.
Perfekcionizmus vládol i mne. Sama som sa roky sabotovala. Nič, čo som napísala, nebolo dosť dobré na to, aby som to ukázala verejne a nebála sa na smrť kritiky. Radšej som nepísala nič, než napísať niečo, čo bude skritizovateľné. Nevedela som vtedy prečo. Myslela som si, že na písanie „treba talent“. Že moje pocity okolo toho sú úplne normálne a taká proste… som. Celkom som sa s tým naučeným presvedčením identifikovala. Svoj prvý článok som prepísala minimálne 17-krát. A aj po tom, čo mi ho uverejnili, som niekedy spochybňovala časopis, v ktorom vyšiel, a jeho kvalitu.
Spoznávate sa v tom? Patríte k tým, ktorí sa v škole báli, že prepadnú, no pritom dávali eseje na jednotky? Dobrá správa je, že aj s takýmto hovnožrútskym perfekcionizmom môžete byť stále géniom. Taký istý bol i Kafka… Po poslaní svojich niekoľkokrát skorigovaných diel do vydavateľstva potom ešte úzkostlivo telefonoval a chcel urobiť dodatočné opravy. Ďalšia ešte lepšia správa je, že keď trpíte syndrómom nedostatočnosti a nedokážete si dať kredit za svoju prácu a snahu, dá sa s tým pracovať.
Tieňoví umelci
Niekedy naozaj trvá si pripustiť, že písať vôbec chceme. Oprášiť ten sen. Roky som sa v Londýne ako vzťahová manažérka v spravodajskej agentúre motkala okolo novinárov a obdivovala ich, no nedošlo mi, že len túžim po písaní. Netrúfla by som si to samej sebe priznať. Julia Cameron, ktorej cvičenia z knihy Umelcova cesta dnes používam vo svojom koučingu kreatívneho písania, nazýva tento fenomén „tieňový umelec“.
Mnohí z nás si nikdy nepriznajú, že túžia byť profesionálnym športovcom, no milujú sledovanie tenisu alebo krasokorčuľovania. Iní milujú hudbu a motajú sa okolo producentov, spievajú si v sprche alebo keď majú v sebe pár pohárov vína, no nikdy by neotvorili ústa pred publikom. Spisovatelia často končia ako novinári, PR-isti alebo copywriteri. Všimnite si, kým sa obklopujete a koho (ne)skryte obdivujete… táto informácia môže prehovoriť o vašej vášni viac než tisíc slov.
Čo by sa teda najhoršie mohlo stať, keby sme to vyskúšali sami?
Aké to je, vystaviť sa vlastnej zraniteľnosti v pomyselnej kritike?
Ak si uvedomíme, že náš strach zo sklamania pramení zo spomienok a starých zážitkov, príde za tým pochopenie toho, že ten strach je len myšlienkový konštrukt. Nemá už nič spoločné s dnešnou realitou.
Viem, stačil len jeden nesúhlasný či posmešný pohľad a mnohí z nás sa rozhodli, že už nikdy nebudú riskovať vystaviť sa akémukoľvek nesúhlasu. Znova prežiť to sklamanie, tú hanbu, tú bolesť, tú zraniteľnosť.
Spojenie medzi tým, keď niekto naše dielo odsúdi, a tým, že tým odsúdi nás samých a my už nebudeme milovaní, že nás vlastne odsúdi celá spoločnosť, znie bizarne, ale je to reálny strach. Je to prastaré spojenie, pradávny strach, zakorenený v limbickom mozgu, z čias, kedy vylúčenie z komunity znamenalo osamelú smrť v temnom pralese. Dnes to však už nie je pravda.
V terapii písaním sa často používajú nesmierne liečivé cvičenia zamerané práve na tento problém. Veľmi mi pomohli. Máte napríklad za úlohu spomenúť si na každého, kto vám kedy povedal niečo negatívne o vašej práci, po čom ste sa cítili nepatrične alebo to bolelo. Vypíšete si všetkých vinníkov. Potom im jednému po druhom napíšete list a obhájite v ňom svoje mladšie ja. Môžete si v ňom vyliať všetky pocity a od srdca dotyčným vylíčiť, čo svojou kritikou spôsobili. Toto cvičenie dokáže zázraky. V inom cvičení si, naopak, spomínate na všetkých, ktorý váš talent ocenili a pochválili vás. Verili vo vás. Pripomeniete si aj týchto šampiónov. Väčšinou potom prichádza uvedomenie, že či je hodnotenie kladné či záporné, je to iba cudzí filter, projekcia niekoho, kto vás hodnotí a vychádza pri tom zo svojej vlastnej reality a z toho, čo sa páči alebo nepáči jemu.
Ruku na srdce: záleží na tom? Bude na tom záležať, keď budete ležať na smrteľnej posteli s ľútosťou, že ste neurobili niečo, po čom ste celý život túžili, pretože by vás niekto skritizoval?
–
Ten, čo ukazuje prstom
Perfekcionizmus nie je výsada. Je to pasca. Túžba po dokonalosti je najväčším nepriateľom kreativity. Z dlhodobej perspektívy perfekcionisti nemajú silu preskakovať stále sa zvyšujúcu latku. Perfekcionista sa pomaly stáva menej sústredeným, prepadáva postupne neuróze a stáva sa emočne nestabilným. Môže pôsobiť zvonka bezstarostne, rozpráva o sebe s náznakom irónie a sarkazmu, no za touto fasádou sa skrýva potreba sa zhadzovať. Strach, že nie je dosť dobrý.
„Ten, na kom záleží, nie je kritik,“ hovorí známa psychologička Brené Brown, keď cituje Abrahama Lincolna. „Nezáleží na tom, kto ukazuje prstom na silného muža v aréne, ako sa v nej potáca, a kritizuje ho, ako to mohol urobiť lepšie. Zásluhy patria tomu, kto v tej aréne skutočne je. Tomu, koho tvár je ušpinená krvou, potom a prachom. Tomu, kto na konci dňa prinajlepšom okúsi na vlastnej koži, ako chutí triumf, ak niečo úžasné dosiahne, tomu, kto prinajhoršom celkom zlyhá, no keď zlyhá, jeho zlyhanie bude rovnako veľkolepé než jeho víťazstvo, pretože sa odvážil. Nie je to o výhre či prehre. Je to o tom, že sa odvážime a ukážeme. Že dovolíme, aby nás svet uvidel v našej autenticite, v našej nahote. Ak chceme vytvárať nové veci, ktoré neexistovali predtým, než sme sa ich dotkli, slobodne a s radosťou a ukázať sa pri tom svetu, zaručene nám svet v určitom momente ‚nakope riť’.
Keď sa postavíme do arény, v publiku uvidíme sedieť pochybnosti o sebe samých, hanba a neistota, pretože tieto pocity sú prirodzenou súčasťou zraniteľnosti. No zraniteľnosť je zároveň aj miestom, kde sa rodí i láska, spolupatričnosť, radosť, dôvera, empatia a inovácia. Bez zraniteľnosti sa nedá tvoriť. A preto sme každý deň opakovane vyzývaní k tomu, aby sme do tej arény vstúpili a pozreli sa do publika, v ktorom budú samozrejme sedieť aj naši kritici: bude tam hanba, ktorá nám bude šeptať do ucha, že nie sme dosť dobrí. Bude tam nedostatočnosť, ktorá nám bude našeptávať, že to, čo robíme, nie je ničím výnimočné a ničím sa neodlišujeme od ostatných. Bude tam sedieť aj porovnávanie sa s inými, ktoré nás dokáže v mysli dostať na nepríjemné a strašidelné miesto. Keď sa však stotožníme so strachom o tom, čo si ľudia myslia a necháme ho, aby nás definoval, možno si nikto nebude myslieť o nás nič zdrcujúce… ale vlastne ani nič moc. A, bohužiaľ, ani my sami. Preto pozvite do svojej arény hanbu, nedostatočnosť a porovnávanie sa,“ vyzýva Brené. „A vstúpte do nej aj tak. Uvítajte ich, nech si pokojne prisadnú, no ich spätná väzba vás už nebude zaujímať. Pretože vy sa snažíte vytvoriť niečo nové, niečo originálne a vám vlastné. Ak pôjdete do arény a rozhodnete sa, že v nej budete tráviť veľa času, musíte s tým počítať, že to veľakrát nevyjde, strápnite sa a môžu vás vypískať… ale pokiaľ máte jasno v tom, prečo to robíte a aké sú vaše hodnoty, nebudete mať na výber. Ak je jednou z vašich hodnôt odvaha, musíte do tej arény vstúpiť a nebude na tom záležať, ako to dopadne. A keď k tomu už dôjde, že sa strašne strápnite a dostanete tú najhoršiu kritiku – a to sa dúfam stane – pretože keď neschybíte, znamená to, že nejdete do toho naozaj naplno a nie ste zraniteľní – bude dôležité, aby ste mali vedľa seba aspoň jednu osobu, ktorá tam stále bude, keď budú všetci ukazovať prstom… Niekoho, kto vás podrží a opráši, keď spadnete na ksicht. Niekoho, kto vám láskavo povie: ‚Teda, to bolo ozaj trápne, naozaj to bolo ešte horšie, než som čakal,’ s kým sa na tom zasmejete, pretože tak ako vy, aj on bude chápať, že na čom naozaj záleží je odvaha a vytrvalosť a bude pri vás stáť. A takýto človek si vo vašej aréne zaslúži špeciálne miesto. Najlepšie v prvej rade.”
Je to prosté. Chce to len začať. Rozhodnúť sa a začať. Stačí písať aj pätnásť minút každé ráno. Všetko, čo vám príde na rozum. V metóde Cesty umelca sa toto písanie nazýva ranné stránky. Ak začnete pravidelne písať, začnete si zase zvykať na svoj autentický hlas. Na to, ako zniete na papieri.
Niekoľko spisovateľov, ktorí absolvovali Cestu umelca, napríklad Elisabeth Gilbert, autorka diela Jedz, modli sa a miluj, pracovali na svojich ranných stránkach, kým sa im v ich dielach neobjavili prvé postavy a nezačali písať knihu. Písanie denníka je nielen predskokanom toho, aby ste začali tvoriť, ale je to i úžasná forma sebareflexie. Niekedy nám v hlave víria myšlienky, ktoré je ťažké zastaviť, a písanie je meditačné. Dá vám odstup, a tým i náhľad. Zase začujete svoj autentický hlas. Tak poďte do toho. Aréna je vaša.
Katarína Karmažinová
Autorka je redaktorka a koučka kreatívneho písania na www.karma-klub.com/sk
