Stále dookola počúvame, že byť duchovným človekom znamená mať všetko spracované, byť nad životom aj smrťou povznesený, proste stále v pohode, akoby sa nás ten život snáď ani netýkal. Je to ako posadnutosť niečím perfektným – a my sme tí vyvolení, ktorí vedia, ako to je, a preto sa životom nezaoberáme. Máme svoj úlet a svoj svet. Zajatie vo svojom vnútri, s predstavami o ideálnom svete, ktorý sa deje, len to nevidno. Oddelenosť, sebestačnosť a pohltenie vlastnou osobou.
Pod ťarchou utŕžených rán sa meníme, strácame sa a stále menej veríme. Hľadáme vieru, ale v čo? Vieru v samého seba? Kto sme a čo si vlastne myslíme? Že bez lásky iného človeka to zmeníme? Chceme si snáď nahovoriť, že nevadí, že nás to nebolí?
Sme len oddelení od vlastných pocitov a hľadáme oporu a bezpečie, ale naozaj – ruku na srdce, cítime skutočne svoje hodnoty preto, že sme niečo dokázali, že sme sa niekam svojimi ambíciami dopracovali? Že nás za naše schopnosti budú milovať? Snažíme sa a točíme sa v kruhu dokazovania si vlastnej hodnoty a nedobytnosti. Sme takí silní a nikto na nás citovo nemá. Bojíme sa jeden druhého citovo dotknúť.
O to viac chceme niečo zažiť, hľadáme silné zážitky, silné pocity, ktorými prebijeme svoj základný nedostatok lásky, kvôli ktorému sa cítime takí nedostatoční. Keď sa naše vzťahy kvôli egu zničili, ostali rany. Už nás možno naše rany nebolia, pretože sme znecitliveli a premenili sa na prázdnotu a už ani nevieme, či niečo cítime. Sú to jazvy na našej duši, na našom srdci. Možno ich necítime, ale sú tam.
Keď sa jedného dňa budeme chcieť dostať k duši a jej potenciálu, budeme musieť ožiť na mŕtvych miestach v sebe. Ľahko sa človeku smeje a opovrhuje, keď je oddelený od seba, necíti dušu a chráni ho jeho hlava. Vyzerá to tak, akoby sa všetko v našej civilizovanej spoločnosti spriahlo, aby nás to oddelilo od srdca a duše. Reklama nás nemilosrdne nabáda na márnivosť a my kvôli neistote a nešťastiu nakupujeme, čo nám ponúkajú. Iba málo ľudí si kladie otázky vážnejšieho charakteru.
Málokto hľadá cestu a na nej skrytý poklad, prameň v hĺbke, pieseň duše. Neustála povrchná konverzácia nám bráni všímať si, čo sa s nami deje emocionálne alebo spirituálne v našich telách. Neviazané rozhovory nás odcudzujú od nás samých. A ešte väčšia výzva je náš vnútorný dialóg. Naša myseľ je nepretržite v pohybe. Trápi sa kvôli budúcnosti a spätne premieta minulosť. Toto nás udržuje v nacvičenom svetonázore, životnom štýle a v bezpečí poznaného.
Aby sme sa priblížili k pravdám duše, musíme toto vnútorné klábosenie zastaviť. Potrebujeme sa naučiť posvätnej reči duše. Je to rozhovor, ktorý prehlbuje. Prehlbuje vzťah a úplnosť našej prítomnosti. Dialóg je sústredený na to, čo je tu a teraz medzi nami. Hovoríme zo srdca a zaoberáme sa tým, čo je skutočne dôležité, citmi, zmyslom života, vzťahmi, príbehmi duše a jej snom. Čím skutočnejšie sú naše rozhovory, tým sme živší a prítomnejší. Posvätnú reč strieda posvätné mlčanie. Obe vyživujú dušu a otvárajú nás na stretnutie s ňou. Naše bežné vedomie sa mení. Na tejto ceste sa stretneme so smútkom. Smútkom svojej duše a tento smútok a z neho vyplývajúce trúchlenie otvárajú bránu do temných hĺbok v nás. Trúchlením sa otvárame svojim najhlbším a najťažším pravdám a stratám a odvažujeme sa nazrieť priamo do svojho nechráneného srdca. Trúchlenie vyjadruje, že sme sa stratili a zišli zo svojej cesty srdca a že toto poznanie a strata sú ťažké a bolestivé. Smútok nás zavedie na oveľa hlbšiu úroveň vedomia ako naše dôverne známe ego. Dôležité je, keď budeme na konci svojej životnej cesty, aby sme mali istotu, že sme zo svojho života učinili niečo mimoriadne a skutočné.
V tomto čase som sa musela navždy rozlúčiť so svojím otcom, človekom, ktorý zo svojho života vyčaroval niečo mimoriadne. Zapísal sa hlboko do ľudí tým, aký bol, ako ovplyvňoval svojou prítomnosťou všetkých, ktorých stretol. Do poslednej chvíle sa zaujímal a staral o tých, ktorých miloval. Dával znať, že na nich myslí, má ich rád a že nie je jedno, či sa stretneme a budeme spolu, alebo nie. Svojimi myšlienkami zasahoval veľmi hlboko. Stretnutia s ním ľudí menili a prinášali nové pohľady a nové vnímanie. Odkázal nám všetkým, aby sme sa zaujímali jeden o druhého, lebo nezáujem a chlad zabíjajú. Aby sme chránili to jemné, lebo to má veľkú cenu.
Konfrontácia so smrťou rozširuje a zaostruje pohľad, vyprázdni nás od všetkého až na jadro lásky v našom srdci. Keď sa nevyrovnáme so smútkom, tak z neho vzniknú 4 postoje. Hrubé a neláskavé bytie, malomyseľnosť, zatrpknutie a zúfalstvo. Týmito postojmi si ničíme život. V tejto dobe je veľmi dôležité, aby sme nestáli zakliati v klietke ega, ale vystúpili z nej do života a k ľudom. Na tejto ceste nech máme dostatok odvahy, pokory a ľudí, ktorí nás majú radi a ktorých lásku si ceníme.
Diana Grall
www.salbei.sk
