Posttraumatický stresový syndróm

Ubolená duša, rany na duši
Žiť život sa často podobá jazde na húsenkovej dráhe. Niekedy zažívame okamihy šťastia, radosti, spokojnosti a naplnenia. Inokedy sú to chvíle, stresu, strachu, hrubého, nerešpektujúceho zaobchádzania či tragické udalosti. A práve vypäté situácie často zanechávajú v ľudskej psychike hlboké stopy – traumy, zjednodušene povedané rany na duši, ktoré, ak ich neliečime, môžu nepríjemne zasahovať do všetkých oblastí nášho života až nás doslova paralyzovať.

 

Zuzana Bajkaiová: „Sprevádzam jednotlivcov a rodiny v krízach a na životnej ceste.
Venujem sa témam dlhodobého dopadu pôrodu a zážitkov z raného detstva na život človeka,
témam limbického odtlačku, rehabilitácii pôrodných zážitkov, liečenia vnútorného dieťaťa, predpôrodným prípravám a témam vedomého rodičovstva, práci so stresom a traumou a kraniosakrálnej terapii.“

Hovoriť o traumách, ktoré nie sú práve príjemnou súčasťou života, nie je ľahké. Prečo sa tejto téme venuješ? Čím si ťa pritiahla?

Tých dôvodov je viac. Jedným je moja citlivosť a prirodzená potreba hľadať odpovede na otázky, ktoré si kladiem. Moja intuícia, znovuzrodená odvaha a prirodzená úcta k životu. Tiež láska k ľuďom, k faune a flóre aj pokora a viera v dobro, veľkoleposť človeka a zodpovednosť, ktorú som dokázala precítiť. Odpoveď by mohla byť aj to, že ma pritiahla moja vlastná cesta, moje poslanie, ktoré žijem a pre ktoré som sa narodila. Že som v istej fáze života konečne vykročila za hlasom duše. Ako dula som začala sprevádzať ženy počas tehotenstva, pôrodov, šestonedelia, začala som podporovať rodičov, keď štartovali svoje rodičovské roly. Veľmi si vážim dôveru každej ženy, ktorej som smela byť nablízku v tak citlivom a výnimočnom období života, akým je zrodenia matky v sebe. V mojom sprevádzaní dostali podporu, akú by som ocenila aj ja, keď som rodila svoje deti. Každá z nich má miesto v mojom srdci. Bola som súčasťou mnohých zázrakov zrodenia a dôvera, ktorú mi dali, bola liečivá aj pre moje srdce. Poslaniu duly som sa venovala takmer 12 rokov. Práve práca so ženami, mužmi, mladými rodinami ma priviedla do bodu, kedy som musela hľadať nástroje na prácu so stresom a traumou. Často totiž to, čo je normalizované, nie je normálne a nie vždy, keď si myslíme, že pomáhame, je naozaj kvalita pomoci prítomná.

Prosím, vysvetli nám bližšie, čo je trauma.

Na rozdiel od dlhodobého zanedbávania, zneužívania alebo týrania je podstata jednorazovej traumy skôr vo fyziológii ako v psychológii. Trauma spočíva v nervovom systéme jednotlivca a nie v udalosti, ktorá sa stala. Keď sme konfrontovaní s nebezpečnou situáciou, naše reakcie sú inštinktívne, nemáme čas premýšľať. Prirodzene sme nastavení tak, že základnou funkciou mozgu je zabezpečiť prežitie. Korene traumatických reakcií môžeme vystopovať až v najhlbších a najstarších štruktúrach našej nervovej sústavy. Trauma je normálnou a prirodzenou súčasťou života, nie je to choroba. Všetky živočíchy vrátane človeka vybavila príroda nervovým systémom, ktorý má v prípade narušenia rovnováhy schopnosť dobrej samoregulácie. Keď je samoregulačná schopnosť zablokovaná alebo narušená, vznikajú symptómy traumy, ktoré sú ukazovateľom nerovnováhy. Všetci sme sa niekedy v živote ocitli v situácii, ktorá bola nečakaná, náhla, kedy sme stratili pocit bezpečia a kontrolu, kedy sme cítili strach, paniku, možno ohrozenie života, hrôzu, hnus a pocit bezmocnosti. Schopnosť zvládnuť náročné výzvy je u každého človeka iná. Závisí od skúseností, ktoré sme počas života nadobudli. Trauma vzniká, keď je prelomená ochranná bariéra, organizmus je zahltený, tak sa uzavrie a spúta nevybitú energiu, ktorá bola vygenerovaná autonómnou nervovou sústavou (ANS) na útok alebo útek. Keď sa z rôznych dôvodov nedokážeme o seba postarať, napätie v organizme ochromí jeho schopnosť adaptovať sa na situáciu, s ktorou je konfrontovaný, a dochádza k vypnutiu systému, zamrznutiu, paralýze.

S akými tipmi tráum sa najčastejšie stretávaš vo svojej praxi?

Naša prítomnosť je plná výziev rôznej náročnosti, ktoré sú veľmi osobnou a naliehavou pozvánkou na preskúmavanie našej vnútornej krajiny. Znovu si pýtajú pozornosť vytesnené spomienky, strachy alebo obavy. V spomalení a samote sa objavujú pocity, ktoré sme si dlho nedovolili vnímať a cítiť. Je skvelé, ak sme napriek všetkému nestratili kontakt s tou časťou duše, ktorá vie, že už nemôže a nechce utekať, aj že v tom nemusíme zostať sami. Môžeme požiadať o podporu a pomoc v hľadaní odpovedí na otázky, ktoré si kladieme. Ľudia , ktorí prichádzajú do môjho života, prinášajú rôzne témy. Najčastejšie ide o rané a medicínske traumy a prácu s vnútorným dieťaťom. Ďalšie časté témy sú rôzne strachy, neistoty, emočná nestabilita a výbušnosť, rôzne vnútorné konflikty a problémy vo vzťahoch. Tiež smútenie a strata blízkeho človeka, existenciálna kríza a paralýza, neschopnosť pohnúť sa v živote. Podporujem tehotné ženy na ceste k pohodovému pôrodu a vedomému rodičovstvu. Pracujem aj so ženami s pôrodnou traumou alebo bolesťou duše po strate dieťatka, s mladými rodinami a budúcimi rodičmi. Som tiež súčasťou vzdelávania žien v Škole popôrodnej duly. Tento projekt ma veľmi teší, pretože šestonedelie je dlhodobo zabudnuté obdobie v živote ženy. Po pôrode potrebuje žena citlivú podporu a láskyplnú starostlivosť, ktorú jej môže poskytnúť práve profesionálka, ako je popôrodná dula.

Rada by som sa pristavila pri fenoméne posledných rokov – posttraumatická stresová porucha žien po pôrode. Ako je možné, že ženy pri zážitku, ktorý je sám osebe nádherný, kedy prichádza na svet nový život, je zapísaný ako niečo hrozné, bolestivé?

Pôrod predstavuje v živote ženy jeden z najdôležitejších portálov, prechodový rituál, zrodenie matky a je predovšetkým záležitosťou psychiky. V optimálnych podmienkach si pri prirodzenom pôrode telo ženy „namiešava“ kokteil z hormónov, ktoré napomáhajú dobrému priebehu pôrodu v súlade s potrebami ženy aj dieťatka. 

Optimálne podmienky sú kvality ako pri milovaní. Pocit bezpečia, dôvera, dostatok času, tekutín, sloboda pohybu počas celého pôrodu, blízkosť podporujúcich osôb, ktoré si sama žena k pôrodu vyberie, možnosť voľby vhodnej polohy pre pôrod, celková pohoda rodiacej ženy. Hormonálne nastavanie matky aj dieťaťa je pripravené na zvítanie sa. Pri narodení dieťaťa sa vylučujú hormóny lásky a zrkadliace neuróny v mozgu dieťaťa a matky podporia inštinktívny dialóg. Vytvára sa tak vzájomné puto, ktoré podporuje bezpečnú vzťahovú väzbu a prepojenie na celý život. Pri pôrode prebieha všetko v symbióze s potrebami ženy, ktorá rodí, a dieťatka, ktoré sa rodí. Akýkoľvek zásah z vonka tento proces hrubo narúša a môže smerovať ku komplikáciám. Stres spôsobuje, že v hre sú celkom iné hormóny, aké na pôrod dieťaťa naše telo potrebuje.

Prostredie slovenských pôrodníc poznám. Konfrontáciu s realitou poskytovania zdravotnej starostlivosti rodiacim ženám som zažila, keď som rodila moje deti a aj keď som ako dula sprevádzala k pôrodom iné ženy. Bezpečie je vždy na prvom mieste a chápem, že nie vždy všetko ide dobre a niekedy sú z rôznych dôvodov medicínske intervencie nevyhnutné a vďaka za ne.

No zároveň je pre mňa nepochopiteľné, že pri poznaní, aké dnes máme ohľadne nenahraditeľnosti podpory prirodzených procesov v živote človeka, o prenatálnom dieťati, dobrej praxe založenej na EBM u nás stále prevláda rutina. Je ňou medicínsky vedený pôrod aj u nerizikových žien a separácia detí od matiek. No a na to sa nedá pripraviť, to človeka zasiahne. Potom sa stáva, že mnohé ženy opúšťajú pôrodnicu zlomené na tele aj duši napriek tomu, že si v náručí nesú domov zdravé dieťatko. Ak sa prejavia niektoré zo symptómov traumatického stresu, ako je napríklad plačlivosť, neschopnosť zaspať a odpočívať, najesť sa, cítiť radosť, naviazať sa na dieťatko a s láskou sa oň starať, žena potrebuje obrovskú podporu a často aj odbornú pomoc. Posttraumatická stresová porucha nastane, ak symptómy traumy trvajú pridlho a stanú sa súčasťou každodennosti. Deje sa to z rôznych dôvodov. Buď sú potláčané, považované za niečo normálne, čo časom prejde, alebo bagatelizované. A to rozhodne nie je v poriadku. Niekedy to, čo najviac potrebujeme, je uznanie, že sa môžeme cítiť presne tak, ako sa cítime, a že je to v poriadku. Potrebujeme mať pri sebe človeka, ktorý nás vezme do náručia a ponúkne blízkosť. Kto nás počúva, nehodnotí, neposudzuje, iba je s nami. To je ľudskosť s nekonečným liečivým potenciálom.

Utrpenie nemá korene v udalosti, ktorá sa nám stala, ale v našej reakcii na ňu.

Pracuješ špeciálnou metódou somatic experiencing, čiže somatické prežívanie. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Absolvovala som výcvik metódy somatic experiencing (SE), ktorý vychádza z učenia Petra Levina. Ide o veľmi jemnú a citlivú prácu s našou nervovou sústavou. Donedávna sa verilo, že symptómy traumy sú výsledkom vonkajších udalostí. Trauma je príčinou ľudského utrpenia, no utrpenie nemá korene v udalosti, ktorá sa nám stala, ale v našej reakcii na ňu. Podstata jednorazovej traumy teda nie je iba v psychike, ale aj vo fyziológii, v pamäti nášho tela. Somatické prežívanie pomáha uvoľniť zadržanú energiu z nedokončených obranných a orientačných reakcií, keď sme sa o seba z rôznych dôvodov nedokázali postarať. Podporuje v hľadaní zdrojov vonkajších aj vnútorných, ktoré nám pomôžu znovu zažívať pocit bezpečia vo vlastnom tele a následne vo vonkajšom svete napriek všetkému náročnému, čo život prináša. Klient je terapeutom SE podporovaný v tom, aby sa znovu prepojil so svojím telom a naučil sa vnímať jedinečný jazyk, ktorým sa telo k nemu prihovára. Klient je edukovaný o tom, ako funguje zdravá nervová sústava, ako znovu podporiť jej správne fungovanie, keď nastala nerovnováha, a odnáša si nástroje na pomoc k svojpomoci napríklad pri pocitoch zahltenia. Je to pomalá a citlivá cesta rešpektujúca jedinečnosť každého človeka.

Somatic experencing je pre mňa životný štýl s kvalitami láskavej prítomnosti, prijatia a bezpečia, kedy sa môžem uvoľniť vo svojom tele a dôverovať jazyku, akým sa ku mne prihovára. Nechať sa ním viesť, porozumieť svojim emóciám, nepotláčať, ale kultivovať a premieňať, naučiť sa dobre regulovať svoju nervovú sústavu. To je tá najlepšia prevencia traumy a zvládania stresu v náročných situáciách

Ako môže človek identifikovať či spozorovať, že je traumatizovaný a že je čas vyhľadať podporu terapeuta?

Nakoľko je naša nervová sústava odolná vieme aj podľa toho, ako dokážeme byť tu a teraz a koľko radosti sme schopní v každodennosti žiť, či sme schopní vnímať krásu a dobro napriek ťažkostiam, ktoré život prináša, a koľko nadhľadu si vieme udržať. Symptómy traumatického stresu môžeme pozorovať, ak je narušená samoregulačná schopnosť organizmu. Prakticky to znamená, že keď nebezpečenstvo pominie, zdravá nervová sústava sa pomerne ľahko dokáže dostať opäť do rovnováhy. Nervový systém s narušenou schopnosťou samoregulácie zostáva aktivovaný, aj keď nebezpečenstvo pominulo. Človek je potom akoby stále v strehu a reaguje neadekvátne prehnanou emočnou reakciou aj na bežné a pre iného nenáročné situácie. Môže pretrvávať zrýchlený tep srdca, poruchy spánku, neschopnosť odpočívať a relaxovať, potreba neustálej činnosti a kontroly, niektoré chronické bolesti. Tiež tendencie k úzkosti, panike, výbuchy hnevu, prehnané emočné reakcie, poruchy pozornosti, brnenie v tele, svalové napätie, ale aj málo energie, vyčerpanosť, otupenosť, nízky svalový tonus, pomalý tep, problémy s trávením, apatia, prestávajú fungovať vzťahy a systém sociálneho zapojenia, človek má tendenciu stiahnuť sa do izolácie a môžu sa objaviť smútok a depresie.

Je možné traumu vyliečiť? Ako dlho to trvá? Je to náročný proces? Nie je jednoduchšie si tú bolesť nevšímať?

Všetky živé bytosti majú v tele prirodzený rytmus s kvalitami stiahnutia a uvoľnenia. Trauma nesie znaky strnulosti, zamrznutia, zastavenia tohto prirodzeného pohybu, ktorý sa v našom tele deje bez našej kontroly – v našich bunkách, tkanivách, svaloch, fasciách, v našom dychu. Keď pozorujeme prírodu a vnímame jej krásu, uvedomujeme si pocity, ktoré nám spojenie s ňou prináša. Prostredníctvom pozorovania prírody dokážeme precítiť úctu k životu aj vznešenosť a majestátnosť fauny a flóry, cyklickosť aj pominuteľnosť. Aj my ľudia sme príroda, a tak tým prvým, čo môžeme urobiť, je uvedomovať si pociťovaný zmysel v našom tele a pokúsiť sa vnímať tie isté kvality v sebe.

Uvedomovať si to, čo je TU a TERAZ prítomné, nehodnotiť, iba vnímať a nechať sa viesť. Život je dar a nie je jedno, ako čas medzi naším narodením a odchodom do inej dimenzie využijeme. Aj keď sme niekedy vystavení skúškam alebo nepriazni osudu, s každým novým nádychom sa môžeme otvoriť novej realite. Prešla som už celkom dlhú cestu a bola som svedkom mnohých zázrakov, viem, že zmena je možná. V snahe porozumieť dôvodom úzkostných stavov trávime príliš veľa času hľadaním príčin aktuálneho stavu, žalúdočných problémov, hypertenzie, arytmie, depresie a pritom si neuvedomujeme, že korene našich problémov môžu siahať ďaleko do našej histórie. Do dávnej bolesti a našej reakcie na ňu, ktorá môže byť príčinou mnohých problémov. Nedostatok lásky v ranom veku znižuje našu sebadôveru a radosť zo života. Na to, ako veľmi budeme milovať život, má rozhodujúci vplyv láska v ranom veku. Ak sme boli neprijatí matkou, otcom, zažili násilie, ktorému sme ako deti nemohli byť pripravení čeliť, tak v dospelosti sa môže potlačená bolesť stále pripomínať.

Fajčenie, alkohol, prejedanie sa, závislosti, dlhodobé užívanie liekov sú sekundárne obranné stratégie, ktorými potláčame našu ranú depriváciu. Nakoniec však len zvyšujú možnosť choroby a predčasnej smrti. Cesta von z utrpenia vedie cez ochotu stretnúť sa s bolesťou v nás a dovoliť jej existovať. Pocit krivdy a neprávosti, hnev, smútok – to nie sme my, je to uzamknutá energia z nedokončených obranných reakcií, ktorá sa chce hýbať. Nebrániť tomu pohybu znamená obrovskú úľavu. A otvorenie priestoru pre lásku, zdravie, tvorivosť a radosť.

Dá sa na traumu pozrieť aj ako na učiteľa? Ako na niečo, čo máme prekonať a čo nás posilní? Čo prežitá a vyliečená trauma prináša do života človeka?

Na túto otázku odpovedám jednoznačné áno. Stačí, keď sa pozriem na svoju cestu životom. Do môjho dospelého života som si z detstva niesla strachy, obavy, neistoty, moju zraniteľnosť. Takáto výbava bola „skvelým” terénom na všetky zásadné lekcie, ktorými som potrebovala prejsť. Vydávala som sa, keď som mala 20 rokov, a krátko na to som sa stala matkou. Ťažké boli pre mňa pôrody dvoch dcér, tri nevydarené tehotenstvá aj moje rané materstvo. Trvalo mi roky, kým som dokázala dať do pohybu zamrznutú energiu v sebe a začala sa spájať s uzamknutými rovinami svojej duše. Rany po nenaplnených potrebách z detstva boli veľa rokov živé a spôsobili, že v záťažových situáciách som zdroje hľadala vo vonkajšom svete. So svojimi vnútornými zdrojmi som sa dlhé roky nedokázala prepojiť. Stretnutia so smrťou a strata blízkych osôb patria k najväčším výzvam, s akým sme my ľudia v živote konfrontovaní. Sprevádzanie mojej krstnej matky zomieraním sa však s odstupom času ukázalo ako jedna z najvzácnejších skúseností. Mala som takmer 40 rokov, keď som sa konečne vybrala na dno svojej duše. Zistila som, že tam vôbec nie je až taká tma, práve naopak. Postupne som sa stavala do svojej sily. Vzdelávala som sa, prechádzala skúsenosťami, premieňala bolesť na poznanie a veľa som študovala. Všetko, čím som si v živote prešla, mi začalo dávať zmysel. Prišiel čas, kedy som zrazu za všetko to boľavé a smutné mohla s otvoreným srdcom poďakovať. A tak je to dodnes.

Je možné, aby človek prežil život bez toho, aby sa ho niečo tak hlboko dotklo, že neostane traumatizovaný? Existuje človek bez traumy?

Najdôležitejším obdobím, kedy sa buduje odolnosť nervovej sústavy, je rané detstvo. Dieťa sa narodí svojim rodičom, je na nich absolútne závislé, potrebuje bezodkladné napĺňanie svojich potrieb, citových aj biologických. Deti s normálnym vývinom sú hneď po narodení schopné pociťovať, vnímať a disponujú zložitými vrodenými vzorcami správania. Tieto vzorce uľahčujú preskúmavanie sveta, zdravé sociálne správanie a vytváranie citových vzťahov. Ak sme mali to šťastie a vyrastali sme pri citlivých sprievodcoch, tak naša schopnosť zvládať záťažové situácie je vyššia a dokážeme sa v krátkom čase dobre zregulovať. Ak sa dieťa narodí do nepriaznivých podmienok plných stresu, sú tieto vrodené prirodzené vzorce narušené. Tieto novorodené deti sú potom plačlivé, ustrašené a namiesto vytvárania vzťahov a skúmania okolia sa uzatvárajú do seba. Vyrastú z nich deti a dospelí, ktorí môžu mať sklony k násiliu, nebudú mať záujem o spoločnosť iných ľudí. Zdravé vrodené vzorce správania sa môžu naplno rozvinúť, iba ak sa dieťa vyvíja v láskyplnom a bezpečnom prostredí. Kým dieťa dozrie emočne, fyzicky a psychicky, potrebuje cítiť oporu v dospelých, ktorí ho sprevádzajú. Pretože to najhoršie, čo sa dieťaťu môže stať, je strata pocitu bezpečia.

Pre bábätká a malé deti je nesmierne dôležité zažívať bezpečie. V ranom štádiu života sa v mozgu vyvíja inteligencia, emocionálna odolnosť a tiež schopnosť samoregulácie. Deje sa tak vďaka anatomickému tvarovaniu neurónov, ktoré prebieha v dôsledku priameho kontaktu medzi dieťaťom a matkou. Pocit bezpečia je bazálna potreba nevyhnutná na to, aby sa dieťa mohlo vyvíjať, malo motiváciu k učeniu, smelo zažívať seba vo svojej jedinečnosti a cítilo sa rešpektované. Vyrovnaný rodič s pokojnou energiou, ktorý dokáže láskavo sprevádzať dieťa emóciami, je zárukou zdravého vývinu mozgu dieťaťa. Možno sa treba vrátiť na začiatok, aby deti prežívali rané detstvo v rodinách, kde môžu zažívať seba a dostanú zdravý model živých, fungujúcich vzťahov a podpory. Aj Elisabeth Kubler Rossová, ktorá napísala vyše 20 knižiek o živote, smrti a umieraní, v jednej z nich píše, že potrebujeme, aby sa jedna generácia detí narodila a vyrástla v bezpodmienečnej láske, a potom ani smrť nebude takou tragédiou. Takže áno, je možné, že niektorí z nás také šťastie mali a žijú svoje životy naplno.

To najvzácnejšie v našich životoch sú naše zdravé vzťahy a liečivá blízkosť, ktorú si v nich vieme poskytnúť. Najskôr sa musíme znova zamilovať do seba, tak nesebecky, čistou láskou precítiť úctu k životu, ktorý nám bol darovaný a k nášmu telu, ktoré je tým jediným, čo naozaj máme. Dopriať pozornosť svojmu vnútornému dieťaťu, dosýtiť nedosýtené a naplniť nenaplnené bezpodmienečnou láskou. Až potom dokážeme milovať iných ľudí, neutekať, keď sa nachvíľu zatiahne obloha, dokázať sa dotýkať, objímať, tešiť so vzájomnej blízkosti… Až potom máme silu a zdroje ustáť búrky a zvládnuť výzvy, ktoré prichádzajú.

Ďakujem za rozhovor.

Text: Michaela Paulenová

Tags: No tags

Comments are closed.