Knižka Pod maskou stín je emotívny román o nájdení cesty naspäť k sebe. Veronika, prezraďte nám, čo bol pre vás dôležitý impulz k jej napísaniu?

Takmer každý si v priebehu svojho života nasadzuje rôzne masky šťastnej tváre, aby za ňu vedome či nevedome ukryl, kto v skutočnosti je. Svoje slabosti, túžby, nespokojnosť, ale i strachy a neistoty.

Tému spolužitia manželského páru a tému masiek, pod ktorými sa skrývame, som nosila v hlave už dlhšiu dobu. Hlavným motívom je zameranie sa na fakt, že v rámci vzťahu si každý jeden z partnerov okrem krízy medzi nimi prechádza aj svojím vlastným osobnostným krízovým a vývojovým obdobím. Už pred napísaním prvej knihy som sa s touto myšlienkou pohrávala, ale nemala som odvahu vyjsť s ňou von. Mnoho ľudí okolo mňa mi vtedy hovorilo: „Veronika, hlavne nepíš!“ Tým, že som začala písať skúsenosti z vlastného života na web, veci sa začali meniť – a odrazu sa nemožné stalo možným. Jedného dňa sa mi ozvali z nakladateľstva Albatros, že sa im moje texty páčia, a dohodli sme sa na napísaní prvej knihy Být sama sebou. Po jej vydaní mi paradoxne napísalo mnoho ľudí, aby som hlavne neprestávala písať. Život je jednoducho niekedy plný paradoxov.

Aký je to pocit byť videná? Pri písaní knižky sa človek dosť odhalí.

Pre mňa je jednoduchšie odhaľovať sa týmto spôsobom. Vďaka knižke, konzultáciám a stretnutiam s ľuďmi som zistila, že sú to práve autentické príbehy, ktoré ľudí motivujú. Uvedomila som si, že čím viac som autentická a pravdivá, tým viac sa moje slová dotýkajú a umožňujú najmä ženám inšpirovať sa, aby sa na seba pozreli inak.

Píšete o vzťahu dvoch ľudí, aké mechanizmy tam často fungujú?

Treba si uvedomiť, že riešenie krízy medzi partnermi nie je primárne o tom, aby dvaja ľudia od seba odišli, ale aby hľadali možnosti a spôsoby, ako to, čo im vo vzťahu ubližuje, vyriešili a spracovali. Pretože pokiaľ to neurobia, tak skôr či neskôr ich to nejakým spôsobom dobehne. Napríklad v ďalšom partnerskom vzťahu, kde sa im bude opakovať rovnaký alebo veľmi podobný vzorec. Pokiaľ totiž nezmením niečo v sebe samotnej, pohľad na seba, nepochopím, kde mám svoje obranné mechanizmy, aké vzorce žijem a opakujem, tak sa nič nezmení ani v mojich vzťahoch. A budem priťahovať stále ten istý typ mužov. Vtedy bude mať tá babička pravdu, keď hovorí: „Všetci muži sú rovnakí!“ Táto veta rezonuje u mnohých žien a vychádza z ich reálnych skúseností, stala sa z nej už pravda. A táto pravda je z ich uhla pohľadu a v ich svete skutočne realizovaná. Títo muži im prišli do života a odzrkadľujú to, čo je potrebné riešiť.

Cesta k sebe samej je nevyhnutná na to, aby som dokázala žiť v kvalitnom partnerskom, respektíve akomkoľvek vzťahu.

Ľudia, ktorými sa obklopujeme, nám najviac ukazujú, kde máme svoje skryté vzorce, podľa ktorých nevedome žijeme. Tejto témy sa dotýkate i vo svojich knihách.

Presne tak, tieto skryté vzorce sú často obranné mechanizmy, ktoré sme si vytvorili v detstve a pomáhali nám prežiť v našej pôvodnej rodine. Príbehy mojich klientok sú veľmi často naozaj silná káva a žasnem, že to, čo rozprávajú, vôbec prežili – psychicky i fyzicky. Takže treba pochopiť, že tieto mechanizmy nám často zachránili život, poďakovať im. Avšak v období dospelosti nám už prestávajú slúžiť, často nám znemožňujú nadviazať kvalitné vzťahy. Tieto mechanizmy, vzorce je potrebné rozpoznať a prepustiť. Telo totiž nie je vždy schopné v ohrozujúcej situácii správne vyhodnotiť, že sme už dospelí. Takže vo chvíli, keď sa s niekým hádame, sme často v pozícii strateného traumatizovaného dieťaťa, ktoré nemá možnosť voľby a iba reaguje. Keď sa na to dokážeme pozrieť z nadhľadu, môžeme uvidieť svojho protivníka ako niekoho, kto nám ukazuje našu časť, ktorú je potrebné nechať dospieť.

Ako človek, ktorý si vypočuje mnoho príbehov, sa stretávate so súcitom, ale aj s ľútosťou. Aký rozdiel v tom vnímate a ako s nimi pracujete a zaobchádzate?

Musím priznať, že na začiatku práce s ľuďmi, som cítila viac ľútosť než súcit. Ale práve kvôli ľútosti som veľmi skĺzavala do ich emócií a intenzívne ich prežívala. Tým pádom som pre nich nemohla byť oporou. Takže som si musela dať chvíľku pauzu a sama v sebe si túto tému spracovať, aby som pri podpore neprežívala pocit ľútosti, pretože to nepomáha ani mne, ani človeku, ktorý ma o pomoc požiadal. Keď do toho totiž emočne spadnem, ocitneme sa obidvaja v bahne. Potrebovala som zostať hore, nechať emócie mnou prechádzať, nechytať sa na ne – a byť tam s príbehom daného človeka. S nadhľadom nad hladinou močariny, z ktorej potrebovali vyjsť na breh. Tak, aby som im mohla ukázať, že môžu vykročiť, že je tam pevné dno, od ktorého sa môžu odraziť a vyliezť hore. Čím viac budem mimo ich strach a emócie, tým viac im môžem ukázať, že emócie, ich nízka frekvencia, nepomôžu k odrazeniu sa.

Takže áno, poznám aj to byť v ľútosti a aj byť v súcite. V súcite znamená byť v láske.

Ďakujem, pre mňa je to krásny a poctivý vhľad, pretože málokto pripustí, že ľútosť a súcit sú dve rozdielne emócie a stavy, v ktorých zažívame niečo úplne iné. V ľútosti nikomu nepomôžeme.

Keď som v ľútosti, tak viem, že daný príbeh brnká na niečo nespracované vo mne. Musím si dať pozor a ošetriť si to po terapii. Keď mám terapiu, často ku mne prídu ženy, ktoré riešia podobné témy, ako som riešila ja. A, samozrejme, nie všetky moje príbehy sú stopercentne ošetrené, takže keď naskočím na ľútosť, viem, že je tam ešte niekde moja zranená časť. Tá oblasť, ktorá nebola dostatočne ošetrená a nebola jej daná dostatočná pozornosť, aby sa mohla uzdraviť. Je to také upozornenie.

V ľútosti v skutočnosti nie je moja sebahodnota a sebastarostlivosť. Namiesto súcitu prichádza pocit  ja pomáham, som lepšia, mám to už zvládnuté a prebieha hra niečo za niečo. Platbou je vďačnosť toho druhého alebo môj pocit nadradenosti. Hra ezo ega. Preto je ľútosť pre mňa vždy takým upozornením. Je veľa ľudí, korí pomáhajú, ale pomáhajú viac, ako by mali – a nepomôže to vôbec nikomu.

Nepomôže to mne, tej, ktorá pomáha, pretože nemám priestor pre seba, odďaľujem sa od seba, dávam pozornosť radšej inam než sebe – a ono to vyzerá dobre, keďže pomáham. Ale pravda je, že sa vlastne nezaoberám svojimi témami a týmto spôsobom sa im vyhýbam. Nemám na to čas, veď ja musím pomáhať.

Nepomáham ani tomu druhému, pretože ho nenechám dopadnúť na dno, aby našiel svoju vlastnú silu a objavil svoje zdroje. Pretože keď ho budem dotovať svojou energiou, nemá dôvod zaoberať sa sám sebou, keďže je tam vždy niekto, kto mu pomôže. Nehovoriac o tom, že na hlbokej úrovni musí človek, ktorému pomáham v ľútosti, cítiť, že nedôverujem jeho vlastnej sile.

Keď ste písali knižku Pod maskou stín, bolo pre vás náročné prejsť týmto príbehom až do rozuzlenia všetkých peripetií?

Bolo. Boli tam momenty, ktoré som si, rovnako ako pri prvej knižke, odplakala. Sú to presne tie chvíle, kde sa prejaví moje ego, ktoré hovorí: „To už mám spracované.” Aha!

Pri písaní knižky sú chvíle, keď na niečo narazím – a je to náročné. Ale to je ono. Je to ako cibuľa. Lúpem jednotlivé vrstvy postupne dole. A vždy je tá najvrchnejšia šupka najtvrdšia, najtuhšia, je najviac vidieť. Takže keď túto šupku odlúpnem, môžem na chvíľku zažívať ilúziu, že je to dobré, že to už mám spracované. Potom sa objavia ďalšie vrstvy, ktoré nie sú na prvý pohľad úplne zrejmé. Objavia sa až vo chvíli, keď majú byť videné a mám silu a nástroje ich spracovať.

Neviem, či to vôbec ide, aby do knižiek autor nedával časť samého seba.

Úplne polopatisticky, keby ste písali recenziu na vlastnú knižku, o čo v nej ide?

Kniha je o žene, ktorá je na hranici priepasti a rozhoduje sa, či sa vzdá alebo odovzdá, či má žiť alebo len prežívať, či znova pustí lásku do svojho života a partnerstva alebo to už nejako „doklepe“.

Kniha o veľkej odvahe ponoriť sa do hlbín seba samej a pozrieť sa do očí svojej temnej stránke, svojej Lilith.

Je to zároveň kniha o skladaní ružových okuliarov vo vzťahu. O zložení vreca z hlavy. O tom, že keď ideme do vzťahu nedzdravo, z nesprávnych dôvodov, tak sa to vždy niekde objaví a zúročí.

Väčšina ľudí nejde do vzťahu s tými správnymi motívmi. Nesprávne dôvody sú: keď chceme niekoho zachrániť, keď chceme dieťa, keď chceme byť vo vzťahu, pretože sa to má, keď upozornenie, ktoré nám dáva intuícia, nepočúvame. Keď máme nespracované staré nefunkčné vzorce, keď sú tam detské sľuby, ako napríklad ja všetkým ukážem a dokážem si udržať partnera a manželstvo, alebo urobím to ako moji rodičia, nikdy neodídem.

Takto to má väčšina ľudí. Idú do vzťahu s tým, že čakajú, čo im ten druhý dá, pozerajú primárne na to, čo im ten druhý ponúka, a pritom vôbec nevedia a nevnímajú, čo prinášajú do vzťahu oni. Keď absolútne potláčam sám seba, keď si nechávam prekračovať hranice, vždy musí prísť nejaká kríza.

O čom teda kniha je? O nekonečnej túžbe žiť a tvoriť. O strachu, hanbe a zapieraní. O kríze manželskej aj osobnej. O deštruktívnych vzorcoch. O hľadaní samej seba. O odpustení, láske a nádeji. O nájdení a prijatí vlastných tieňov. O novom vedomom vzťahu.

Aké sú správne motívy vzťahu?

Myslím si, že do vážneho vzťahu, do manželstva by mal ísť človek, ktorý vie, kto je. Keď to beriem z pohľadu ženy, tak by sa mala primárne spoznať vo svojom menštruačnom cykle.

My ženy prechádzame nielen menštruačným cyklom, aj v tom menštruačnom cykle máme 4 fázy: prvá fáza je fáza panny, dynamická, veľmi podobná fáze jari – a je to zároveň fáza od našej prvej menštruácie do doby, kým máme dieťa. Je to etapa objavovania sveta. Odchod zo svojej primárnej rodiny do sveta, kde môžem konečne objaviť, kto som, aké sú moje potreby a čo ma napĺňa. Do tej doby je môj domček postavený z tehál mojich rodičov, ktoré tvoria ich názory, priania a obavy… to, ako ma rodičia tvorili a formovali. Tento domček by som mala zhodiť, má zafúkať vietor, prísť tornádo a tehly rozhádzať. A ja by som mala každú tehličku, každý kameň vziať do ruky a opýtať sa: „Je to moje, nie je to moje? Chcem to nechcem to? Mám to rada, nemám to rada? Chutí mi to, nechutí mi to?“ A z tehličiek, ktoré si nechám a sú moje, by som mala postaviť svoj vlastný domček.

Ale my, bohužiaľ, často vôbec nejdeme hľadať samých seba. Nechávame si nevedome to, čo nás učili rodičia, učitelia, prostredie, ktoré nás formovalo, prevezmeme ich názory, presvedčenia, potreby a dogmy. Berieme ich za svoje a s týmto nákladom ideme do vzťahu.

Veľa z nás ide do vážneho vzťahu vo veku 16 – 17 rokov. Očakávame potom od vzťahu aj od svojho partnera, že nás urobí šťastnými, že naplní naše potreby, dá nášmu životu zmysel. A to nefunguje. Je to slepá ulička vedúca k nenaplneným a bolestivým vzťahom, ktoré sú plné sklamania.

V prvom rade sa treba obrátiť k sebe samému, zaoberať sa sebou, uvidieť sa, pochopiť a prijať sa. Potom môžu byť i naše vzťahy láskyplné, vedomé a napĺňajúce.

Úryvok z knihy:

„Jak bláhová a namyšlená jsem byla a často ještě jsem! Jenže nasazené masky už se nějak prožraly do mé kůže a nechtějí dolů, a tak lžu sobě a hraju hry, které si myslím, že svět kolem mě chce vidět. Na mou obhajobu musím říct, že jsem to dlouho nevěděla. Myslela jsem si, že chodím do svých hloubek a temných zákoutí a že to, co jsem tam našla jsem i pochopila, zpracovala a ukončila.
Když skrývám, tak maskuji, potlačuji a nejsem v žádném případě svobodná. Je to jen velká iluze, kterou se den co den krmím. Jsem v zajetí svých vlastních strachů, pochybností a domněnek, lží a sebeobviňování.
Jak by mi bylo krásně, kdybych se nebála být sama sebou, byla autentická a pravdivá! Dokázala se za sebe postavit, říct svůj názor i kritiku.
Jenže jak to mám krucinál udělat?
Jak mám přestat skrývat něco co už jsem zapomněla, že skrývám a nemám ani páru o tom, kdo jsem?”

www.veronikavieweghova.cz

Ďakujeme srdečne za rozhovor.