Prečo a ako vzniklo tvoje umelecké meno Scarlett Wild?
S týmto menom som spätá už od mala. Keď sa rodičia rozhodovali o mojom mene, tak mame sa páčilo aj Skarlet. Meno sa páči aj mne, ale pretvorila som ho na umeleckejšie Scarlett. Nad „priezviskom“ som uvažovala pomerne dlho. Nechcela som typicky slovenské alebo české. Prišlo to spontánne. Možno ma inšpiroval aj Oscar Wilde, pretože sa mi páčia jeho citáty, básne a niektoré názory. A možno aj to, že ako mladá som bola trošku wild, ale už je to za mnou. (Smiech.)

Aký máš vzťah k sebe ako k žene?
Dosť dlho mi trvalo, kým som prijala svoju ženskosť ako niečo cenné a jedinečné. Bola to dlhá cesta sebapoznania, ktorá nebola vôbec jednoduchá. Vekom však prišlo aj vnímanie vlastnej hodnoty
a zároveň vnímanie tela ako telesnej schránky, o ktorú sa treba starať. Začala som sa viac zaujímať o to, čo mi vraví telo, naslúchať mu a dávať mu to, čo naozaj potrebuje. Tu sa mi páči citát od neznámeho autora: Buďte takým človekom, akého by ste chceli stretnúť. Alebo ako vraví Budha: Buďte svetlom sami sebe. A tak som začala pracovať na sebe, aby som sa stala takým človekom, ktorého by som chcela stretnúť vo svojom živote. Nastavujem si svoje hranice, robím veci, ktoré ma robia šťastnou, vzdelávam sa a pracujem na sebe, svojich snoch a cieľoch. Chcem byť tou ženou, ktorá keď prejde okolo ľudí, tak vytvorí auru údivu a bude inšpiráciou pre mnohé ženy.

Máš obľúbené básne?
Sú básne, ktoré sa mi naozaj páčia, no nie k všetkým básňam mám vzťah, pretože niektoré sa mi nepodarili podľa mojich predstáv. Niekedy sa mi stáva, že objavím báseň, ktorú som písala ešte ako dieťa a pousmejem sa. Je úžasné pozorovať, ako sa vekom menia pohľady a všetko ostatné. Je to milá spomienka na detstvo. Ak raz budem mať deti, chcela by som im čítať svoje básne a zanechať tak niečo po sebe. Tiež som vždy snívala o tom, že jedného dňa sa budú deti v škole učiť moje básne, že vydám mnoho kníh, že
budem úspešná. A tak na sebe pracujem každý deň a učím sa na svojich chybách.

V čom vnímaš jedinečnosť svojej tvorby?
Nemyslím si, že moja tvorba je jedinečná, pretože dnes už nájdeme mnoho básnikov všade, kam sa pozrieme. Ale čo môžem povedať, je to, že moje básne niekedy odrážajú moju realitu a dosť veľa
vedia povedať o tom, čo prežívam, o čom snívam a podobne. Avšak niekedy sú moje básne čistou fikciou a píšem ich tak, aby sa to rýmovalo a bolo to možno veselé a vtipné.

Kam chodíš pre inšpiráciu?
Mojou inšpiráciou sú väčšinou moje pocity. Tie najviac ovplyvňujú to, čo píšem. Príroda je pre mňa tiež miestom na nové námety. Ale môžem povedať, že aj škola. Prednášky, ktoré ma nezaujímajú, väčšinou trávim písaním. Taktiež ak sa nudím, tak od známych si zvyknem vypýtať napríklad 10 – 20 náhodných slov a tie následne použijem v básni. Potom vznikajú také básne, ktoré sú nielen vtipné, ale niekedy ani nedávajú zmysel.

Tvoj obľúbený spôsob dobíjania bateriek?
Mojím najobľúbenejším spôsobom dobíjania bateriek je relax a to v akejkoľvek podobe. Obľubujem horúci kúpeľ so sviečkami, príjemnou hudbou a morskou soľou alebo prechádzky v prírode, ktorá mi tiež dáva veľa. Taktiež veľmi rada spoznávam nových ľudí, ktorí sú pre mňa takisto zdrojom energie
a inšpirácie. Momentálne prechádzam obdobím, kedy som si zo svojho života vytriedila veľkú časť ľudí, ktorí mi neprinášali nič pozitívne, a zároveň sa stotožňujem s myšlienkou, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame. V mojom živote mám okolo seba prevažne starších ľudí, ktorí už v živote niečo dokázali, a to ma tiež inšpiruje na mojej životnej ceste. Kiežby som mala okolo seba viac takýchto ľudí, od ktorých by som sa mohla učiť.

Keby si mohla svoj vnútorný svet popísať ako krajinu, aká by
bola, ako by vyzerala, koho a čo by sme v nej mohli vidieť a stretnúť?

Moju vnútornú krajinu som si vždy predstavovala ako nádhernú záhradu plnú kvetov, motýľov, farieb, usmievavých ľudí. Vlastne ako svet, ktorý vidíme cez ružové okuliare. Aj keď môj život takto nevyzeral, ale zakaždým, keď som sa pozrela cez tie okuliare, živila som v sebe nádej, dobro, lásku. Postupom času do môjho života začali vstupovať ľudia, ktorí mi začali trhať kvety z mojej záhrady, zabíjať motýľov a zničili moje okuliare. Snažila som sa to napraviť, ale viem, že moja záhrada už nebude nikdy ako predtým. Ale každý deň sadím nové a nové kvety a z húseníc tvorím motýľov, pretože len vtedy, keď moja záhrada bude opäť čistá a krásne voňavá, budem opäť šťastná ako malé dieťa. Každým dňom skladám ten malý kúsok puzzle, ktoré sa skladá z miliónov drobných dielikov. Je to dlhá cesta, ale ja už po nej kráčam.

Čomu sa s láskou a radosťou venuješ, keď nepíšeš básne?
Keďže som študentka, tak čas trávim v škole alebo študovaním, ale ak mám čas pre seba, tak si
vždy urobím radosť alebo doprajem relax. Veľmi rada hľadám a skúšam nové recepty, chodím za kultúrnymi zážitkami, ak mám náladu, prečítam si dobrú knihu, občas si pozriem dobrý film. V letných obdobiach svoju myseľ čistím hľadaním štvorlístkov, ktorých som už našla stovky.
V poslednej dobe dosť obľubujem podcasty a zaujímam sa o ľudí, ako sú Jaroslav Dušek, Ladislav Kužela a Ján Vojáček. Sú pre mňa veľkým zdrojom informácii a vždy ráno pri raňajkách si rada vypočujem ich názory a myšlienky.

Inšpiruj i nás – tvoja obľúbená kniha, film a rozprávková postava?
Obľubujem knihy od Hany Repovej, ale mám rada aj Táňu Keleovú-Vasilkovú. No priznám sa, že knihy od týchto autoriek som čítala viac na strednej škole a v pubertálnom veku. Teraz sa skôr zaujímam o zdravie, myseľ, telo. Mám však jednu knihu, ktorú si otvorím aj každý deň, volá sa 100 krokov ku šťastiu a napísal ju Jozef Kirschner. Vždy si poviem číslo alebo ju náhodne otvorím a prečítam si myšlienky. Niekedy to je aj odpoveď na moju otázku alebo životnú situáciu. Nemám veľmi obľúbené filmy, keďže tie pozerám pomenej, ale ak si dobre pamätám, tak sa mi veľmi páčil film In Time. Hlavnou myšlienkou bolo to, že ľudia nezarábali a neplatili peniazmi, ale časom. Komu čas došiel, ten zomrel. Veľmi pekná myšlienka, napínavý film a asi som na konci aj vyronila zopár sĺz. Myslím, že si ho dnes opäť pozriem. (Smiech.)

Práve som sa preniesla do detských čias a zamyslela som sa nad obľúbenou rozprávkovou postavou. Po chvíľke premýšľania som prišla na to, že to bude Pipi Dlhá Pančucha. Je mi veľmi podobná a stále usmievavá ako ja. Je bystrá, štedrá a dokáže sa o seba postarať aj sama. Aj keď som už prekročila hranicu dospelosti, tak občas si ešte urobím dlhé copíky aj ja. (Smiech.) Mám aj pehy ako Pipi, ale sú viditeľné prevažne v lete a nie je ich tak veľa. Mám ich po otcovi, ktorý je celý pehavý. Väčšina chlapcov vraví, že je to milé, a ja s tým súhlasím. (Úsmev.)

Ďakujem za rozhovor a prajem krásne dni.