Koniec roka 31. decembra väčšina ľudí u nás prežíva ako mimoriadnu udalosť. Netreba však zabudnúť, že rôzne národy oslavujú koniec roka a začiatok nového roka v rôznych termínoch. V našom kultúrnom prostredí sú to posledný deň gregoriánskeho kalendára – 31. december a 1. január. Nám to pripadá samozrejmé, aj keď tieto dni z astronomického hľadiska sú len obyčajným omylom.
Veľká časť obyvateľstva Zeme sa riadi čínskym astronomickým kalendárom. Napriek tomu, že tento kalendár je astronomický, čínsky Nový rok pripadá na dni medzi 21. január a 20. február nášho kalendára. Nový rok začína s druhým novým mesiacom po zimnom slnovrate, resp. s tretím, pokiaľ má rok mimoriadne trinásť mesiacov. Používa sa okrem Číny tiež v Severnej a Južnej Kórei, Mongolsku, Nepále, Bhutáne, Vietname a do roku 1873 aj v Japonsku. Spolu s Číňanmi a Vietnamcami v iných krajinách sú to dnes približne dve miliardy ľudí.
Náš koniec a začiatok roka sa oslavuje najmä v Európe, v obidvoch Amerikách, Austrálii, niektorých afrických krajinách… Okrem úradných kalendárov sa tu používajú aj cirkevné kalendáre, ktoré majú začiatok a koniec kalendárneho roka stanovený inak.
V islamskom svete sa používa islamský kalendár, ktorý vychádza z arabského lunisolárneho kalendára s 12 mesiacmi po 29 a 30 dní, ku ktorým sa občas pripájal trinásty, priestupný mesiac.
Moslimovia si Nový rok pripomínajú v deň odchodu proroka Mohameda z Mekky do Mediny. Islamský kalendár je na rozdiel od gregoriánskeho lunárnym kalendárom. Riadi sa len fázami Mesiaca a nie Slnka. Nový rok preto pripadá každý rok na iný deň a po niekoľkých rokoch aj na iné ročné obdobie. Rok má 12 mesiacov po 29 a 30 dní, je kratší o 10 – 12 dní ako slnečný rok.
Tradícia aj v dnes islamských krajinách zachovala povedomie o iných začiatkoch roka, napr. v Egypte, kde za Nový rok bol považovaný deň, v ktorý začínali pravidelné záplavy Nílu, náš 15. august.
Sedem dní v týždni
Delenie mesiacov na sedemdenné týždne má tiež staroveký pôvod. V Babylone, čo bolo a je typické pre semitské kultúrne oblasti, bolo uctievané číslo sedem. Poznali sedem planét, ktoré mohli pozorovať voľným okom. Posvätné číslo sedem sa preto odrazilo aj v počte dní v týždni. Jednotlivé dni boli priradené k známym planétam, božstvám. Toto rozdelenie preniklo k viacerým indoeurópskym národom, nachádzame ho aj v Číne či Kórei, kde sú pozoruhodné zhody so slovanským alebo germánskym kalendárom. Napr. štvrtok je tam spájaný s planétou Jupiter a s bohom hromu. Ako napr. u Rimanov s Jupiterom.
Kresťanský, pôvodom rímsky kalendár prevzali Slovania spolu s kresťanstvom. Na našom území to bolo v druhej polovici deviateho storočia n. l. Nový rok, tak ako dovtedy a po niekoľko nasledujúcich storočí, sa slávil v dni zimného slnovratu, to je približne v dobe našich Vianoc.
Potom nasledovala reforma starovekého rímskeho kalendára z čias Júlia Cézara, ktorá vniesla rozkol do kalendára medzi katolíkov a protestantov a medzi západnú a východnú cirkev. Ten pretrval až do dvadsiateho storočia, do doby než aj Rusko prijalo za úradný kalendár gregoriánsky, no pravoslávna cirkev sa aj tak naďalej pri svojich cirkevných sviatkoch riadi svojím tradičným kalendárom.
Moc tradície
Moc tradície je niekedy až neuveriteľná. Prejaví sa tým, že človek sa jej prispôsobí napriek tomu, že samotná tradícia mu nič nemusí hovoriť. Nezamýšľa sa prečo, ale kráča s davom. Málokto si trúfne odbočiť vlastnou cestou, vrátiť sa k iným, dávnejším tradíciám alebo si na nich založiť vlastné rodinné. K tomuto kroku by sme mali pristúpiť zodpovedne, premyslene, s jasným zámerom a cieľom. Pristúpiť k založeniu, obnoveniu či očisteniu tradície ako k umeleckému dielu. Nemusíme si pritom od tradícií sľubovať nič okrem duchovného a spoločenského obohatenia vlastného života. Obrady, slávnosti a veselosti v rámci našej vlastnej (rodinnej alebo spolkovej) tradície môžu mať čisto kultúrny charakter a prostredníctvom neho môžeme upevňovať a rozvíjať spoločenské styky, vlastnú psychiku aj vlastné zdravie. Dodržiavanie tradícií má však vyšší zmysel, akým je len zábava. Prostredníctvom nich sa vytvára a upevňuje kolektív, či už rodinný, alebo oveľa širší.
V nie tak dávnej minulosti sme boli svedkami pokusov zaviesť nové spoločenské tradície. Nedá sa povedať, že neuspeli. Niektoré síce už zasa pohltil čas, ale niektoré prežili, nie pre svoj ideologický obsah, ale pre samotnú ideu, spomeňme si napr. na 8. marec. Iné dávne tradície zasa ožili pod novým impulzom, žiaľ, aj keď slávia duchov, sú celkom bezduché, ako napr. Haloween, ktorý sa u nás slávil oficiálne desaťročia v podobe lampiónového sprievodu na počesť VOSR a ten sa zasa inšpiroval dávnym slovanským sviatkom duchov, akurát tradičnú vyrezávanú tekvicu s horiacou sviečkou v nej nahradil lampión.
Naši nedávni predkovia dodržiavali svoje tradície, tu mám na mysli hlavne tradície viažuce sa ku kalendárnemu cyklu, nielen zo zvyku, ale aj z úcty k svojim predkom, potomkom a celej prírode, zároveň pre nich boli radostne očakávanou rodinnou a spoločenskou udalosťou, ktorá sa opakovala pravidelne počas každých cca šesť týždňov. Vedeli, že keď naučia novú generáciu ctiť si nielen duchov svojich predkov, ale celú prírodu, seba navzájom, táto úcta bude prenesená aj na nich. A popri tom sa dokázali pravidelne zabaviť a odreagovať od bežných starostí a napraviť si vzájomné vzťahy. To je dostatočná motivácia aj pre nás. Preto to nerobili len raz do roka, ale osemkrát ročne.
Tieto sviatky boli slávnosti a zároveň veselosti. Slávnosti boli spojené s oslavou Slnka, ktoré naši dávni slovanskí predkovia nazývali Slávom a veselosti zasa nazvali podľa Veľkej Matky Zeme – Vesel či Veles, ktorej oslavu dodnes spájame s veselením.
Lunárny, solárny, lunosolárny
Slovania v dávnych časoch používali lunárny, solárny a neskôr lunosolárny kalendár. Lunárny kalendár bol zrejme starší, lebo riadiť sa polohou Mesiaca bolo jednoduchšie, ako riadiť sa polohou Slnka. Jediné, čo bolo potrebné, bolo vedieť počítať do trinásť, resp. do devätnásť a sledovať jeho fázy. Solárny kalendár mal osem periód, ktoré v našich podmienkach určovali začiatok, vrchol a koniec ročných období. Lunosolárny kalendár spojil slnečný rok s mesačným. Tie sú však rôzne dlhé, čo robilo problémy najmä poľnohospodárom, ale aj pri oslave náboženských sviatkov. Znalci kalendára časom zistili, že slnečný rok má cca 365 a štvrť dňa. Korekcie sa uskutočňovali v cykle dlhom devätnásť rokov, čo v staroveku bolo obvyklé. Počas tohto cyklu sa sedemkrát vložil trinásty mesiac. Tak tomu bolo už v starovekom Babylone.
Naši dávni predkovia nemali rok rozdelený na našich 12 mesiacov, ale delili ich na svojich osem „sĺnk“, lebo ich kalendár bol kalendárom slnečným. Je celkom prirodzené, že rok pre nich začínal zrodením sa Slnka (ich Sláva), ktoré v každej fáze malo svoje meno. Slnko ako dieťa bolo „Janom“ – a kto pochybuje, nech si spomenie na Dobšinského ľudové rozprávky, kde sa ešte v jeho časoch slniečko nazývalo Jankom. Keď Slnko vyrástlo z detských nohavíc, bolo žiariacim Jarom, keď dospelo v muža, stalo sa horúcim Junom (Junákom), a keď Slnko na jeseň vstúpilo do fázy staroby, premenilo sa na jasného, múdreho Jasa – podľa ktorého dodnes nazývame jeseň jeseňou. Jan-Jar-Jun-Jas, to boli mená podľa ktorých sa nazývali štyri z ôsmych dávnych slovanských „sĺnk“. Dve z týchto mien máme dodnes zachované v menách našich mesiacov (v rímskych názvoch viacerých mesiacov sú ukryté „slnká“ našich predkov). Zvyšné dve „slnká“ nájdeme v slovenčine v názvoch ročných období – jari a jesene. Ostatné štyri „slnká“ boli zasa pomenované podľa období Zeme. Z nich poznáme meno Maje a nášho mesiaca mája.
Prvá slávnosť Nového roku bola slávnosťou Veľkej Noci a rodiaceho sa Slnka (dnešné Vianoce). V magickom slova zmysle to bol sviatok kríža a kruhu – dvoch najvýznamnejších magických symbolov. Kríž symbolizoval Slnko – silu a kruh Zem – moc. Na Slovensku niekde tento sviatok nazývame Kračúnom, vraj od najkratšieho dňa. Je to však podľa kraga a krugu – kríža a kruhu – lebo to bol sviatok rodiaceho sa Slnka a končiacej vlády noci – Zeme.
Ľudia sa tento deň, rovnako ako v každý iný sviatok, obradne očistili vodou, posypali plodinami, ktoré predstavovali bohatstvo, a vzájomne si vymieňali želania a darčeky. Neskôr sa termín začiatku nového roku preniesol na jarnú rovnodennosť a s ním aj meno Veľkej Noci.
Spojenie nového roku s rodiacim sa Slnkom, čo sa prejavovalo predlžovaním dňa od zimného slnovratu, je tak najprirodzenejším termínom pre oslavu nastávajúceho roka aj pre našich dávnych predkov Slávov, ktorí sami seba považovali za národ Slnka, lebo Slnko bolo ich Slávom, ich dávnym predkom a mocným božstvom, synom Matky Zeme.
To však nebolo to najpodstatnejšie z hľadiska zmyslu lúčenia sa so starým rokom a vítaním toho nového. Nový rok vždy predstavoval nádej, budúcnosť bez ohľadu na to, na ktorý deň v roku si položíme jeho začiatok, či ho vôbec spojíme s astronomickými javmi či pravidelnými prírodnými udalosťami, akými môže byť napríklad prílet sťahovavého vtáctva či jarné záplavy. Je to najmä dôležitý deň pre našu psychiku, deň, v ktorý sa lúčime s minulosťou a vstupujeme do lepšej, krajšej budúcnosti. Dúfajme, že tomu bude tak aj tentoraz.
Rudolf Irša
www.irsa.szm.com
