Tina Gomolčáková

Meno a krajina, v ktorej žiješ.
Volám sa Tina Gomolčáková, vystupujem pod svojou značkou Počkaj Chvíľka a bývam v Modre. Pôsobím v tomto kraji a ateliér mám v srdci Bratislavy, v Starom Meste.

Prečo si sa rozhodla fotografovať?
Nebolo to rozhodnutie ako také, ale postupná cesta. Ako dieťa som veľa maľovala a kreslila. Svoje vlohy som si potvrdila absolvovaním ZUŠky, ale na ďalšie pokračovanie v umeleckej kariére som sa necítila dosť dobrá. Foťák som dostala k prvým bakalárskym promóciám a začala som zaujato fotiť svet okolo seba. Rodinu, zvieratá a obzvlášť sochy. Doteraz si pamätám, ako som na sochách prvýkrát naozaj vnímala hru svetla. Na konci vysokej školy (študovala som psychológiu) som sa spoznala so svojím manželom, ktorý zase študoval filmovú réžiu a bol aj zanietený kameraman. A tak sa voľajako stalo, že som začala fotiť popri ňom a postupne som sa prepracovala až na profesionálnu alebo – nazvime to lepšie – jedinečnú úroveň fotografie.

Čo ťa najviac inšpiruje?
Inšpirácia sa rokmi menila. Ako som bola sama v čerstvom milostnom vzťahu, najviac ma bavilo fotiť zamilované páry. Teraz, ako som sa stala matkou, ma najviac inšpiruje vzťah matky a dieťaťa. Ich neskutočné, neopakovateľné puto bez výhrad.

Ktoré foto vychytávky rada zapájaš do svojej práce?
Nejde ani tak o foto vychytávky, ako dôležitosť celkového stylingu, ktorý som praxou objavila. Konečný dojem nerobí iba najdôležitejšia časť – atmosféra a vzťahy, ktoré sú na foto zachytené, ale aj to, ako sú ľudia spoločne zladení vizuálne. Preto som postupom času zariadila a naplnila asi najväčší fotošatník na Slovensku. Ženy obliekam do nádherných bohémskych šiat a deti do nostalgických vintage vecí a spolu to neskutočne ladí. Ak by ste sa pýtali, čo oteckovia, tí sa zväčša musia doladiť sami. Mužské telo je oveľa menej univerzálno-obliekateľné, ako to ženské.
A ešte dodám, že, ako každý pro fotograf, i ja si zakladám na dobrom svetle.

Aký je tvoj vnútorný odkaz, ktorý chceš sprostredkovať prostredníctvom fotografie?
Počkaj chvíľka, si taká krátka – je veta, za ktorou stojí vznik môjho názvu. Mojej identity.
Každá chvíľa sa odohráva iba v prítomnom okamihu. Ďalšia sekunda znamená pre túto chvíľu minulosť. Ako jednotlivé mini elementy to nevnímame. Ale ak sa pozrieme na plynutie času vo väčších celkoch, ak sa obzrieme na to, akí sme boli my, a najmä na to, aké boli naše deti, naše srdcia zaplní horko-sladký pocit. A tento pocit chcem zachytiť na fotkách. Na fotkách, kde chvíľka na moment zastala.

Čo bola pre teba najväčšia foto výzva?
Najväčšia výzva je zladiť moje fotenia s osobným životom, s rodinou a deťmi. Mám manžela a troch synov a všetci ma naozaj potrebujú. Nájsť potrebný balans a harmóniu je niekedy veľmi ťažké, ale nezostáva mi nič iné, ako sa o to stále snažiť.

Ako by si charakterizovala svoj rukopis na fotkách, ktoré robíš?
Nenútená krása dotykov, blízkosti, objatí, tanca, pohybu, smiechu a západu Slnka.

Keby si sa mohla stať nejakou krajinou, ako by táto krajina vyzerala?
Bolo by to more, oceán so širokou plážou, ale aj skalami. Bolo by tam niekedy teplo a niekedy veterno. Ale určite by tam bolo slobodne a nádherne.

Aké sny by si si rada splnila?
Možno predchádzajúca odpoveď naznačí, ale časom by som veľmi rada s celou rodinou bývala pri mori. Užívala si viac život a menej sa ponáhľala. Dúfam, že sa mi moja vysnená „siesta“ raz splní.