Maľuje moja duša

Petronela Deptová

Ahoj, Petronela, vnímam tvoju tvorbu i teba ako človeka už takmer 10 rokov – čo je dlhá púť spolu s Vitalitou. Veľmi rada by som ťa vyspovedala v našom Ateliéri a zdieľala tvoj príbeh. ☺

Ako u teba započala cesta tvorenia, kam až si doposiaľ prišla a čo si na nej objavila?

Táto moja cesta sa udiala akousi postupnou spontánnosťou a istým zrejúcim vývojom v mojom vnútri. Roky som zalietavala mysľou k maľovaniu, avšak vždy to ostalo len pri pomyslení kvôli rôznym životným sínusoidám. Môj rozlet do tejto sféry dostal priamočiarosť až v čase pandemického covidového obdobia, ktorému vďačím za veľa, no najmä za toto objavenie, pretože vždy vo mne driemala túžba niečo tvoriť. Je to nádherný pocit naplnenia a poslania.

Tlmočíš i silné témy, prichádzajú ti vnemy počas tvorenia?

Témy, ktoré tlmočím maľbami, sú vyjadrením mojej duše. Maľuje moja duša, obvykle pristupujem k plátnu bez plánu a akýchkoľvek prvoplánových predstáv. V daný okamih diania siaham po farbách intuitívnym spôsobom a potom to už ide – spontánne, prirodzene a ľahko ako pierko vznášajúce sa v povetrí. Je to všehochuť, taká poézia miešaná s prózou alebo hudobná skladba v rôznych hudobných tóninách či let od tíšin až k výšinám. Tesne pred dokončením mi prichádza aj názov vytvoreného diela… V každom tom ťahu štetcom je cítiť môj silný odtlačok, je to kúsok mňa. Je to neopísateľné čaro, milujem ten pocit. 

Tvoríš aj pre konkrétneho človeka na prianie?

V mojich tvorbách človek nenájde ohraničené kontúry ani nalinkované predlohy. Abstrakcia ma pohltila natoľko, že tam striktná presnosť nemá priestor, ako to v dnešnej spoločnosti a bežnom živote častokrát býva. Občas moje dielo zavesím na sociálne siete, pričom v daný moment (takmer do niekoľkých sekúnd) mi príde odpoveď v podobe záujmu od duší, ktorých sa dielo dotýka natoľko, že hneď po vzájomnej konverzácii pripravujem logistické záležitosti a obrazy putujú do rôznych kútov sveta. Je to niečo, čo som skutočne nečakala a nečakám. Vtedy si poviem, že ak je moje poslanie zmyslom pre spoločnosť, je to hodnota a veľmi pridaná. Rada robím ľuďom radosť a krásno na duši. 

Aký máš vzťah k sebe ako k žene?

Je to otázka, na ktorú ešte aj dnes miestami v sebe hľadám odpovede. Nachádzam sa na ceste sebapoznania v každom životnom okamihu a pristupujem k sebe s plným vedomím, v objatí nehy a láskavosti (nie vždy sa mi to darí) snažím sa nájsť silu vo svojej vnútornej ženskosti. Prešla som istým transformačným procesom, zmenila som stravovacie návyky, pretože aj svoje telo (okrem iného) vnímam ako posvätný chrám, z ktorého živím svoju dušu. Existujem v množstve svetov a dimenzií a každý okamih sa posúvam, formujem a mením. Myslím, že my ženy by sme sa mali tešiť zo sveta z mnohých druhov ponúkaných krás. Prijímam seba samú takú, akou som so všetkým vo svojej celistvosti, pretože: Ženská bytosť bola vybraná Stvoriteľom ako jediný portál medzi fyzickou ríšou a tou duchovnou. Svet, ktorý vidím, je svetom hlbokej a neobmedzenej nádhery a možnosti.
Máš svoje obľúbené obrazy, s ktorými by si sa ťažko lúčila?
Tých obrazov je nespočetné množstvo. Dovolím si však poznamenať, že nie ku každému výtvoru prechovávam nejaký vzťah či citové puto. Snažím sa skôr byť a nie mať, čiže ne- vlastniť. Teší ma, ak konkrétny obraz môže potešiť takú bytosť, ktorá bude z neho čerpať, najmä energeticky. Pri ponorení sa do seba predsa len jedno dielo mám, ktoré bolo namiešané tou správnou esenciou pre môjho ducha.

Priblíž nám techniku, ktorou tvoríš. 

Na abstrakcii mám rada to, čo samotný aktér diela vníma, teda aspoň u mňa je to nastavenie, všetko až za akúsi hranicu hmotného a hmatateľného sveta. Technika, ktorej sa oddávam, má viacero variant, podôb – od štetca, špachtle, handry až po nájdené steblo trávy v prírode či rôzne kuchynské potreby…. Disponujem silnou fantáziou a predstavivosťou – dovoľujem si všetko, čo mi práve v tej chvíli napadne, čo nájdem poruke. Maľujem akrylom.

V čom vnímaš jedinečnosť svojej tvorby?

Neviem, či je to ten správny menovateľ (lebo moje oko vnímania je subjektívne), avšak jedinečnosť vlastnej tvorby je v jej neopakovateľnosti, originalite (nikdy nenamaľujem 2x to isté), čare okamihu a autenticite.

Čo ťa inšpiruje?

Inšpirujem sa vo vlastnom bytí a v hĺbke svojho srdca. Aj farebné ladenie miešam s energiou a istou dávkou estetického cítenia vyživujúcou životný rytmus. Myslím však, že príroda je zmysluplným zdrojom inšpirácie. 

Tvoj obľúbený spôsob dobíjania bateriek?

Dobíjam sa rôznymi spôsobmi v závislosti od náladového či citového rozpoloženia. Práve maľovanie mi dodáva ten správny punc dobíjania, ale aj turistika ma dobíja energiou, z ktorej čerpám silu počas všedných dní. 

Keby si mohla svoj vnútorný svet popísať ako krajinu, aká by bola, ako by vyzerala, koho a čo by sme v nej mohli vidieť a stretnúť?

Svoju vnútornú krajinu som si vždy predstavovala ako nebo posiate hviezdami, ktoré svietia pre každú jednu živú bytosť na zemi. Predstavy iluzórneho sveta. Dnes to vnímam úsmevne. Môj vnútorný svet žijem v pestrofarebných farbách, je to ako obraz, v ktorom sa nachádza veľa abstrakcií v rytme pulzujúceho radostného života. Krajina duše nádhernej prírodnej spleti utkanej z maliarskej palety, kde je každá bytosť odetá vo svojich pravdivých a spokojných šatách prejavujúcich sa navonok. Krajina farieb duší, aurí a úprimnej detskej radosti.

Čomu sa s láskou a radosťou venuješ, keď nemaľuješ obraz?

S láskou v radosti sa pohybujem práve v prírode a to práve vtedy, keď netvorím. Príroda je zdrojom, v ktorom nachádzam vlastné ukotvenie a čerpám z nej všetko, čo mi ponúka – sú to skvosty nielen pre oči, ale pre všetky ľudské zmysly. Zdroj pozitívnej vibrácie mi dodáva aj občasná hrá na klavíri, pohybové aktivity, dobrá kniha a objavovanie neobjavených zákutí sveta za hranicami, kde mám možnosť stretnúť zaujímavé bytosti a zažívať tak nádherné až bizarné situácie, ktoré živia moju dušu.

Inšpiruj nás – tvoja obľúbená kniha, film a rozprávková postava?

Spomenúť len jednu jedinú knihu – hm, musela by som sa ponoriť do svojej hĺbky, bolo by to však ťažké, pretože tých kníh bolo, je viac. Hltavé čítanie a takmer bez vnímania času bolo pri týchto knižných publikáciách: Elisabeth Haichová – Zasvätenie, Osho – O tajomstve zlatého kvetu, Gábor Maté – Keď telo povie nie a v neposlednom rade trocha nádhernej poézie, ktorej si doprajem pred spaním, je kniha od Charlesa Baudelaira – Tej, čo prešla popri mne. 

S filmami je to zložitejšie, videla som ich mnoho, no máloktorý ma oslovil. Inklinujem k francúzskej a talianskej kinematografii a občas nájdem niečo obohacujúce a zmysluplné. Jeden mi predsa len utkvel v pamäti – Bosé nohy v parku z roku 1967. Je to zábavný film so skvelými hercami Robert Redford a Jane Fondová. Je to film o láske, odohráva sa v ich roztomilej zamilovanosti, ktorá sa mení do rôznych nálad, a štipke urazených póz. Je to také prirodzené, ale zábavné zároveň. Táto dvojica má skrátka svoje hviezdne kúzlo, je to kultový film.

Bude to znieť možno podivne, no nikdy som nemala akúsi obľúbenú rozprávkovú bytosť. Ako dieťa ma skôr zaujímali rozprávky z ľudového prostredia v čiernobielom prevedení… Zvláštne a nevysvetliteľné zároveň.

Ďakujem Ti a prajem krásne dni.

Katka Koledzai

Tags: No tags

Comments are closed.