Pod vojenským velením Moravákov Bloudka, Zacha a Janečka tiahli na Myjavu. Približne 300-člennú výprava tvorili dobrovoľníci rôznej národnosti, revolučne naladená mládež z radov Slovákov žijúcich vo Viedni, dobrovoľníkov z moravsko-slovenských kopaníc, Srbi, Chorváti, Poliaci, ale aj viedenskí Rakúšania. Stalo sa tak v revolučnej atmosfére v roku, v ktorom bolo rozohnané povstanie v Prahe, v ktorom následkom revolúcie padla vláda vo Viedni, proti Habsburgovcom sa vzbúrili Maďari, proti Maďarom Chorváti… Revolučný pohyb zachvátil takmer celú Európu. Feudalizmus ako spoločenský a hospodársky systém padol. 

Slováci spočiatku stáli bokom, ale rýchlo sa spamätali, tušiac, že taká príležitosť sa tak skoro opakovať nebude. Jozef Miloslav Hurban napísal báseň, ktorá sa stala hymnou dobrovoľníkov: „Bije zvon slobody, čujte ho národy, kto ho nepočuje, obanuje. I my čujme, bratia, zvon zlatej slobody, kým nezabezpečia nám ho zas národy: Nech sa po Tatrách reč naša ozýva, v súdoch, diétach nech aj ona býva…“ 

Keď výprava dorazila na Myjavu a obsadila ju, Ľudovít Štúr tu 19. septembra na ľudovom zhromaždení vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom a vyhlásil samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska.

Kráľovstvo zničil spor o jazyk

Skôr ako sa budeme ďalej venovať tejto udalosti, pozrime sa, čo jej predchádzalo po udalostiach popísaných v minulom čísle v článku Slovensko pred tisíc rokmi. Slováci až do 18. storočia neuvažovali o oddelení sa od Uhorska, lebo sa považovali za súčasť veľkej krajiny, ktorá tu existovala od Pribinových a Svätoplukových čias. V rámci tejto krajiny tvorili jeden politický národ. Neznamená to však, že by si neuvedomovali svoj osobitný pôvod. Ak sa na základe neho spájali, nešlo im o to, aby sa oddelili, ale aby získali alebo si obhájili svoje práva. Prijatie Privilegia pro Slavis v Žiline roku 1381 dokladá, že Slováci si začali uplatňovať svoje práva na etnickom princípe najneskôr už v 14. storočí. V tomto prípade voči Nemcom usadeným v Žiline. Presadili počet slovenských členov v mestskej rade, ktorú v polovici pätnásteho storočia celkom ovládli. Zápisy v Žilinskej právnej knihe sú od roku 1462 písané výhradne v slovenčine, v jej západoslovenskom dialekte.

Keď v Uhorsku žili len Slováci

Úradným jazykom v Uhorskom kráľovstve v podstate až do roku 1784 bola latinčina. Tá krajinu, v ktorej žilo veľa národov, zjednocovala. Pod Uhorskom v rokoch 1526 – 1683 si však musíme predstaviť len územie Slovenska a chorvátskeho Burgenlandu, teda územie, ktoré nebolo po etnickej stránke maďarským. Samotní Maďari vtedy v Uhorsku nežili (až na utečencov na území dnešného Slovenska). Maďari žili v tom čase, vyše jeden a pol storočia, v tureckej Osmanskej ríši.
Zmenu v úradnom jazyku priniesli germanizačné snahy rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý od roku 1784 začal presadzovať ako štátny jazyk v celej rakúskej monarchii nemčinu. To narazilo na odpor uhorskej šľachty zväčša maďarského pôvodu. Tá požadovala ponechanie latinčiny ako štátneho jazyka alebo zavedenie maďarčiny. Na sneme v roku 1790 zástupcovia všetkých uhorských stolíc hlasovali v pomere 22 : 19 za maďarčinu ako úradný jazyk v Uhorsku popri latinčine. Tým položili základy sporu medzi Maďarmi a Slovákmi, ktoré o 128 rokov viedli k zániku štátu, ktorý tu existoval vyše tisíc rokov. Naplnila sa predpoveď prvého uhorského kráľa Štefana I., že kráľovstvo jedného jazyka bude slabé… Dnes vieme, že práve snaha nadradiť jeden národ a jazyk nad iný, bola príčinou jeho zániku. 

Uhorskí jakobíni

V roku 1794 vznikla v Pešti organizácia nazvaná Uhorskí jakobíni. Jej členovia si pod vplyvom francúzskej revolúcie (1789) dali za úlohu zrušiť feudálny poriadok a vyhlásiť republiku. Prvý raz sa v dejinách Uhorska objavila idea federalizácie Uhorska na etnickom princípe. V nej sa objavilo aj samostatne vyčlenené územie Slovenska. Táto tajná organizácia si dala za cieľ získať 200 000 členov, ktorí mali uskutočniť štátny prevrat. Boli však tajnou políciou odhalení skôr, než získali prvú stovku prívržencov.

Vodcovia spolku boli popravení, a tým aj zanikla myšlienka zriadenia slovenskej krajiny. Slováci sa do hnutia podnieteného Veľkou francúzskou revolúciou nezapojili, a tak si na ďalšiu príležitosť museli počkať vyše päťdesiat rokov – až na rok 1848. V roku 1848 to bolo prvýkrát po vyše tisíc rokoch (po vyhnaní Avarov), keď sa Slováci rozhodli svoju požiadavku si vydobyť so zbraňou v ruke. Slovenské povstanie z „meruôsmeho roku“ bolo už nepočetnekrát popísané historikmi.

Vieme, ako to dopadlo. K vzniku skutočne samostatného Slovenska viedla odvtedy ešte dlhá cesta. Žiadna štúdia však nenahradí dobové svedectvá účastníkov tohto prvého Slovenského povstania, z ktorých priam cítime dych doby. Jedno z nich nám podáva Mikuláš Dohnány (* 1824 – † 1852), básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov. Z jeho rozsiahleho svedectva si pozrime aspoň krátku ukážku o vzniku Slovenskej národnej rady: 

Vznik Slovenskej národnej rady

„Niekoľko dní pred odchodom z Viedne pozvaní boli všetci tam prítomní Slováci do jedného hostinca na 8. hodinu večer srokom na poradu. — Prijdúc ta, našli dosť hodnú sieň jasno osvetlenú a na stole krucifix medzi dvoma sviecňami. Nezadlho zatým vstúpil dnu Štúr v sprievode Hurbana, Hodžu, Bloudeka a Zacha. Štúr v plynnej a ohnivej reči predstavil menovaných pánov čo dočasnú Národnú radu — a ako to vraj potreba vyhľadáva, žiadal uznanie jej ako takej a zloženie prísahy vernosti a poslušnosti čo zvrchovanej správe! Čo na očakávanie bolo, stalo sa: tam prítomní Slováci, zväčša nedospelá mlaď, navyknutá považovať Štúra čo zvrchovanú dokonalosť, ozvali sa hrmotným hlasom: ,Sláva, uznávame Národnú radu, hotoví sme prisahať!‘ — a hrnuli sa hromadne ku stolu.“

Tajná podpora Viedne

Slovenskej národnej rade sa vzápätí dostalo uznania aj od viedenskej vlády, ktorá sa však obávala revolučne naladených Viedenčanov, ktorí paradoxne fandili maďarským povstalcom. A tak slovenskú vojensko-dobrovoľnícku výpravu, ktorá mala vyvolať povstanie na Slovensku, podporovala skryte. 

Dobrovoľníkom poskytla dopravu po železnici s polovičnou zľavou na cestovnom, časť zbraní a streliva a asistenciu moravských úradov. Výpravu vydávala za zbor robotníkov, odchádzajúcich na zemné práce do Bzenca. Dobrovoľníci cestovali neozbrojení. Zbrane sa prevážali osobitne. Navyše z konšpiračných dôvodov neinformovala rakúske cisárske jednotky v Uhorsku o svojej podpore, a tak sa tie postavili na stranu maďarských gárd. Bloudek, ako rakúsky štátny príslušník, si preto netrúfol s nimi bojovať a dobrovoľne po prekročení hraníc vydal celú výzbroj cisárskym vojakom. Vec by bola celkom stratená, nebyť niekoľkých odvážlivcov, najmä istého mladíka, ktorého poznáme len pod pseudonymom Ivanov, ktorý zorganizoval prepad cisárskej gardy: 

„Stotina cisársko-kráľovského vojska, ,ceccopieri‘, bola na dolnom konci Myjavy usalašená v jednom dome na poschodí, oproti tomu domu ale ležala záhrada pleteným plotom ohradená… Asi o pol hodiny pozdejšie na znak zvonov, trúby a bubna spoza v oči kasárne nepriateľskej stojaceho plotu Ivanov samotrinásty vyrútiac sa, bodákom napadol stráž kasárne, v ktorej bola ubytovaná nepriateľská stotina (230 chlapov), vrazil do dvora, namieril všetky pušky do súdkov naplnených prachom pušným a pod prihrozením, že v páde i len najmenšieho odporu strelí sa do súdkov, vyzval posádku, aby sa poddala. Do povetria vyhodenou byť nechcelo sa posádke, a tak voľba snadná, i – poddala sa! Janeček hneď zatým dohrnul sa s mužstvom na pomoc a tak šťastne i munícia naša dobyla sa, i posádka padla do — zajatia!“

Výsledkom tohto prvého kroku bolo, že Slovenská národná rada vymenovala ho ihneď za stotníka, čím stal sa on prvým kapitánom dobrovoľcov slovenských. Výprava tak mohla pokračovať ďalej. So zajatými Rakúšanmi si však nevedeli rady, a tak ich prepustili na slobodu výmenou za sľub, že nebudú proti nim bojovať, čo sa však, ako ukázali udalosti o niekoľko dní, nestalo. Ale vďaka tomuto prvému vojenskému úspechu mohlo prísť k vyššie spomínanému aktu – vyhláseniu samostatnosti Slovenska, aj keď v tom čase ešte len v rámci Uhorského kráľovstva. 

Nesplnené nádeje

Po prvej víťaznej bitke nasledovali ďalšie úspechy aj neúspechy. Víťazný boj sa odohral 22. septembra pri Brezovej pod Bradlom. Tam sa proti nim postavili nielen maďarskí gardisti, ale hlavne Bloudekom prepustená, predtým zajatá, cisárska armáda. Ďalšie bitky sa odohrali v Senici, pri Starej Turej a pri Myjave. Víťazná bola len pri Starej Turej. Po bitke pri Myjave 28. septembra sa dobrovoľníci rozutekali. Podobne dopadli aj ďalšie dve výpravy, posledná v roku 1849. Idea o samospráve krajiny v rámci habsburskej monarchie sa nenaplnila, lebo usporiadanie monarchie si nový cisár František Jozef predstavoval inak.

Čítanie dobových svedectiev, miestami nepochybne pravdivé, miestami možno priveľmi subjektívne, má ďaleko od dnešnej idealizácie udalostí a postáv. Je plné intríg, nechvályhodných vlastností nielen zradcov, ale aj budúcich zidealizovaných národných hrdinov. Je to bežné a pochopiteľné, čas zahladí všetky rany, zostanú len spomienky na hrdinov a ich hrdinské činy, úspechy sa zveľadia a neúspechy zbagatelizujú rovnako ako dobré a zlé vlastnosti. 

Aj malá iskra stačí

Čo nás môže dnes prekvapiť je, že Slováci v čase, keď sa maďarská spoločnosť nacionálne radikalizovala, z väčšej časti zostali verní Uhorsku a niekde sa slovenským dobrovoľníkom postavili so zbraňou v ruke a mnohých aj zabili. Zvyšná, menšia časť si svoje Slovensko nevedela predstaviť inak než ako súčasť rakúskeho cisárstva, jednu z jeho krajín. 

Musela prísť skutočne tuhá maďarizácia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), aby sa aspoň významná časť Slovákov o 50 rokov neskôr odhodlala odtrhnúť sa od Uhorska a spojiť sa s Čechmi a Moravou, ktoré pár dní predtým vyhlásili republiku (1918). Ani v tom okamihu, ani o desaťročia neskôr sa však s ňou viacerí nestotožnili a časť potomkov najmä maďarónov a iných skupín sa rôznymi metódami usilovala a dodnes usiluje otočiť koleso dejín naspäť. Nech to znie hocijako paradoxne, mnohí z nich vystupovali proti rozdeleniu Československa napriek tomu, že samostatné Slovensko je oveľa ľahšou korisťou ako kedysi súčasť po zuby vyzbrojenej ČSSR.

Krátko po prevrate v roku 1918 vyšiel súpis všetkých roduverných Slovákov k 31. októbru 1918. Je to zoznam tých, ktorí sa verejne prihlásili do tohto dátumu k myšlienke samostatného Slovenska či už slovne, alebo so zbraňou v ruke. Na vtedy trojmiliónovom Slovensku by sa všetci národovci vmestili do jednej stredne veľkej dediny. Napriek tomu aj to stačilo, aby sa v priebehu okamihu tisícročná ríša rozplynula ako zlý sen. Je zároveň svedectvom, jedným z mnohých, ktoré dokladajú dejiny nielen Slovákov, ale aj mnohých iných národov, že na dosiahnutie cieľa stačí niekedy len hŕstka nadšených bojovníkov a na zmarenie dosiahnutých cieľov zasa stačí len pár zradcov, keď sa kormidla ujmú politici. Nasledujúce dvadsiate storočie priam kypí takými prípadmi. 

Časy sa menia, dejiny sa opakujú

Po revolučných rokoch prišlo porevolučné vytriezvenie. Maďari porazení pri Világoši sa spolu so Slovákmi dočkali absolutizmu a Slováci ešte navyše prenasledovania od Maďarov. Hurban, Hodža a Štúr boli prehlásení za vlastizradcov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nastalo opätovné prenasledovanie národovcov aj účastníkov povstania.

Hurban bol za články, ktorými vystúpil proti prijatiu národného zákona č. 44/1868 okliešťujúceho práva slovenského národa a iných národností žijúcich v Uhorsku, nazvané „Pravdivé slovo“ a „Čomu nás učia dejiny“ a zverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach odsúdený na pol roka väzenia a dostal 400 zlatých pokuty. Súd ho odsúdil za tento výrok: ,,Hoci sú Slováci v Uhorsku autochtónni a ich sídla sú súvislé, ich reč, mravy, dejiny, stáletiami oprávnené ako domáce a svojprávne, predsa si Maďari dovoľujú popierať ich a strhli k tomuto postupu i slovenských zemanov, ktorí za latinizmu mali slovenské povedomie a za maďarizmu ho ľahkomyseľne strácajú.“ Tým to neskončilo, režim sa mu mstil ešte aj po smrti, nedovoliac ho pochovať na čestnom mieste na cintoríne v Hlbkom. Sledujúc udalosti nasledujúcich rokov a desaťročí vidíme, že časy sa síce menia, ale ľudia zostávajú stále rovnakí a rovnaké udalosti sa opakujú koldokola.