Keď sa raz bytosti dohodnú, všetky mocnosti sveta sa môžu ísť hodiť zo skaly. Do Dunaja alebo do hociktorej inej rieky… Sila súdržnosti a súladu je totiž oveľa mocnejšia než hocijaký príkaz či nariadenie zhora. Tej skrytej, samozrejme.
Lebo v otvorených, ale najmä masových odporoch nie sme práve najsústredenejší. Slovák má ťažkosti zhodnúť sa na čomkoľvek s druhým Slovákom. Nieto ešte zosúladiť nejako spoločné činy, o tzv. stratégii ani nehovoriac.
Aj zo starých správ o bojových postupoch našich predkov jasne vysvitá, že ich základom bol, z dnešného pohľadu, partizánsky spôsob vojny. Žiadna veľká pochodujúca armáda, spojené sily, otvorená krajina a nepriateľ zoči-voči… Naopak. Pekne odzadu, využívajúc pri tom podmienky a prírodné danosti miesta, živly, najlepšie lesy, močiare a rieky. Pri riekach sa s nimi ťažko bojovalo, a to vedeli všetci, takže sa tomu vyhýbali. A tí, čo nevedeli, sa rýchlo dozvedeli… A tajné správy hovoria aj o ich spojenectve so živlovými bytosťami, presnejšie vodnými rusalkami. Bojovné lesné rusalky, jazdiace na srnách a laniach, pomáhali tiež.
Zázrak, ktorý sa, myslím, nikdy nezopakuje, je zjednotenie Slovákov a sčasti aj iných Slovanov – Čechov, Srbov – pod jednu vlajku a otvorený boj proti Maďarom v rokoch 1848 – 49. Štúr musel byť čarodejník a mág, že to dokázal uskutočniť. Ale vieme si predstaviť, koľko úsilia ho to (aj ostatných okolo neho) stálo. Zrade, nejednotnosti a sklamaniam sa však ani v tomto prípade nevyhol ani z radov najbližších (Hodža a zopár ďalších). Pozrúc sa lepšie na veci, vidíme veľkú nejednotnosť a sváry, no spoločný cieľ – striasť sa Maďarov a osamostatniť sa prvý raz po tisícoch rokov – ich držal, napriek osobným veľkým rozdielnostiam, pohromade. A na tom sa pracovalo roky, ba desaťročia pred štyridsiatymi rokmi, štúrovci nevyrástli zo dňa na deň na zelenej lúke…
Z priebehu celých (známych) dejín sa dozvedáme, že práve takto to u Slovanov, a možno iba Slovákov, chodilo. Môžeme iba slepo závidieť iným národom, dokonca celkom nečakane aj germánskym, ich vytrvalosť v odpore, schopnosť zomknúť sa v obrovských počtoch, spojiť sa, keď ide do tuhého. To zjavne nie je súdené nám. SNP nám išlo oveľa lepšie než armádna vojna. Zakopať sa v horách, kam sa nepriateľovi vôbec nechcelo štverať, z neviditeľných miest vyhadzovať do vzduchu mosty či ničiť kolóny so zásobovaním. V tuhej zime mesiace… Vynachádzavosť Slováka v najťažších podmienkach je povestná, schopnosť vyžiť z mála a tam, kde by iní už dávno skončili, Slovák len začína.
Všetko sa deje celkom ináč
Pripisuje sa to celkom pomýlene „holubičej“ náture. No to je omyl – dokážeme bojovať a byť prudkí ako ktorýkoľvek južný sused. Pes je zakopaný niekde inde. A tak sa znova dostávame k „partizánskemu“ spôsobu boja a života vôbec, spôsobu, tak srdcu blízkeho každého Slováka…
V lese horí oheň. Je už týždne zakázané cestovať, stretávať sa, vrchnosť odporúča nekontaktovať sa s nikým okrem rodiny, neobjímať sa, nebozkávať, nespievať , možno aj nesmiať sa… Tu sa deje všetko. Obrad zimného slnovratu uprostred pracovného týždňa, mrzne, je podvečer, padá tma. Ľudia skáču cez plamene, jedia jedlo donesené z vlastných domácností, dobroty pečené vlastnými rukami sa dali na spoločný stôl. Spievame, objímame sa, koluje obradný roh na pitie. Deti, dospelí, tancujeme, radujeme sa. Svetlo a slnko sa nám navracia, nech sa deje čokoľvek.
Nepretržite „idú“ obrady. Slnovraty, Hromnice s lukostreľbou, vynesenie Moreny, Jurský hadí deň, Turíce, Dušičky, rovnodennosti… Bez ohľadu na všetko, čo sa deje „vonku“, vnútorná konštrukcia zostáva zachovaná. Bola tu tisíce rokov pred touto zlovôľou a ďalšie tisíce rokov bude. Naše obrady zostávajú späté s krajinou, posilňujú nás znútra ako neviditeľná infúzia… Odtiaľto čerpajú ľudia silu a pokoj, to je kolo, o ktoré sa opierame. Nič sa nemení a ani zdania zvonka to nezmenia. Veci sa dejú celkom ináč a podľa iných zákonov, než si to pozemskí a dočasní vládcovia myslia, ba sú o tom presvedčení.
Koleso sa krúti a my ho nasledujeme, keďže sme na predkov napojení. A ináč to ani nejde, veď sme jednej krvi. To je sila súladu, sila spoločenstva.
Text a snímka: Weleslawa a Duchoslav
Karpatské Slnko
www.karpatskypecuch.org
