Prepadám sa do prázdnych pocitov. Prázdnota sa vo mne rozprestiera. Cítim zvláštnu, vláčnu osamelosť a takú ťaživú bezmocnosť, neschopnosť a závislosť. Všetko som odovzdala, všetko som dala, ostala som však vnútorne sama. Uzatváram sa sama do seba, chrániac tak niečo posvätné, niečo vo svojom vnútri. Nemôžem byť donekonečna k dispozícii, donekonečna čakať, bolesť vo mne pláva, slzy mi stekajú po tvári a bolesť sa zo mňa so slzami vyplavuje.Pomaly sa mi uľavuje a uvedomujem si, že to inak nebude. Že to, po čom som túžila, je nedosiahnuteľné, pomaly prijímam a zmierujem sa s tým. Všednosť a obyč ...