Ako sa nezrútiť? (a byť tu pre seba)

Tieto riadky píšem sediac na posede s výhľadom na nádherné zvlnené slnkom zaliate zožaté polia a les… Neplánovaným čarovným bonusom sú dve divé svinky, malinké prasiatka, ktoré neďaleko posedu vytrvalo napĺňajú svoju aktuálnu potrebu – zaháňajú hlad vyžieraním žaluďov v tieni starých dubov. Mienim tu chvíľku pobudnúť, zatiaľ ma nezaujíma, kde sú ich starostliví rodičia. ☺

Pýtala som sa samej seba, kam sa uchýlim, aby moje riadky dostali tú správnu chuť a vôňu, a rozhodla som sa dopriať si inšpiratívneho pokoja môjho obľúbeného kúska zeme. Aj keď viem, že by som mala navariť, vyvešať, upratať, porobiť niečo do práce… Nevadí. ☺

BUĎTE SVIŇA!

Živo si pamätám častú úzkosť chvíľ, kedy mi slová obľúbené, príjemné, dopriať si, vybrať si, myslieť na seba, postarať sa o seba, vnímať sa, cítiť sa…boli cudzie. Nikdy nezabudnem, ako mi zmizol vnútorný obraz aj zvuk, keď mi v tom čase moja skvelá terapeutka povedala, že si mám dopriať. Dopriať?! Znalá situácie mi hodila záchranné koleso v podobe malého ružového prasiatka z moduritu a buchnúc ho predo mňa na stôl prísnym hlasom zavelila: „Buďte sviňa! Utrhnite si už konečne niečo aj pre seba!” A toto bola moja veľká chvíľa osvietenia. Od tej doby datujem prvé neisté, ale zato vedomé kroky svojím životom. Bolo to niekedy okolo mojej dvadsaťpäťky, tesne po tom, ako som skončila vysokú školu a onedlho sa takmer úplne zrútila. 

Ak vás znervózňuje čo i len pomyslenie na sebalásku, veľmi dobre vám rozumiem. Existuje predsa kopec iných, „dôležitejších” vecí. Povinnosti, termíny, zodpovednosť, rodina, deti, vzťahy, práca… názory a rady iných múdrych ľudí. Však?

Tento postoj dláždil aj moju cestu až k panickým atakom. Moje telo v jednej chvíli spustilo alarm o intenzite zodpovedajúcej vytrvalej ignorácii seba samej. Môjho nevedomia až bezvedomia toho, kto som, čo cítim, čo chcem, čo potrebujem… (Inak, aké sú vaše alarmy?) Možno poznáte tú vetičku z českého filmu Samotáři, kedy frustrovaná matka „nakladá” svojej zrútenej dcére: „Vy ten život nežijete, vy jej krájíte!!!” No tak ja som svoj život do tej doby (do tej dvadsaťpäťky) naozaj krájala. Bez pohľadu dopredu, dozadu, bez reflexie toho, čo sa mi deje a nedajbože prečo. Používajúc iba to, čo som mala k dispozícii – čo som navnímala v detstve v rodine, neskôr v prostredí základnej, strednej, vysokej školy. Prichádzal signál za signálom, rana za ranou…Ono, dá sa počkať na neprehliadnuteľný alarm. Mám potvrdené, že vždy príde. Naše telo je múdre. Ale je to jediná možnosť?

ALEBO: VŠÍMAJTE SI SAMI SEBA

Od môjho „osvietenia” prešli roky sebapoznávania – terapie, zážitkové semináre, výcviky, vzdelávanie, hlboké rozhovory s rôznymi ľuďmi na podobnej ceste. ROZHODLA SOM SA pátrať, kde sa stala chyba v mojom systéme, ale hlavne aké kroky robiť v budúcnosti. 

Vďaka tomu dnes už viem, čo je to DOPRIAŤ SI. Síce stále ešte viac premýšľam o sebaláske, ako ju naplno žijem, ale nejde o dokonalosť. Dôležitý je proces, POSUN K LEPŠIEMU. Už si viem užiť čas strávený sama so sebou. Necítim sa vtedy osamelá ako kedysi a nezahlcujem sa stretnutiami či prácou, len aby som sa vyhla samote. Objavila som liečivú oporu prírody, jej cyklov a pravidelnosti. Na môj vnútorný chaos to bol a často je elixír pokoja.

Každý z nás je jedinečný. Máme rôzne potreby a pocity, rôznu výchovu, minulosť, zážitky, skúsenosti aj reakcie na tlak. Máme individuálnu hranicu toho, čo znesieme. Rôzne signály, ktorými nám naše telo dáva vedieť, že niečo nie je v poriadku.

U mňa sa jemnejší tlak prejavuje väčšinou na hrudi. Pri extrémnom strese mi dokážu náhle na kameň stŕpnuť lýtka. A čo vy? Kde zvyknete cítiť tlak? Mávate kameň v žalúdku, guču v krku, závažie na šiji, na krížoch, zabetónované lýtka? Skúste si to počas dňa VŠÍMAŤ a venovať týmto signálom chvíľku POZORNOSTI.

Skúmajte a PÝTAJTE SA:
· Čo teraz cítim?
· Aký je to pocit? (Hnev, strach, smútok, zmätok, únava, vyčerpanie, frustácia, bezmocnosť…)
· Čo tento pocit spôsobilo?
· Čo potrebujem? Čo by mi v tejto chvíli pomohlo?
· Čo pre seba urobím?

Nech už je to akákoľvek maličkosť, urobte ju pre seba. Postarajte sa o seba – vykričte sa, poplačte si, oddýchnite si, keď potrebujete, napite sa, dajte si svoje obľúbené jedlo, prejdite sa, pospite si, oceňte sa… Môže sa vám to zdať bezvýznamné, ale majte na pamäti, že aj malými krokmi môžete dosiahnuť veľké zmeny. Možno práve teraz nie sú vhodné okolnosti na zásadné rozhodnutia a zmeny vo vašom živote, ako napríklad zmeniť prácu alebo ukončiť vzťah. Vždy však máme voľbu malých KROKOV K LEPŠIEMU.

Prečo ste to nevedeli už dávno? Nič si nevyčítajte. Niektorí z nás len mali to šťastie, že sa tento proces stal výchovou, pozitívnymi skúsenosťami a prístupom okolia prirodzenou súčasťou žitia. Mnohí však máme zakúsené, že to, čo je pre nás najlepšie, ako sa máme správať, čo máme robiť, akými máme byť, ako máme žiť, nám bolo dávkované z vonka – rodičmi, učiteľmi, kolegami, známymi, priateľmi… Bez záujmu o to, ako to vlastne máme a naozaj chceme my sami.

VŠÍMAVOSTI VOČI SEBE sa môžete naučiť ako každej inej novej zručnosti (vareniu, šoférovaniu, strojopisu..). Dôležité je uvedomenie, rozhodnutie, vytrvalosť, tréning, orázky, otázky a ešte raz otázky. 

Po čase si začnete uvedomovať, že vaša pohoda je stále menej závislá od ľudí okolo, od vonkajších okolností, pretože zrazu tu iba pre vás niekto vždy, keď potrebujete, je. Ste to vy sami.

Prasiatka uhasili svoj hlad a zmizli v húštine. Aj ja som už hladná, niečo dobré si navarím. Premýšľam, čo by som si dala najradšej. ☺
Nabudúce: Ako sa nezrútiť? (a byť tu pre svojich blízkych)

Helena Klepáčová

Tags: No tags

Comments are closed.