Ako zvládnuť transformačný proces

Denisa Celesta Kralovičová je intuitívna terapeutka s hlbokým napojením na duchovný svet, s darom pretlmočiť do ľudského jazyka energie z jemnohmotných dimenzií, ktoré sú mimo bežného vnímania ľudí.

Leto pomaly doznieva, no zdá sa mi, akoby počas neho nebol čas na zotavenie. Slnko nás viedlo k presvetleniu aj tých najtemnejších kútov v nás samých, tlačilo nás to odhaliť vlastnú nahotu, ktorú sme neboli pripravení vidieť. Byť obnažení, nemôcť sa oprieť o nič iné, než o samého seba, je ťažká skúška. No tí, ktorí si tým prechádzame, to zároveň vnímame ako posvätný proces, keď sa zbavujeme posledných prekážok, aby sme naplno zažiarili svojím svetlom. Prijatie tohto procesu neznamená, že nás už nič nebude bolieť. No prijatím bolesti, smútku, zlosti, pocitu bezprávia či strachu sa nám otvorí cesta k nájdeniu vlastných odpovedí na to, kým skutočne sme a čo tu robíme.

Pokúsim sa vysvetliť, čo je transformačný proces. Duchovné bytosti mu hovoria aj rekalibrácia, je to očistná fáza vývoja človeka. Stúpa v spektre od temnoty hore až po číre svetlo, teda stúpa nahor k svetelnosti. Zvyšuje svoje vibrácie, frekvenčný kmitočet, v normálnom jazyku – duchovne rastie. Deje sa to vždy cez psychiku, telo, energie – tak to máme nastavené v systéme, v ktorom sa pohybujeme. V iných sférach je to zas inak. 

Tu je to o mojom milovanom tele, ktoré rozmaznávam a sledujem, čo sa s ním deje. Ono si jasne povie, čo mu je. Telo je posvätná schránka, veľmi si ju vážim a učím sa ju milovať. Mnohí sme boli vychovávaní tak, že sa telo bralo ako vec, ktorú nachovám, a potom to, čo zostane, zo seba dostanem von. Nepracovalo sa s ním.

Čo sa týka psychiky, sú prítomné obrovské strachy. Mám plno klientov s panickými atakmi, v poslednom období som mala sama niekoľko menších atakov, ale už nie takých obrovských ako kedysi, keď ma vystrelilo z tela a odpadla som. Sú to návaly strachu, ktoré sú veľmi nepríjemné, do pár minút však odznejú. Niekedy išli odo mňa, cítila som, že sú to moje strachy v štruktúrach, ktoré sa vyvaľovali ako mračná von, ale mnohokrát to išlo z kolektívneho vedomia. Z nejakého dôvodu som nasadená ako „čistič“, je nás tu mnoho, čistíme aj kolektívne vedomie. Každý podľa svojej kapacity. Nemusím sa hrať na nejakého hrdinu a nabrať z kolektívneho vedomia všetko. Ale v láskavosti k celku duša pomáha. Čistíme určité témy, ako je strach, ktorý je v rámci tohto systému nosný. 

V tomto období nejde o zlosť, tá sa možno vráti s nejakými ďalšími kovidovými opatreniami, ak sa nás opäť pokúsia manipulovať. 

Tento transformačný proces beží dlhodobo. Tí, ktorí ho započali, tak v ňom idú, už sa to nedá zastaviť. A tí, ktorí ho ešte nezačali, pokračujú v starom nastavení, v ktorom sme boli vychovaní, v programoch ako je manipulácia, tlak, dôvera nie v seba samých, ale vo vonkajší svet – zdá sa, akoby sa nič nedialo. Nemajú psycho-spirituálne krízy, nemajú vnemy, nemajú oživovanú telepatiu, neotvára sa im tretie oko. Sú to duše, ktoré o to nemajú záujem, žijú inú časovú linku a budú mať iný príbeh. Alebo už majú iný príbeh. Takže sa netreba porovnávať, každý „si ideme” to svoje.

Pamätám si, keď po dlhej zime prišla konečne jar a začali sme naberať silu. Boli sme plní elánu, objavovali sme v sebe nové schopnosti, nadania, ukazovali sa nové cesty. Tešili sme sa na leto, ako si oddýchneme, zabudneme na všetko, čo nás ťažilo, či to naše súkromné, či kolektívne, a pripravíme sa tak na jeseň a zimu. No žiarenie slnečných lúčov sa ešte zintenzívnilo a nebol veľmi čas na odpočinok, na veselé šantenie a naberanie sily. Zároveň nám slnko v tomto procese dosť pomáhalo, akoby nám ukazovalo cestu. 

Áno. Tranformačný proces roku 2022 je veľmi zvláštny práve tým, že v lete nebol veľmi odpočinok. Vždy to bolo tak, že sa naberala energia cez leto, potom padla ťažká zima, keď prebiehali vnútorné procesy. Tento rok to tak nie je, toto leto je veľmi náročné.

Leto bývalo vždy pomalšie, no tento rok sa tempo zrýchľovalo aj počas neho. Keď sme mali pocit, že sme jednu ťažkú vnútornú vlnu zvládli, tak vzápätí prišla ďalšia, ešte hlbšia, náročnejšia. 

Čím viac bytostí bude toto uvoľňovať a liečiť, prechádzať tým, tým viac sa kolektívne vedomie očistí a posunieme sa ako civilizácia úplne inam. Sledujem to už roky, dáva to zmysel. Zodpovedá tomu aj planetárny astrologický vývoj, celé to kulminuje do určitého okamihu, keď príde tá Udalosť, Záblesk, o ktorom sa píše už roky, no stále to ešte neprišlo. Uvažovalo sa, že to bude tento rok, tak uvidíme, nechcem sa na to príliš fixovať, lebo je to tu dosť premenlivé. Energie sa neustále navyšujú, čo vytvára tlak na našu realitu, práve vplyvom fotogénneho žiarenia, ktoré by malo byť čím ďalej tým vyššie. 

No po onom Záblesku by to malo byť markantne vyššie, čo by znamenalo veľké zmeny, čo sa týka ľudstva a jeho duchovného vývoja. Dúfam, že to tak bude, lebo zatiaľ sa to šinie slimačím tempom. Je pravda, že ľudia sa prebúdzajú, ale stále je to menšia časť ľudstva.

Nie je potrebné mať z tohto prechodu strach, pretože kvôli tomu sme sem prišli. To je tá misia, jeden z dôvodov, prečo sme tu – pomôcť Gaii a ľudstvu vzostúpiť. Nemalo by logiku prežiť tu toľko rokov a potom uviaznuť v nejakom vákuu, priestore, ktorý vôbec nie je príjemný a nie je s vami ako s dušou v súlade.

Otvorili sme tému presunu ľudstva do inej, lepšej, časopriestorovej osi. Čo tento proces sprevádza?

Uzatvárajú sa akési cykly, napríklad aj prostredníctvom snov, v ktorých ukončujeme minulosť a vzťahy. Môže sa vám zdať o nejakých ľuďoch, ktorých ste predtým poznali, alebo o rodine, spolužiakoch, kolegoch vo firmách, stále sa to uzatvára – a to je práve posledný proces pred prechodom.

V dnešnej dobe je veľmi potrebné udržať si nadhľad. Aj keď je to pri čistiacom procese dosť náročné. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa mi podarí nadhľad udržať, tak sú vlny procesu čoraz kratšie, pomáha mi nazerať na to, čo sa vo mne deje aj z inej perspektívy, než som bola zvyknutá. Bývala som dosť zahĺbená do seba, príliš som sa rýpala v sebe, vo svojich emóciách, až ma to úplne pohltilo. No keď mám nadhľad, uvedomujem si, že jediný háčik, ktorý ma ťahá dole a zadržiava ma, je vlastne môj strach, ten nespracovaný, ktorý si so sebou nesiem… 

Veľa ľudí sa pýta, že čo bude na jeseň. To naozaj záleží na ľudstve. Máme to tu po niekoľkýkrát, a ak ľudia potrebujú ďalšiu šľahu do tváre, tak ju budeme mať. Najdôležitejšia je ľudskosť, srdce – kto ich nemá, tak tam sa nedohovoríš. 

Cesta sa nájde, z toho nemám strach, no niekedy mám des z ľudí v zmysle, čo si zase nechajú ľúbiť a čo zase budú vyvádzať. Ako sa prejavovala tá zlosť, ako nás nepúšťali do kaviarní… Keď som ešte žila v Prahe, mala som pocit, akoby som nosila žltú hviezdu, doslova sa mi to zvedomilo z čias vojnového bytia. Niekedy ma vydesí tá ľahostajnosť, neľudskosť… uvidíme. 

Bytosti z iných dimenzií mi hovorili: Zmier sa s tým, že nie si na planéte Plejádskej civilizácie vo svetle. Si na Zemi, na Gaii a si v ľudskom tele. Vždy som sa upokojila a prijala to. Aj keď sa mi to, samozrejme, nepáči. Snažím sa byť nohami pevne na zemi, sledujem to, vidím to, no zároveň sa od niektorých tém odpájam a žijem si svoje s blízkymi dušami. To je teraz jediná možnosť. Ešte nie je doba na komunitné projekty. V školstve už sú vedomí učitelia, sú už aj vedomí lekári, právnici, ale chce to ešte nejaký čas, nedá sa to urýchliť.

Čo by si poradila ľuďom? Čo by mali robiť, aby to zvládli?

Môj duchovný Strážca Anabel hovorí, že jediná možnosť je byť flexibilný. Iná možnosť nie je. Všetko sa to tu zrúti, systém padne. A niektorí ľudia z toho skončia v blázinci alebo odtiaľto odídu fyzicky. Energeticky sa to opäť veľmi zmení, takže je potrebné vedieť sa postaviť do svojej sily. Keď si poviete – nie, toto nebudem robiť, nie je to so mnou v súlade, vždy sa nájde cesta. 

Ak s vami realita nebude v súlade, tak z nej odíďte. Či už sa to týka práce, alebo vzťahu, alebo pôvodnej rodiny, ktorá je manipulatívna a drví človeka. Odíďte z toho. Alebo kto je silný, nech v tom zostane, ale vo svojej sile. Oponujte. Nebudem to robiť, nie je to so mnou v súlade, vyhraniť sa tým energiám. Pretože vieme, že ešte sa pritvrdí. Ale oni to robia stále, veľmi priehľadne. Vždy sa však realita poskladá tak, že z toho vyjde cesta pre vás. Nenechajte sa zotročiť, pretože budú ďalšie skúšky. Nebolo to len teraz, bude to opäť, no inak, iné skúšky, akoby sa vesmír pýtal: Kto si a kam pôjdeš? Na ktorú linku sa nalodíš? 

Zároveň pôsobia prírodné cykly, centrálne slnko vysiela, zintenzívnilo sa žiarenie nášho slnka, takže nie je to len proces prechodu jedinca tu na Zemi. Uvidíme, ako sa to poskladá a veľmi sa na to teším. Nemám strach, tak ho nemajte ani vy. Pretože práve cez strach sa zotročuje ľudská rasa.
Preto majme vedomie otvorené, lebo všetko sa teraz bude ukazovať úplne inak než sme zvyknutí a ako nám bolo predkladané. Naozaj je potrebné byť flexibilný v premýšľaní, neľpieť na starých modeloch a systémoch, začať tvoriť novú spoločnosť, nové pravidlá postavené na ľudskosti, pomoci, kooperácii, ochrane Gaii a galaktickom nadhľade.

Vráťme sa ešte k rekalibračnému procesu. Ako prebieha u teba?

Na sebe, na svojom tele a na psychike som ho začala vnímať asi pred 10 rokmi. No teraz sa mi zdá, že je ten proces nielen zrýchlený, ale aj prehĺbený. Prenikáme do takých hlbokých rovín, že už ani nevieme, čo je to za bytie, čo sú to za formy, dimenzie, kde sme v čase, pre mozog je to neuchopiteľné – a napriek tomu pre nás prínosné čistenie, zvedomovanie.

Tento proces uvedomovania si, prechádza vo veľkej miere cez telo, mala som dokonca stavy, ktoré trvali pol dňa, pocit, že sa rozpadám na atómy. Myslela som, že moje telo už tieto energie neunesie. Potom som sa opäť poskladala a prišla nová energia, nová vitálna sila. Je potrebné dôverovať tomu procesu a veľa oddychovať. To je tiež nový návyk, lebo sme boli tlačení do obrovskej výkonnosti. Mám klientky, ktorým tento hon za výkonom devastuje telo, vzťahy, dušu, myseľ– ale ony idú na plný program. Snažím sa ich z tohto procesu vytiahnuť, zvedomiť to tak, aby u nich nastalo náhle presvietenie, teda stav, akoby sa sčista-jasna prebudili.

Môže sa stať, že pri tom procese, keď to „spadne do tela“, človek cíti rôzne neduhy –bolesti tela, vynárajú sa staré zranenia, choroby. Súčasný neduh sa tak môže zvedomovať skrz nervovú sústavu, aj keď tu, v tejto realite sa nič nedeje. Môže to mať presah do úplne iného bytia. Tým však nechcem povedať, že všetky choroby súvisia s inými úrovňami. Je to rekalibračný proces, ktorý je hlbinný, bolestivý. Vyzerá to ako viróza, človek kašle, dusí sa hlienom, má nádchu, ale už za dva dni z toho môže byť vonku.

Dá sa rozlíšiť reálna choroba od takejto očisty?

Ľudia sa ma pýtajú, ako rozlíšia, či je to teraz ich, alebo to čistia z iných úrovní. Otázka je, či to musíme rozlišovať. Myslím si, že je dobré použiť logický úsudok, povedať si – zvládnem to pozorovaním, bylinnou liečbou, akupunktúrou, svetlom, liečením alebo budem musieť ísť k systémovému lekárovi, alebo k homeopatovi, či k niekomu, kto praktikuje tradičnú čínsku medicínu. Človek dokáže vnímať, čo sa mu deje, ako na tom je, v akom je to štádiu a aké navrhuje riešenie. To je kľúčové. Už neplatia univerzálne návody. Človek musí intuitívne vnímať súčasný okamih, to, čo sa mu deje, proces si rozobrať analytickou mysľou a potom sa intuitívne rozhodnúť.

Ak človek niečím prechádza, ale zostáva pokojný, odpoveď k nemu príde. Vnímam, že by sa mal začať rozprávať sám so sebou, je to prostriedok na to, aby sa viac cítil. Keď je totiž človek sám v sebe, dostane sa do stavu pokoja, harmónie a vnútro mu samo napovie, čo by mal robiť.

Zmienim jednu záležitosť, ktorá je tu braná ako konečnárakovina. Je okolo nej urobený takmer trilerový príbeh. Posledný rok sa s tým stretávam intenzívnejšie aj vo svojej terapeutickej praxi, keď majú rakovinu i duchovní ľudia. Je to iné, ako keď ju má čisto materiálny človek. Ten má väčšinou jasne danú cestu, po ktorej pôjde. Duchovne žijúci človek to má zložitejšie v tom, že pozná všetky, respektíve rôzne alternatívy cesty a musí sa rozhodnúť, ktorou pôjde. A má ich naozaj veľké množstvo. Títo ľudia si často spracovávajú pocity viny – som taký duchovný, a aj tak sa mi to deje. Je potrebné poctivo riešiť všetky témy, ktoré sa v procese s touto diagnózou objavia. Nielen samotné ohrozenie života, ktoré hneď nastúpi do mysle, ale vlastne i hľadanie príčiny, vyrovnanie sa s pocitom viny, že som zlyhal, nie som dostatočne presvetlený, duchovný atď.

To sú obrovské témy a sú v mojej poradenskej praxi novinka.

Musela som si uvedomiť, že terapeut nemusí brať všetky prípady. Tu je zaužívané, že pokiaľ niekto pomáha, tak musí mať veľkoobjemový postoj – teda že berie všetko, čo k nemu príde. Ale tak to nie je. Možno to tak funguje v klasickej medicíne, ale duchovný terapeut, akým som aj ja, nemusí zobrať všetkých. Mám svoju intuíciu a musela som niekoľko ľudí odmietnuť. Nie v zmysle, že by boli pre mňa nepohodlní alebo nepríjemní, jednoducho som cítila, že to nie je moja záležitosť, že do toho nemám vstupovať, lebo by to bolo neúčinné a neužitočné pre mňa i pre daného človeka. Takže som ho s láskou a rešpektom odmietla a nechala, nech si ten človek nájde inú cestu alebo použije iné metódy. Ak je niekto odmietnutý, tak by to mal spracovať a povedať si – je to v poriadku, táto cesta nie je pre mňa, nie je to v súlade s mojou cestou – a ísť ďalej. Neživiť v sebe pocit: Už som taká troska, že aj terapeutka ma odmietla. Býva to často program z detstva, odmietnutie, ktoré sa môže práve týmto zvedomiť.

S niektorými ľuďmi sme pracovali aj spolu s manželom Michaelom, ktorý kreslil energetické obrázky na harmonizáciu. Mali sme jednu pani, kde to dobre dopadlo, vyliečila sa, veľmi sa duchovne posunula, máme z toho veľkú radosť. Dbám pri svojej práci na etiku, a teda lavírujem, kde je to pre mňa správne, kde pre toho druhého. Dlhé roky som mala tendenciu obetovať sa, za čo som bola už aj pokarhaná zhora. Je nutné si strážiť tému vlastných hraníc, vlastnú energiu, vlastnú životnú cestu.

Transformácia prináša zmeny aj v reálnom živote. 

Momentálne ľudia často riešia transformáciu verzus povolanie. Prebieha transformačný proces, telo im rekalibruje a zrazu zisťujú, že z pôvodnej práce ich to vyhadzuje, niektorých to úplne vykopne, iní cítia, že ešte nejaký čas tam musia byť, ale už im v tom nie je dobre. Je to téma toho, čo vlastne robiť tu na Zemi a k tomu ešte miera toho, čo potrebujeme. Kedysi sme potrebovali veľké domy, veľké záhrady, mnoho hmotného, dovolenky, zážitky, no teraz sa to už skladá inak.

Ľudia sú do toho tlačení zvonku, no často už idú do skromnosti, pokory s vedomím, že si vystačia sami so sebou. Ja napríklad nechodím veľmi medzi ľudí, do kina, divadla, na koncerty, takže mi odpadávajú niektoré zážitky a zároveň aj finančné výdavky. Človek sa tak mení, uskromňuje. Mení sa aj komunita, mnoho ľudí stráca priateľov, rodiny sa rozpadajú, takže je to naozaj proces, ktorý zasahuje do všetkých sfér, všetky úrovne. Do toho sa ešte ľuďom otvárajú schopnosti, zvyšuje sa nám vedomie samého seba, prepájame sa v multidimenzionalite, čo znamená – ja tu a ja niekde inde, v iných sférach – kde všade som a kto vlastne som.

Nabrali sme si toho na plecia naozaj dosť. Je dobré nejako si to usporiadať, lebo ten zdanlivý chaos môže prejsť do úzkosti, takže je lepšie racionálne situáciu zanalyzovať, dať si to na papier – a čo nemôžem teraz zachytiť, to zatiaľ neriešim. Niekedy sú ľudia v panike, v hrôze, že sa im to spúšťa, ale nevedia, čo to je, ako to pomenovať – a ja im vždy hovorím: Nechajte to byť, má to svoje presné načasovanie. Tiež som si tým prešla. Ľudia sa ma pýtali: Čo budeš robiť? A ja som im hovorila, že neviem, že mám bielu hmlu.

Takže to nechať v prirodzenom plynutí, dôverovať vo vonkajšie usporiadavanie reality, a zároveň vnútornému introspektívnemu vnímaniu, zvnútra idúcemu. Tomu čo ako duša cítim, tomu čo ja ako duša chcem robiť, kde je moja cesta, aké je moje poslanie, tak to sa mi deje, to sa mi zvedomuje. Skladajú sa synchronicity a život sa odvíja úplne ako klbko. Pretože pokiaľ budem v hystérii zasahovať a tlačiť, tak ma to nikde nepustí. Je potrebné to pustiť, uvoľniť, už len vnímať a mať veľkú trpezlivosť.

S tým súvisia strachy, lebo často strácame istoty. Je dobré si tieto strachy zvedomovať, prečistiť, púšťať ich. Je to úplne v poriadku, tak to tu funguje. Strach nie je potrebné potláčať späť do podvedomia, lebo by tam opäť zostal a vyjavil sa v inom háve, v inom duševnom rozpoložení, v iný čas, somatizoval by sa cez telo, takže je dobré s tým pracovať. Povedala by som, že psychické stavy sú mnohokrát horšie než tie fyzické. Nie je príjemné, keď má človek napríklad obrovskú úzkosť. Na fyzické stavy si môžeš v najťažších stavoch dať tabletku, napríklad na migrénu. Snažím sa lieky nebrať, lebo som silný odporca chemikálií, ale niekedy je to taká silná bolesť, tlaky v hlave, že sa to nedá vydržať, človek má pocit, že mu exploduje hlava. Takže vždy, keď si tabletku zoberiem, tak si to musím v sebe spracovávať, že mi neublíži.

Sme tu, bytosti v určitom procese vývoja, nie sme božia dokonalá láska, to absolútno, to si treba povedať, tak so sebou aj počítajme a netlačme sa do určitých vecí. Mám pár klientov, ktorí sa zbytočne tlačia do pomyselnej dokonalosti. To predsa nie je potrebné. Neprišli by sme sem na Zem, keby sme chceli byť v úrovniach Súcna.

Vrátim sa k migréne, viem, že trápi mnoho ľudí. Mávala som bolesti hlavy roky rokúce. Teraz je to omnoho lepšie, aj keď občas ešte tlaky v hlave mám. Je to spojené buď s astrologickými úkazmi a vplyvmi, alebo počasím, s menštruáciou, alebo do seba nasajem niečo z okolia, energie, ktoré by som nemala, lebo ma zaťažujú a vytvárajú vo mne tlak, ktorý neviem spracovať. No dá sa s tým naučiť pracovať, aby som sa takým tlakom v hlave vyhla, ak je to možné. V prvom rade prestať byť za každú cenu ako špongia, naučiť sa rozlišovať medzi energiami vlastnými a cudzími. Najmä tie cudzie v nás dokážu vyvolať poriadny chaos a nie vždy máme kapacitu ich prečistiť a spracovať.

Tlak navodzuje aj prílišné analyzovanie toho, čo sa deje, chceme stoj čo stoj porozumieť. No niekedy to jednoducho nie je možné logicky vysvetliť. Ak cítime, že je toho na nás priveľa, tak to nechajme radšej tak. Vtedy pomáha sa stíšiť, upokojiť sa a nájsť útechu vo vlastnom pokoji, ktorý v nás stále je, len my ho nepočujeme kvôli svojim hlučným myšlienkam. Dať sa do ticha a len byť. Ak sa nám to aj nepodarí a bolesť hlavy príde, tak nie je potrebné sa hrať na gerojov a odmietnuť úľavu v podobe tabletky. Môj názor je, že v malom množstve nám to neublíži. Telo je jednoducho múdre, a ak ho nebudeme zbytočne zaťažovať, tak sa s tým ľahko vyrovná.

Srdce vie, s kým sa túži prepojiť

Dnes sa veľa hovorí o potrebe prepájania sa, o tom, že nám to pomôže zvládnuť túto ťažkú dobu.
Môžeme sa zhlukovať vo vibračných skupinách, do ktorých patríme. Tie skupinky vytvárajú akúsi sieť, ukazovali mi ju moji Sprievodcovia, je to láskyplná, láskavá sieť, občas niekto vypadne, prepadne, spadne odniekiaľ, ale to je v poriadku, to je vývoj, nahliadajme na to s rešpektom, s úctou, ale s pevnými hranicami – nie, manipulovať sa nenechám, toto od seba odstrihávam, toto vo svojom živote skončím, toto žiť nebudem. Pevne sa vymedziť určitým energiám.

Vnímam to tak, že je veľmi dôležité nechať si prejsť srdcom to, na čo sa napojíme. Ten prvý impulz musí ísť od srdca. 

Ľudia sa ma často pýtajú, ako spoznám, že to je ono. To spoznáš veľmi
dobre, priamo na hrudi, buď tam máš záťaž, blok a necítiš sa dobre, alebo to ide úplne ako tunel, portál, svetelná špirála. No ale rozhodne to nespoznáš mozgom, ani cez reč, niektorí ľudia hovoria veľmi pekne. Jedine cez srdečnú čakru. 

Niektoré temné sily, ktoré zostávajú na starej línii, sa snažia stiahnuť pár ľudí zo svetelného tunela, ktorý vedie do tej harmonickejšej časovej osi, do Novej Zeme. Cítim, že tam bude nejaká prechodová fáza, brána, portál, tunel. Preto naozaj vnímať, čo je každému milé. Každý to má inak. Pretože sú bytosti, ktoré tu chcú zostať, chcú tu tvoriť naozaj to, čo s nami vôbec nie je v súlade. Je to ich slobodná voľba, bolo im to umožnené. 

Ja sama sa s mnohými energiami už nebudem prepájať. Je to moje rozhodnutie, vďaka ktorému tu môžem fungovať, byť v harmonickom usporiadaní. Pokiaľ niečo nie je v súlade, je potrebné striktne sa vymedziť voči týmto energiám. Starostlivo si vyberám, s kým a s čím sa prepojím. Sme k tomu všetci vedení našimi sprievodcami, učia nás ostražitosti, bdelosti, úplnému zvedomovaniu. Byť pozorovateľ ako orol, ktorý hľadí z výšky v nadhľade, ale keď zacieli, tak ide veľmi jasne k cieľu a nerozhliada sa na tisíc ďalších lokalít. Takže určite sa spájať vedome s kým uznám za vhodné a s čím uznám za vhodné.

Čo by si ľuďom odkázala s ohľadom na nasledujúce obdobie?

Chcela by som všetkým popriať pokojné slnečné dni.
S úctou v srdci k Matke Zemi môžeme teraz prijať jej ďalšie obdobie – jeseň. Upokojíme sa, stíšime a budeme sa sústreďovať na prírodu a jej dokonalé načasovanie. Niektoré druhy sa začnú už čoskoro ukladať k spánku, niektoré si dajú na čas a sú i druhy odolné (napríklad brečtan, cezmína), ktoré vydržia mínusové mrazy, a my sa môžeme aj v zime napájať na ich obrovskú vitálnu silu a odolnosť.

Na záver dodám jesennú afirmáciu:

Ďakujeme Matke Zemi, že sa o nás tak dobre stará, živí nás, hostí nás a podporuje v Transformačnom procese. Sme vďační tiež za to, že čakala na nás tak dlho s Prekmitom (Udalosťou) a teraz sa už pomaly deje onen Prechod a my sa s Gaiou môžeme tiež radovať. Povzniesť Ľudstvo a dostať sa na vyššiu úroveň bytia, to je prianie vedomých duší v láske a radosti zotrvávajúcich.

 

Katarína Maloma Mayerová
www.dotekhvezd.cz

Tags: No tags

Comments are closed.