Farebnosť a inakosť je naša budúcnosť

„Na rozdielnosti a rôznorodosti, ktoré nás inšpirujú k zrodu nového, môžeme stavať našu budúcnosť,“ začína rozhovor Lucka, ktorá mala v deň nášho stretnutia na sebe farebné rozviate šaty z Tanzánie, na záhrade jej stál mobilný dom dovezený z Anglicka, v kuchyni sedel muž pochádzajúci z Kolumbie a v škôlke učila učiteľka z Indonézie. 

Áno, svet je veľký a rôznorodý a my sa mu príliš často vyhýbame, lebo sa ho bojíme. Lucia to má inak a je úžasné sledovať ju pri akejkoľvek činnosti, pretože ona farebnosť a plnosť žije. Ako správne podotkla, sme deti socializmu a slobodu a dôveru v inakosť v sebe nemáme prirodzene načítanú. Ako sa hovorí – nepili sme ju s materským mliekom. Preto vedome vystavuje seba i svoju rodinu zážitkom slobody. Stretáva sa s ľuďmi, ktorí majú slobodu v krvi.

„Často si myslíme, že vieme čo je sloboda, ale keďže sme ju ako deti nezažili na vlastnej koži, tak je to iba čistá domnienka. Slovo, ktoré sa pokúšame teoreticky naplniť. Preto sa snažím tento deficit vedome a cielene dopĺňať. Každoročne máme na záhrade v mobilnom dome ubytovných nejakých zaujímavých ľudí, napríklad waldorfskú učiteľku s manželom a dieťaťom alebo deti z anglickej školy Summerhill, aby moje deti na vlastnom zážitku vnímali, aké je to byť odlišný, slobodný a inofarebný. Môžeme mať prečítaných nesmierne mnoho kníh a myslieť si, že dokážeme byť slobodní, ale v skutočnosti – bez skutočného zažitia slobody – je to iba náter. Roztopí sa pri prvej záťažovej situácii, keď automaticky nabehneme na riešenie, ktoré je neslobodné a obmedzujúce, pretože vychádza zo skutočne prežitých návykov prameniacich z nadobudnutých skúseností,“ vysvetľuje Lucka.

Cestovanie

Cestovanie je výživa pre Luckinu dušu, zároveň ju napĺňa odovzdávať túto energiu ďalej. Svoj život a život svojej rodiny kreuje tak, aby mali dostatočnú možnosť zažívať slobodu v inakosti. Snaží sa každý rok na pár mesiacov zmeniť destináciu, s rodinou vycestujú do inej krajiny, v ktorej sa začlenia do bežného života. Cestuje nízkonákladovo. „Nedávno sme boli v Tanzánii, kde sme sa stali členmi miestnej komunity, chodila som pomáhať do nemocnice mamičkám s deťmi. Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí zažili nedostatok a hlad, smrť bola súčasťou ich života, vedeli, že malária z malého komára ich môže stáť život, zároveň však dokázali mať obrovskú radosť zo života. To všetko vnímali aj moje deti a stali sa toho súčasťou,“ spomína na chvíle, ktoré sa zapísali do života celej rodiny.

Vďaka cestovaniu si Lucia zároveň udržiava nadhľad. „Na cestách, mimo energií domova, mi dôjdu rôzne súvislosti, na ktoré som doma nemala možnosť nahliadnuť. Potrebujem cestovať, načerpám pri tom novú energiu a nápady. Najradšej cestujem v zime, na tri mesiace, keď je tu smutno, zima a sivo. Milujem skutočné cestovanie, kde zakúšaním nových zvyklostí a stretávaním rôznych ľudí spoločne ako rodina rastieme. Vyplavia sa mnohé veci, ktoré spoločne v tomto odstupe dokážeme s ľahkosťou vyriešiť.“

Škôlky a zákony

Lucia stála aj v čele boja proti jasličkovému zákonu, prečo a o čo v skratke išlo?
„Nie som primárne za to, aby detičky navštevovali jasle,“ vysvetľuje, „No sú životné situácie, keď to jednoducho nejde inak – a tu sa dostávame k danému problému, ktorý bolo treba riešiť. Každý sme iný, každá mamina to má inak a každé dieťatko má iné potreby, vychádzame z rôznych finančných možností a pomerov. Preto je zákon potrebné nastaviť tak, aby bolo možné vybrať si z rôznych kvalitných možností.“

Profesionálna mama

V šestnástich rokoch pracovala Lucia ako dobrovoľníčka v dojčenskom ústave v Banskej Bystrici, v sedemnástich založila pobočku združenia Úsmev ako dar. Protestovala spolu s viacerými spolužiakmi proti tomu, aby boli deti do troch rokov umiestňované v inštitúciách. To bol začiatok jej cesty k profesionálnej mame.

Minulý rok v apríli, tesne predtým ako dosiahla 40 rokov, sa jej muž opýtal, čo by si ešte chcela vo svojom živote splniť. A Lucia cítila, že nastala tá správna chvíľa. „Vedela som, že chcem byť profi mama, ale stále nebol ten správny čas, deti boli ešte malinké, dlho som dojčila a podobne. Zrazu sa mi táto možnosť otvorila, mohla som si splniť ďalší sen,“ dodáva. „Môj muž ma plne podporil a ja som sa vydala na ,cestu‘.“

Je taká zásada, že do profi rodiny dávajú dieťa mladšie, ako je v rodine to najmladšie, nech je to čo najprirodzenejší zásah do rodinného života. Lucia začala zisťovať, či a kde momentálne prebieha kurz prípravy na profi rodiča. Medzi sebou aktívne spolupracujú Centrá pre deti a rodinu Trnava, Bratislava, Malacky a Pezinok a raz za pol roka organizujú kurz na inom mieste. Práve v tom čase otvorili kurz v Pezinku, čo bolo pre Luciu veľmi podstatné a výnimočné, pretože samotná príprava trvá mnoho hodín a ona sa doma starala o vlastné deti a rozbehnutú škôlku, za ktorú mala zodpovednosť. „Na kurze v Pezinku som spoznala zamestnancov, psychológov a sociálnych pracovníkov – a bolo úžasné zistiť, na akej vysokej úrovni pracujú. Ako mnoho sa toho od mojich 16 rokov, keď som mala prvú skúsenosť s podobnou inštitúciou, zmenilo. A naozaj k lepšiemu. Primárne ide o dieťa.“

Dôverujem vesmíru

Keď niečo má byť, tak sa to stane. Ide to ľahko. 22. apríla otvárali kurz v Pezinku. V júni už bola Lucia zaškolená a 1. júla nastúpila ako profi mama. 

„Táto práca nie je jednoduchá, najmä psychicky. Mnoho známych mi povedalo, že by to nevedeli robiť – lúčenie by psychicky neuniesli. Povedala som si, že pokiaľ sa sama dokážem o seba emočne postarať – a vďaka tomu umožním dieťatku bez rodiny zažiť bezpečie domova, bude to v poriadku.

Každé dieťa si zaslúži cítiť, že niekam patrí. V rodine je dieťatku vždy lepšie ako v detskom domove – tam nikdy nedostane koncentrovanú pozornosť, akú potrebuje. Pokiaľ to môžem aspoň jednému dieťatku sprostredkovať a dať, idem do toho. Nemám v sebe voči detičkám ľútosť, ale súcit a pochopenie. Ich hlboký pohľad hovorí o mnohom, čo museli skúsiť. Verím, že ich duša si to musela vybrať. Keď sú správne podporené a zaopatrené, môžu z nich vyrásť veľmi kvalitní ľudia. Prešli ťažkou životnou skúsenosťou, vedia byť úplne samostatné a nezávislé, spoliehajú sa samy na seba. Mám s nimi skúsenosti a vidím, ako sa dokážu prispôsobiť, že sú napríklad schopné prijať iného človeka, jesť z akéhokoľvek tanierika, piť z ktorejkoľvek fľašky, mať iný cumeľ alebo spať v cudzej postieľke. Ak je možné pretaviť ich traumu na devízu, ukázať im, že sú v poriadku, je to úžasné.“

Lietajúca profi mama

Lucia má momentálne status lietajúcej profi mamy. Je to pilotný projekt, ktorý má za cieľ odbremeniť profesionálne maminy, ktoré si potrebujú vybrať pracovnú dovolenku, sú choré a nemôžu dať detičky niekomu do starostlivosti. Samozrejme, že ich chcú dať niekam, kde im je dobre, takže k maminám, ako je Lucia, prídu ako do tábora alebo k babke, ktorá je k dispozícii, keď potrebujú. 

„Som dobrá v hľadaní zdrojov,“ dodáva Lucka. „Uvediem príklad: keď príde k náhradnej rodine dieťatko, ktoré je z nejakého závažného dôvodu odobraté rodičom, často je psychicky ,rozhádzané‘. Popri starostlivosti je potrebné zohnať všetko – od autosedačky až po oblečenie, kočík a všetky ďalšie potreby. Často na to nie je kapacita. Nuž a ja mám danosť, že tieto veci dokážem zohnať, zazdrojovať jednotlivé mamy a detičky. Niekedy ma oslovia podnikatelia alebo firmy, najmä cestou priateľských kontaktov, a s odvahou – lebo tá je naozaj potrebná, získavam rôzne veci, hľadám možnosti a nové zdroje. Napríklad Sestrice, keď sa dozvedeli, že mám v opatere malinké bábätko, poslali mi preň nový nosič. Som im za to nesmierne vďačná, sú to ženy, ktoré sú úžasné a robia nádhernú prácu.“

Projekt profesionálna mama

Úrad práce sociálnych vecí a rodiny zastrešuje projekty profesionálnych matiek. Pokiaľ pocítite volanie, treba kontaktovať ich alebo priamo detský domov v danom okrese. Je to dar, keď môžu detičky vyrastať v rodine namiesto detského domova. Mnoho ľudí si ani nedokáže predstaviť, aký obrovský rozdiel to je. V rámci emočného, fyzického aj mentálneho vývoja, dokonca i v získavaní zručností.

„Často ani netušíme, že maminy majú detičky iba v starostlivosti. Milujú ich a starajú sa o ne s veľkou láskou a zodpovednosťou. A na detičkách to zanecháva nezmazateľnú pozitívnu stopu. Nedávno som mala u seba 2,5 ročné dievčatko, ktoré sa vie samo obliecť, ciká bez plienočky, krásne čisto rozpráva. Oproti tomu v detskom domove som zažila detičky, ktoré sa kývali a pozerali pred seba, bez individuálnych prejavov. Pevne verím, že to stále viac budeme posúvať smerom k ľudskosti, k zabezpečeniu a umiestneniu detičiek v rodinnom prostredí, kde o nich bude postarané na všetkých úrovniach. Zároveň treba myslieť aj na profesionálne mamy, pretože dobre zabezpečené a podporené profi mamy môžu deťom zabezpečiť kvalitnú starostlivosť. Takto nám môže vyrásť nová generácia detí, ktoré môžu viesť kvalitný život a budú obrovským prínosom,“ dodáva Lucia.

Aktuálne informácie

Lucka poskytla dočasný domov rodine z Ukrajiny. Prijali vo svojom domove ukrajinských utečencov, pretože je im to prirodzené. Nebolo to z povinnosti ani zo súcitu, jednoducho to tak žijú a cítia. A ako to u nich vyzerá? 

„Je to raz hore, raz dole, nie však preto, že by sme neboli kompatibilní. Na ľudí utekajúcich pred vojnou celá situácia totiž pôsobí inak ako na nás, vyplavujú sa silné nepríjemné pocity, ktoré sa striedajú s veľkou eufóriou. Na začiatku u nás bývala Oľga, mamina 16-ročného chlapca, právnička a psychologička, nesmierne inteligentná, skromná a veľmi pracovitá žena. Pomáhala mi okolo záhrady a v škôlke, vnímam, že potrebovala manuálne pracovať, aby nemusela myslieť na všetko, čo sa stalo. Jej syn chce ísť študovať na Univerzitu Komenského, katedru biológie, preto sa teraz aktívne doučuje slovenčinu. Keď prišli, respektíve utiekli z Kyjeva, boli vo veľkom strese, nevedeli, či mu uznajú známky, čo sa bude diať, ako kovid a opatrenia…,“ vysvetľuje Lucia.
Oľga so synom museli muža, otca, nechať doma na bojisku, opustili všetko, čo milovali, svoje zvieratko, orchidey, ktorých pestovaniu sa Oľga s láskou venovala. Každý prišiel s jedným ruksakom. Je to niečo, čo si ani nevieme predstaviť.

„Priznám sa, že momentálne plačem veľmi často. Sú to náročné situácie a emócie. Zároveň vnímam obrovskú súdržnosť a zvláštnu pohodu a pokoj. Naša rodina si začala uvedomovať, nakoľko môžeme byť vďační za tie dlhé roky mieru, v ktorom žijeme. Je zvláštne vnímať, že my žijeme ďalej svoj bežný život, môj syn mal svoju narodeninovú párty, prišli priatelia, smejeme sa, plánujeme, sadíme – a oni nemôžu. To je náročné.“

Luckine deti sa teraz učia ruštinu, varia si spoločné medzinárodné jedlá a vzájomne sa obohacujú. Najdôležitejšie je, aby Oľga so synom čo najskôr zapadli do prirodzenej komunity a vrátili sa k bežnému životu. Vybavili jej papiere pre syna, aby mohol ísť späť do školy, a Oľge našli novú prácu. Toto všetko by nebolo možné bez siete úžasných ľudí okolo nich. Pomoc totiž nemôže ísť na úkor Lucie alebo kohokoľvek iného. Zvládať to môžeme iba spoločne.