Katka, ahoj, povedz nám zvedavcom, kedy a prečo ste sa rozhodli založiť si farmu na polosamote detvianskych lazov?
Keďže sme jeden zo západu a druhý z východu, na začiatku sme fungovali viac-menej na diaľku, no po škole sme, prirodzene, chceli začať bývať spolu, pretože jazdiť autom každý piatok na východ a v nedeľu zas naspäť išlo celkom do peňazí. Od začiatku sme vedeli, že neskončíme v meste, pretože René sa po pol roku v Bratislave len utvrdil, že mesto nie je preňho. Pred 5 rokmi v čase hľadania nášho bývania sme už mali každý svojho koňa, len sme ich mali ustajnené u kamaráta, a keďže sme si ich chceli zobrať so sebou, hľadali sme dom s veľkým pozemkom. Navyše sme vedeli, že nezostaneme len pri 2 koňoch, takže rozloha musela byť väčšia, ako je bežné.

Príbeh nájdenia a kúpi farmy – ako ste ju hľadali a napokon našli?
Z počúvania od iných ľudí usudzujem, že sme mali asi šťastie a naše miesto sme našli relatívne rýchlo. Hľadali sme asi 3 mesiace a boli sme pozrieť maximálne 5 miest. Všetky boli v strede Slovenska. Tak nejako nás to sem stále ťahalo, aby to k nám mala rovnako blízko jedna aj druhá strana rodiny. Boli sme pozerať rôzne miesta, ale všade nám niečo vadilo. Potrebovali sme veľký pozemok s jedným majiteľom, čo bol problém. Druhá podmienka bol aspoň ako-tak obývateľný dom, keďže ani jeden nie sme odtiaľto, museli sme niekde bývať, keď sme sem chodili. Veľa miest bolo malých alebo bol dom vhodný už len na zbúranie, ale keď sme boli pozrieť toto miesto, hneď sme vedeli, že sme doma a ani raz sme o tom odvtedy nezapochybovali. Začali sme hľadať niekedy v októbri a v marci nasledujúceho roka sme už mali kúpené toto miesto, takže nám to od myšlienky po samotnú kúpu trvalo zhruba pol roka.

Čo vám tento spôsob života dal a čo vám vzal?
Dal a stále nám dáva neskutočne veľa skúseností, možností, pretože tu môžeme vytvoriť čokoľvek, na čo si spomenieme, dáva nám slobodu a pokoj. Vzal nám asi jedinú vec, nad ktorou sa ale veľmi nezamýšľame, a to je dovolenka. Môžeme odtiaľto kvôli zvieratám odísť maximálne na jednu noc.

Popravde, čo vás najviac prekvapilo?
Keďže sme nešli do niečoho pre nás úplne neznámeho, nebolo niečo, čo by nás vyslovene prekvapilo. Bolo to veľa zmien naraz, prerábali sme dom, popri tom sme stále obidvaja pracovali v Bratislave, čiže sem sme cestovali len na víkend a prerábali po víkendoch. Bolo trochu náročné zvládnuť svojpomocne prerobiť celý dom za pol roka a bez akýchkoľvek našetrených peňazí, takže takto spätne ma asi najviac prekvapuje, ako sa nám to podarilo.

Čo vás živí? Mnoho ľudí nejde za svojím snom práve vďaka strachu o peniaze – a tak vsadia na istotu, čo je tiež v poriadku. Ako sa vyrovnávate s existenčnou neistotou?
Tým, že René je od skončenia školy živnostník, máme existenčnú neistotu v podstate od začiatku. Snažíme sa ale stále napredovať, denne nám v hlave beží kopa nápadov, čo by sme tu ešte mohli robiť, ponúkať, ako rozšíriť portfólio služieb atď. Nevnímame to veľmi ako neistotu, skôr sa na to snažíme pozerať tak, že v bežnom zamestnaní zarobí človek každý mesiac rovnakú sumu. My môžeme byť jeden mesiac aj na nule, ale ďalší nám to môže vystreliť tak, že z toho vykryjeme niekoľko mesiacov. Tým chcem povedať, že nie sme limitovaní pracovnou zmluvou a máme obrovské množstvo možností, čo môžeme robiť a ako zarobiť peniaze.
Živí nás viacero vecí. René je podkúvač, takže podkúvanie koní je jeden z našich hlavných príjmov. Živí nás aj náš e-shop, na ktorom predávame hlavne výrobky z podkov, ktoré René vyrába. Ponúkame u nás na farme kempovanie, ustajnenie koní, agro služby, ako je kosenie lúk, obracanie a zhrňovanie sena a iné práce s traktorom, a v sezóne je to aj predaj mlieka, keďže máme kozy, ktoré dojíme.

Aké zvieratká momentálne chováte a na aké sa v kútiku duše chystáte?
Momentálne chováme kone, kozy, kravu, ovce, sliepky, kačky a králiky. O našich zvieracích plánoch neradi hovoríme, pretože sa to často mení a u nás človek nikdy nevie, čo sa tu objaví. Nemáme teraz asi žiadne konkrétne zviera, o ktoré by sme chceli rozšíriť farmu, resp. nejaké by sa našlo, ale už sa snažíme pozerať aj na to, či je to zviera, ktoré chceme len tak alebo to pre nás bude mať aj nejaký význam. Určite by sme chceli koňa, ktorý by bol vhodný na agroturistiku, pretože by sme chceli dať znova do ponuky aj vychádzky na koňoch, ale to, či sa to podarí, bude závisieť od našich finančných možností.

Ktorý zver-nezver je tvoj srdcový?
Pravdepodobne Whisky, náš pes. Ten sa nám 2 mesiace po tom, ako sme to tu kúpili, raz v noci objavil pred dverami vychudnutý a s roztrhaným krkom. Odvtedy neodišiel a stráži celú farmu.

Máš ešte sen, ktorý by si si chcela ako farmárka splniť?
Chcela by som, aby sme mali vlastnú smotanu a z nej mohli vyrábať maslo. Toto sa nám snáď čoskoro splní.

Necítite sa osamelo na samote?
Vôbec nie. Veľa ľudí si myslí, že sme celé dni len tu a nemôžeme sa pohnúť z domu. Ísť niekam na viac ako 1 noc je nereálne, ale cez deň často niekam chodíme. Veľa cestujeme, stále niečo vybavujeme, riešime, čiže sme dosť aktívni a málokedy máme viac dní po sebe, že by sme boli len doma.

Ako prebieha váš klasický deň?
Taký nie je. Každý je iný a veľakrát, aj keď si ho nejako naplánujeme, aj tak to dopadne nakoniec inak. Nemáme ani rovnaký čas vstávania. Niekedy vstávame o piatej, niekedy aj o deviatej, všetko závisí od denného programu. Vždy ráno ale nakŕmime zvieratá, v zime im dávame aj vodu, pretože sa stáva, že aj tá tečúca v ohrade zamŕza. V sezóne (máj – október) ráno a večer dojíme kozy a tento rok sa k nim pridá aj krava. Okolo zvierat ale nemáme veľa práce, keďže sú všetky celoročne vonku. Kone, kozy, krava sú stále na lúke takže práce okolo nich je podstatne menej, ako keby boli zavreté v stajni a maštali. Veľa ľudí si myslí, že tu okolo zvierat drieme od skorého rána do večera, ale nie je to tak. Je to zhruba polhodinka až hodinka ráno a rovnako aj večer. Počas dňa to už potom závisí od toho, či ide René podkúvať, alebo je doma a robíme okolo dvora. Ja som väčšinou s deťmi a prispôsobujem aktivity cez deň aj im.

Ste potravinovo aspoň sčasti sebestační?
V lete sčasti áno. V záhradke si pestujeme zeleninu a máme na dvore niekoľko ovocných stromov. Chováme sliepky, takže máme celoročne vajíčka a v sezóne dojenia máme mlieko a výrobky z neho, ako syr, jogurt, mozzarellu. Tento rok pribudne aj smotana a maslo. V zime je to náročnejšie a určite míňame viac peňazí na potraviny ako v lete.

Čo máš najradšej na farmárskom živote, ktorý žijete?
To, že tu má človek možnosť robiť čokoľvek, čo ho napadne, a nemusí sa nikoho pýtať, že nemusíme mať len jeden pracovný smer, ktorým sa uberáme, ale môžeme si to meniť podľa toho, čo nás baví a čo sa nám podarí vymyslieť, že môžem deti vypustiť von a neriešiť, či náhodou nie sú pri ceste, kde chodia autá, že bývame v prírode a so zvieratami. To som od malička chcela.

Čo ti, naopak, chýba?
Absolútne nič.

Aký je tvoj odkaz ľuďom, ktorí sa chystajú a majú nakročené odísť na samotu a založiť si vlastnú farmu, ale stále váhajú?
Nech určite idú do toho, ale nech do toho nejdú s ružovými okuliarmi. Človek má vždy nejaké predstavy, ale konkrétne v tomto prípade je tá realita úplne niekde inde. Nie je to romantika v prírode, pohoda a bezstarostný život. Ten je viac-menej v meste, pretože je všetko po ruke, človek nemusí manuálne pracovať na to, aby niečo mal a všetko sa dá kúpiť. Nie je to život pre pohodlných ľudí a veľa takých, ktorí sa do takéhoto niečoho pustili bez toho, aby predtým aspoň trochu tušili, do čoho idú, po prvom roku takéhoto života vytriezvelo z dokonalých predstáv, ktoré predtým mali. Ak sa v tom ale človek nájde a takýto život mu sadne, už sa nebude chcieť vrátiť naspäť do mesta.