Keď dozrejú jej plody, objavuje sa mi v podobe starej vedmy, nesmierne pokojnej, ale zároveň pevnej vo svojich zásadách. Mám však skúsenosť, že kedykoľvek potrebujem jej pomoc, radu alebo len pobudnúť v prítomnosti jej liečivej energie, bez ohľadu na ročné obdobie, vždy sa objaví v tej podobe, ktorá mi je v danej chvíli svojou energiou najbližšia.

V starých kultúrach ju ľudia považovali za magickú, bola stelesnením duality, zdanlivých protikladov života.

Tvrdý obal konárov ukrýva mäkké a ľahké vnútro, jej listy obsahujú jedovaté alkaloidy, ale kvety majú nesmiernu liečivú silu, nezrelé plody sú toxické, ale keď dozrejú, sú výživné a zdravé. Je rovnaká ako ľudský život – v tvrdej škrupine ukrýva mäkké jadro, keď naše jasné myšlienky kvitnú a lákajú svojou krásou a vôňou, vyžarujeme liečivú energiu pre naše okolie, ale často, keď svoje kvety neodovzdáme, keď zámery, ukryté v našich myšlienkach neuskutočníme, stávajú sa toxické, pretože nás zvnútra otravujú. Ak však odoláme pocitu krivdy, viny, strachu, že nikdy neuskutočníme svoje najjasnejšie myšlienky a ideály, a necháme ich dozrieť, v pravý čas prinesú svoje výživné a liečivé plody. 

Preto sa k baze ľudia oddávna utiekali ako k čarovnej pomocníčke veľkej bohyne a odovzdávali jej svoje starosti, strachy, pocity, ktoré im nedovoľovali žiť plnohodnotný život. Jednoducho ich zašepkali do bazového kríka a požiadali bazu, aby ich premenila na výživné a uzdravujúce plody. Čo sme raz odovzdali baze, tým sa už nemusíme trápiť, veľká bohyňa sa o to postarala a my môžeme vykročiť ďalej s vierou, že aj tá najjedovatejšia myšlienka, najbolestnejšia skúsenosť sa premení na liečivý plod.

Keď som v uplynulých dňoch zbierala bazové kvety, trápili ma myšlienky, či mám právo odovzdávať ľuďom poznanie, ktoré som nezískala v žiadnej ľudskej škole, nemám diplom, ktorý by ma oprávňoval ponúknuť to, čo som sa naučila úplne sama. A to, že nemám formálne vzdelanie, som vnímala ako veľkú prekážku, pre ktorú som mala strach ponúknuť svoje kvety. Vtedy sa mi baza zjavila ako múdra kráľovná, ktorá toho mnoho zažila, ale ešte stále je v plnom kvete života. Niektoré kvety nenašli svoje uplatnenie, preto sa premenili na zelené plody, čakajúce, kedy ich silné letné slnko premení na liečivé čierne bobuľky.

„Viem, že máš pochybnosti, moja drahá. Tak poď, odovzdaj mi ich, pomôžem ti.“
Zverila som sa jej so svojou neistotou, pochybnosťami a strachom. Duch bazy sa usmieval múdrym a láskavým úsmevom ženy, ktorá zažila mnoho skúseností, ale naučila sa z nich prijímať ponaučenie.

„Poznáš niekoho, na koho sa obraciaš vždy, keď potrebuješ s niečím pomôcť, hoci na to nemá formálne vzdelanie?“
Osvietilo ma. Koľko takých ľudí poznám a vôbec ma nezaujíma, kde sa to naučili, vnímam ich schopnosť ako veľký a prospešný dar a ani by mi nenapadlo premýšľať, či majú formálne oprávnenie, aby mi pomohli. Ja im predsa dávam oprávnenie svojou dôverou.

„Babička moja, teraz som si spomenula na otca aj brata, hoci už ani jeden nie je medzi nami…
Keď ktokoľvek v dedine niečo potreboval opraviť, obrátil sa na nich, každý vedel, že dokážu urobiť čokoľvek. Keď som potrebovala vyrobiť drevený nábytok, dvere, okná, aj po otcovej smrti som sa obracala na svojho drahého brata, pretože drevo v jeho rukách kvitlo a celá jeho bytosť vyžarovala, že je to jeho poslaním… Ani ja, ani nikto iný, nemyslel na to že prácu s drevom nikdy neštudoval, že sa jeho vzdelanie uberalo úplne iným smerom. Drevo ho milovalo a kto som ja, aby som spochybňovala jeho dar? To by mi ani nenapadlo…“ 

„Tak prečo o sebe pochybuješ?
Prečo dovoľuješ svojim obmedzujúcim myšlienkam, aby ťa odvádzali od cesty, ktorá ťa napĺňa láskou a nadšením? Prečo samu seba oslabuješ tým, že sa bojíš ponúknuť svoje kvety, že spochybňuješ, či mali právo vykvitnúť, len preto, že nevykvitli tam, kde by si to považovala za oprávnené? Pozri sa na mňa – kvitnem tam, kde viem, že ma budú milovať. Tam sa zakorením, tam vykvitnem a prinesiem plody.
Nebudem rásť niekde, kde si moju silu nebudú vážiť.
To radšej vyrastiem niekde na lúke, okraji lesa či na rumovisku, alebo starej skládke, veď keď vykvitnem a moje kvety rozvinú svoju vôňu, pritiahnu si tých, ktorí ich ocenia. Len kvitni a ničoho sa neboj, dôveruj sebe, aj ceste, po ktorej ťa tvoj duch vedie, nechaj sa viesť cestou inšpirácie a netráp sa plodmi, kým kvitneš.“

Na tieto láskavé slová bazy som často myslela, keď môj milovaný brat opúšťal tento svet, aj keď mi moje telo prinieslo na pochopenie a spracovanie strach z vlastnej smrti a všetky emócie, ktoré s týmto strachom súvisia. A tak ako vždy, keď cítim, že čelím skúsenostiam, ktoré presahujú moje malé ľudské ja, podišla som k baze a prosila ju o podporu.

Kľakla som si k jej koreňom a urobila som to, čo robili ľudia pred stovkami rokov.

S perami pritisnutými k jej konárom som zašepkala všetko, čo ma trápi a ťaží. Cítila som, ako ma jej listy hladkajú po hlave, konáre mi jemne prechádzali po chrbte, a bolo to, akoby mi duch bazy dodával istotu a pocit bezpečia, ako milujúce ruky, ktoré svojím pohladkaním pripomínajú, že všetko bude v poriadku. Ako som sa jej zverovala so svojou neistotou, pýtala som sa, čo s tými myšlienkami a zámermi, ktoré som v strachu a neistote nedokázala uskutočniť, ako sa vyrovnať s príležitosťami, ktoré som nevyužila, lebo som sa na ne necítila oprávnená. Vtedy sa mi duch bazy ukázal v podobe múdrej starenky s láskavými očami, s tvárou zbrázdenou vráskami, do ktorých čas zapísal každý okamih radosti aj bolesti.

„Neexistuje niečo ako zmeškaná príležitosť, milovaná, pretože všetko sa vyvíja.
Nejestvujú nevyužité možnosti ani zbytočné zámery, všetko dozreje v plnosti času. Ak nedokážeš prekročiť svoj strach a pochybnosti, jednoducho si len zatiaľ nedozrela na to, aby si svoje myšlienky uskutočnila alebo využila príležitosť. A je to tak v poriadku – niektoré kvety musia odkvitnúť, aby sa premenili na plody, a tie plody musia dozrieť. 

Vidím to u seba – nebojím sa, že niektoré moje kvety nikomu neposlúžia, viem, že sa premenia na plody.

Keby som bola človek, možno by som sa cítila neistá v čase, keď odkvitnem a moje plody nikoho nelákajú, vtedy som celkom nezaujímavá. Presne to vy ľudia niekedy robíte – keď máte pocit, že ste zmeškali príležitosť alebo neuskutočníte nejaký nápad, trápite sa tým. A pritom si ani nevšimnete, že práve v čase, keď vaše kvety nerozvoniavajú doďaleka, keď si pripadáte úplne nezaujímaví, sa vaše odkvitnuté kvety premieňajú na plody. Vtedy však potrebujete vieru v Boží zámer, aby ste svoje nezrelé plody nechali dozrieť. Aby ste ich neponúkali nezrelé, pretože vtedy otrávia vás aj vaše okolie. Preto dokážem pomôcť netrpezlivým ľuďom, ktorí zo strachu, že zmeškajú príležitosť, alebo v obavách, že ak sa nebudú hlasno pripomínať, nebudú pre iných zaujímaví, ponúkajú nezrelé zámery.“

Čo mám teda robiť, keď o sebe pochybujem, keď si nie som istá, či sú moje zámery užitočné alebo dostatočne zrelé?

„Natrhaj moje kvety a užívaj ich, keď v tebe vládnu rozpory.
Vnútorný konflikt sa prejavuje horúčkou, preto v ľudskom tele podporujem potenie, ale podporujem aj vaše obličky, aby rýchlejšie vylúčili všetky pochybnosti a strach, ktoré vyvolávajú vnútorný rozpor. Keď nevieš, či ísť dopredu alebo dozadu, užívaj moje kvety. Keď si netrpezlivá a nevieš, či to, čo túžiš ponúknuť svetu, je dostatočne zrelé, užívaj moje zrelé plody, naplnia ťa múdrosťou a dodajú ti istotu a vieru v božské načasovanie.“

A čo, ak to naozaj nestihnem? Ak plody dozrejú a ja nebudem vedieť, že nastal pravý čas…?
Múdra starenka sa usmieva tak, ako to dokážu len ľudia, ktorí zažili mnoho strát a vedia, že napriek všetkému život plynie svojím prirodzeným tempom. 

„No a čo? Boží zámer sa o všetko postará.
Ak je plod určený na to, aby pomohol človeku, odtrhne ho ten, komu patrí. Ak je určený, aby priniesol výživu zvieraťu či vtáčikovi, stane sa tak. Ak je určený na to, aby sa zakorenil, priletí nebeský posol, zoberie ho do zobáčika a pustí na mieste, kde má vyrásť nová rastlinka. Nemusím sa trápiť tým, ako to dopadne, pretože nech bude akokoľvek, vždy to bude v poriadku, tak, aby život plynul ďalej. Keď kvitneš, kvitni celou bytosťou, odovzdávaj vôňu aj liečivú silu, keď kvety odkvitnú a to, čo neprinieslo úžitok, dozrieva, buď pokojná a netráp sa tým, že sa sama sebe a možno aj iným, zdáš nezaujímavá. Keď plody dozrejú, s dôverou ich odovzdaj tým, ktorí si po ne prídu. 

Netráp sa tým, či to robíš dobre, uvoľni sa a dôveruj Božiemu zámeru.
Život plynie a všetko je v poriadku.“

Nedá mi, aby som sa neopýtala, či je pravda, že odťať bazu znamenalo, že si človek privolá do života smrť. Spomenula som si na skúsenosť z vlastného života, keď muž obsekal bazový krík na mojom dvore a jeho otcovi sa v krátkom čase veľmi zhoršil zdravotný stav a umrel. Naozaj to platí alebo je to len povera?

„Smrť je veľká učiteľka úcty k životu, milovaná. 

Nie som pomstychtivá, nemám dôvod trestať niekoho za to, že ublíži môjmu drevu, či už v nevedomosti, alebo z neúcty. Ale kto nemá úctu k životu, svojím konaním si pritiahne do života smrť, aby sa naučil hodnote života. Kto bez skutočne dôležitého dôvodu zničí život rastliny, zvieraťa alebo človeka, sa úcte k životu potrebuje naučiť vlastnou skúsenosťou. 

Ak niekto odsekne bazový krík alebo akýkoľvek strom, pretože svojimi koreňmi narúša základy jeho príbytku, ale urobí to s úctou, ospravedlní sa, je to v poriadku. 

Ak to však niekto urobí z pocitu vlastnej dôležitosti, bez vedomia úcty k živej bytosti, sám si vytvára svoj život a skúsenosť, ktorá ho naučí úcte. Učíme ťa to predsa od detstva a ty nám načúvaš – keď potrebuješ odstrániť zo záhrady strom alebo krík, vždy si jeho ducha žiadala o dovolenie, vopred si ho upozornila, aby si našiel nový domov a rešpektovala si, ak s tvojím rozhodnutím nesúhlasil.
Čarovné prútiky z môjho dreva boli považované za najsilnejšie – pretože moje drevo mohli dostať len tí, ktorí majú úctu k životu.

Učím úcte, pripomínam vám, že všetko, čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec, a práve preto máte žiť tak, aby vás smrť nezastihla nepripravených. V tom je najvyššia mágia života – žiť tak, aby každá vaša myšlienka bola liečivým kvetom, aby ste každé slovo nechali dozrieť a premenili na čin až v čase plnej zrelosti. Kto dostal povolenie získať moje drevo na čarovný prútik, ten to už vedel – naučil sa ovládať svoje myšlienky, aby boli čisté a nevinné, pochopil, že každé slovo je magické zaklínadlo, preto vážil svoje slová a konal až vtedy, keď dozrel čas na činy. Kto sa naučí takto žiť, stáva sa najväčším mágom, s bazovým prútikom alebo bez neho, pretože duch bazy požehnáva jeho myšlienky, slová aj činy.“

Úplne chápem múdrosť starých druidov: Pokloň sa harmančeku a pokľakni pred bazou.
Sila, istota a múdrosť, ktorá vyžaruje z ducha bazy bez ohľadu na to, v akej podobe sa zjaví, zráža na kolená, aby sme s pokorou kľakli k jej koreňom a nechali sa učiť jej múdrosťou. S nesmiernou úctou ďakujem duchu bazy za múdre slová, aj za plný košík liečivých kvetov. S vľúdnym úsmevom kývne hlavou: 

„Využi ich múdro, pre dobro všetkých, ktorí ich potrebujú. 

Nech prinesú svetlo a čistotu vašim myšlienkam, nech uvoľnia všetky rozpory, ktoré vo vás vyvolávajú vaše vlastné pochybnosti, ale aj vaše okolie. Preto ma považujete za ochrannú bylinku – pomáham vám ľahšie uvoľniť a prepustiť to, čo k vám nepatrí. Ak sa niekto iný trápi strachom a pochybnosťami a snaží sa presunúť ich na teba, s radosťou ti pomôžem. 

Uvar si čaj z môjho kvetu a nechaj, nech z teba vylúči všetko, čo nie je tvoje, ale prijala si to od iných.
Vždy, keď ťa niekto spochybní, prenesie na teba svoj strach a neistotu alebo k tebe vyšle nečistý úmysel zo závisti, ochránim tvoje čisté a nevinné zámery aj dozrievajúce plody. Som sprievodkyňou životom i smrťou – a teda všetkými skúsenosťami pozemského bytia. Preto moje kvety zrýchľujú vylučovanie toxických látok z fyzického tela aj toxických myšlienok a emócií z energetického poľa.

A moje plody zas pomáhajú čistiť črevá – zanesené črevá a zápcha tiež vypovedajú o tom, že si sa zo skúsenosti nepoučila, preto si jej nestrávené zvyšky udržiavaš vo vnútri, neprepustíš ich a ony otravujú celé tvoje telo. Pomáham ti integrovať všetky skúsenosti, ponechať z nich to, čo ťa vyživuje, a prepustiť to, čo už doslúžilo a škodí ti. Pretože to, čo je v súlade s Božím plánom, ochránim a to, čo mu odporuje, nechám umrieť. Slúžim rovnako životu i smrti, pretože koniec dáva zmysel začiatku a cesta nás vedie k cieľu.“

Milujem múdru učiteľku bazu, viem, že cesty života sú kľukaté a nevyspytateľné, ale jeho cykly prirodzené a vedomie smrti je môj celoživotný sprievodca. Svojou podstatou zodpovedá archetypu Blížencov – spája v sebe život i smrť, ľudské i božské aspekty, smrteľnosť aj večnosť a celým svojím bytím zjednocuje všetky dimenzie života. Preto bola vždy považovaná za bránu do rôznych dimenzií. 

Či pučia prvé lístky, kvitnú kvety, alebo odpočíva a dáva silu nezrelým plodom, ale aj keď jej čierne plody dávajú výživu, aby svojím blížiacim sa koncom odovzdala svoje plody, aby poslúžili životu niekde inde – vždy je mojou veľkou učiteľkou, pred ktorou s láskou a pokorou pokľaknem. 

Podľa jej slov ten, kto sa stretne so smrťou, tomu je chuť jej kvetov príliš výrazná. Koho sa už smrť dotkla, či už odchodom blízkeho človeka, alebo Damoklovým mečom vlastnej smrti, nepotrebuje bazu vo veľkom množstve. Napríklad mne už veľa rokov bazový sirup pripadá príliš intenzívny, preto mi duch bazy poradil, ako si môžem dopriať sladkú chuť jej kvetov. Ak milujete bazový sirup, ale jeho čistá chuť je pre vás príliš výrazná, skúste sirup, ktorý mi bazička poradila.