Správy o Slovanoch od arabských cestovateľov z 8. – 9. storočia n. l. tvrdia, že Slovania neveria v osud a že nie sú poverčiví. Tradícia a aj iné zachované správy zo stredoveku však hovoria o inom.
Pohanské náboženstvo starých Slovanov v pravom slova zmysle ani nebolo náboženstvom. Slovania mali síce množstvo bohov a nadprirodzených bytostí, ktoré sa zvyknú nazývať práve poverovými bytosťami, avšak k bohom sa nemodlili a bohom sa neklaňali tak, ako to vidíme napr. v kresťanstve v prípade trojjediného boha, svätcov a iných náboženských postáv. Ich obrady mali viac magický charakter, ich nevyhnutnou súčasťou bolo veštenie, predpovedanie budúcnosti, zaklínanie. Prinesené obete slúžili k vykonaniu magických obradov ako dary bohom, čiže v skutočnosti kňazom spravujúcim svätyňu, ale aj na vzájomné pohostenie účastníkov obradu.
Povera a viera
Definícií povery je viacero, podľa toho, na akej pozícii sa definujúci nachádza. Inak vníma poveru ateista, inak veriaci v nejakú ideológiu a inak človek praktizujúci poveru.
Dočítať sa preto môžeme, že povera je predsudok, ktorý spočíva v tom, že jednotlivec považuje za realitu neznáme sily schopné udalosti predvídať alebo ich ovplyvňovať. Alebo že povera je akákoľvek viera alebo prax, ktorú nepraktizujúci považujú za iracionálnu alebo nadprirodzenú, pripisovanú osudu alebo mágii, nadprirodzenému vplyvu alebo strachu z toho, čo je neznáme. Bežne sa za poveru považujú činnosti týkajúce sa šťastia, amuletov, astrológie, veštenia, duchov a paranormálnych entít, najmä presvedčenia, že budúce udalosti môžu byť predpovedané predchádzajúcimi udalosťami.
Slovo povera sa tiež často používa na označenie náboženstva, ktoré nepraktizuje väčšina danej spoločnosti bez ohľadu na to, že ich náboženstvo je v podstate na poverách založené…
V našej predstave je obvykle medzi vierou, poverou a vedou neprekonateľná bariéra. Viera je však zvyčajne len súborom povier a samotné povery predstavujú súbor, ktorý je osobitnou vierou. Aj viera vo vedu je len vierou. Lebo prax ukazuje, že nie výnimočne sa aj vedci mýlia, a to nielen v spoločenských vedách, ale aj v takých exaktných vedách, akou je napr. fyzika. Mnohé vedecké teórie ponúkajú oveľa magickejší a čarovnejší pohľad na svet ako iracionálne predstavy, zachytené napr. v rozprávkach. Pre súčasníkov aj mnohé rozprávky stratili svoje čaro, lebo zázraky v nich popisované sa stali skutočnosťou, navyše, skutočnosť prevýšila aj tie najväčšie fantázie. Ľudia už dávno lietajú, zbrane sú hroznejšie ako v tej najstrašidelnejšej rozprávke, jahody na Vianoce sú bežnou záležitosťou. Veda sa celkom seriózne zaoberá myšlienkou cestovania v čase a vedci často veria natoľko v možnosti vedy, že sú vo svojich predstavách iracionálnejší ako ten najfantastickejší ľudový rozprávač. Nie inak tomu bolo aj v staroveku, kde to, čo považujeme za mágiu alebo poveru, bolo vtedy vedou alebo náboženstvom.
Významným zdrojom vedomostí o poverových predstavách na Slovensku sú najmä záznamy z procesov s čarodejnicami a čarodejmi, rôzna korešpondencia spojená s ich vykonávaním a tiež rôzne náboženské spisy brojace proti poverám a v podstate proti ľudovej tradícii, ktorej počiatky siahajú do neuveriteľne dávnych čias. Samozrejme, aj do ľudovej tradície, nech bola akokoľvek konzervatívna, prenikali rôzne vplyvy a v rámci boja proti nim aj rôzne vysvetlenia ich významu.
Magická moc rastlín a viery
V období duchovného temna nebolo bezpečné sa ani čo len modliť, lebo aj to mohol niekto považovať za prejav či dôkaz bosoráctva. Známe bolo, že bosorka sa dala poznať aj podľa toho, že sa modlila horlivejšie ako ostatní. Prípadne sa modlila menej. Bosorka, čarodejnica sa dala poznať podľa toho, že vyzerala odpudzujúco, alebo podľa toho, že bola veľmi pekná. Alebo bola veľmi tučná, prípadne veľmi chudá, alebo sa maskovala tým, že vyzerala celkom bežne. Je až obdivuhodné, že v takomto prostredí prežili mnohé praktiky, ktoré boli jednoznačne magické. Často však boli za mágiu či poveru považované aj celkom racionálne úkony a to nielen v stredoveku, ale sú za ne považované občas aj dnes. Takou oblasťou je napr. viera v liečivú silu rastlín.
Ľudové liečiteľstvo dávno pred modernou vedou objavilo liečivé účinky mnohých rastlín. Niektoré sa pri liečbe používali celkom správne a používame ich tak dodnes, opierajúc sa buď o ľudovú tradíciu, alebo o príbalový leták z lekárne. Samozrejme, pitie odvaru z rastliny zakúpenej v lekárni alebo užitej v podobe tabletky je celkom iným zážitkom ako pitie odvaru z tej istej rastliny za účelom vyliečenia tej istej choroby, ak ten odvar pripravila známa zelinkárka, vedma, bosorka sprevádzajúc liečebný úkon magickým zariekaním, navyše občas na nezvyčajnom mieste alebo vo výnimočnom čase.
Ak sa k tomu pridružil strach z odhalenia, ktoré mohlo viesť až k mučeniu a smrti – najčastejšie upálením, zážitok to musel byť skutočne nevšedný až natoľko, že samotná choroba sa vedľa toho stala bezvýznamnou. Strach z choroby bol zrejme väčší ako možné sankcie a na druhej strane množstvo chorôb aj dnes vyžaduje k úspešnému vyliečeniu nielen materiálny prostriedok, chémiu či rastlinný výťažok, ale aj pevnú vieru v ich účinok. Brať vieru v účinnosť magickej formulky hľadaním vedeckého vysvetlenia úspechu použitej iracionálnej metódy tým stráca racionálny zmysel.
Liečenie uhranutia
Mnohé choroby, najmä psychickej podstaty, bolo možné liečiť práve pomocou magických úkonov. Dodnes známe a občas ešte používané je liečenie urieknutia. Urieknutie, uriečenie, úrok, uhranutie sa spomína už pred stáročiami a sporadicky sa s ním stretávame aj dnes, aj keď jeho liečenie je z hľadiska tradície vykonávané už v značne deformovanej podobe.
Na urieknutie bola potrebná osoba s uhrančivými očami, ktorá sa na niekoho pozrela, a tým mu spôsobila bolesť hlavy, ale aj vážnejšie choroby. Urieknutý, uhranutý môže byť aj dobytok. Zaujímavý výklad k urieknutiu majú psychológovia: psychologický výklad upozorňuje na to, že uprený pohľad je u cicavcov pokladaný za agresívne správanie a že ľudia dokážu vycítiť, že sa na nich niekto pozerá, a to aj pokiaľ pozorovateľa nevidia, najnovšie dokonca aj v prípade, že sú sledovaní bezpečnostnou kamerou. K tomuto poznatku nedospeli len vedci, ale bežne k tomu dospejú na základe vlastnej skúsenosti deti, ktoré sa hrajú na schovávačku. K vedeckému vysvetleniu tohto javu som sa zatiaľ nedopátral, pokiaľ vôbec existuje.
Urieknutie sa liečilo najčastejšie pomocou „úrokovej“ vody a magickej formulky. Úroková voda sa zhotovovala zo žeravých uhlíkov rôznych drevín. Dnes sa tento magický úkon vykonáva pomocou hocijakých uhlíkov, dokonca aj len pomocou obhorených zápaliek hodených do vody. V minulosti bolo potrebné na tento účel zhromaždiť drevo z deviatich stromov či kríkov: bazy, hrabu, klena, svíbu, šípu, tŕňa planej slivky, duba, liesky a brestu. Všetko je to tvrdé drevo, čo je na tom to podstatné. Z tohto dreva bolo potrebné vyrobiť žeravé uhlíky, pričom samotný proces bol sprevádzaný magickou formulkou. Precíznosť pri príprave aj pri samotnom úkone mala zásadný význam na jeho účinnosť.
Magické formulky, zariekania sú spomínané pri výpovediach obvinených často, ich obsah však málokedy. Výnimkou, aj keď nie spojenou s urieknutím, je napríklad magická formulka, ktorá bola zaznamenaná pri výsluchu Doroty Kalmovej, ktorá bola za bosoráctvo v roku 1745 sťatá a upálená. Tá sa priznala, že vedela od hada uštipnutej lichve zariekaním pomôcť. Samotná formulka je pozoruhodná svojím obsahom: „Salašia, Gergelia a Kravia, pokúsal ťa had, so Žihlavou a Kobolou matkou a s vodou človečou musí lichvu zmývať a stierať.“ Môžeme bádať nad zmyslom či nezmyslom tejto formulky, v každom prípade sa z nej spoľahlivo dozvieme aspoň to, aké mená mali kravy v 18. storočí, čo tiež môže byť pre niekoho zaujímavá informácia. Je zároveň dokladom o úpadku magických vedomostí v ľudovom prostredí už v tom čase.
Na zdravie!
Aj keď máme dnes vo všeobecnosti k ľudovým spôsobom liečenia chorôb nízku dôveru, oboznámenie sa s tým, ako ľudia pristupovali k niektorým chorobám pred stáročiami, môže byť pre nás poučné. Napríklad na prelome rokov 1889/1890 sa na Slovensku vyskytla chrípka, ktorá postihla asi 90 % populácie. Ľud si to veľmi nevšímal a nemal žiadny strach pred touto chorobou. Ako píše súčasník: „aj v mojom dome kýchali sme všetci asi tri dni, takže sme si za každým kýchnutím ani nestačili privolávať na zdravie, ale sme len jeden na druhého pokyvkávali. Pamätné je to, že mnohí na chrípku trpiaci dostali silné dávenie a kŕče a museli deň-dva ležať.“
Vtedy nielen ľudia, ale ani lekári z toho nerobili žiadnu mimoriadnu drámu, ako píše J. Ľ. Holuby ďalej:
„Prvú chrípku som dostal už v roku 1855 ako prešporský žiak. Najprv zimnicu, potom horúčku a náramné bolenie hlavy, takže som celú noc nespal. Naľakaný som hneď ráno bežal k lekárovi, ktorý ma tým potešil, aby som si z toho nič nerobil, lebo že teraz v Prešporku asi 10.000 ľudí na tú istú chorobu trpí. Ani mi nedal liek, len ma poslal domov ľahnúť si do postele. Na tretí deň bolo dobre.“
Dnes hrozná choroba bola vtedy považovaná za takú bezvýznamnú, že sa nám nezachovali správy o jej liečení ani bylinkami, ani magickými formulkami a zrejme aj vďaka racionálnemu prístupu a málo rozvinutým kapitalistickým a iným vzťahom ani nebola zneužitá na iné účely. Dvesto rokov po období osvietenstva neožili ani hony na čarodejnice spolupracujúce s diablom na šírení tejto choroby. A dnes?
Mágia večne živá
Aj keď mnohí nad poverami našich predkov aj súčasníkov pohrdlivo ohŕňajú nos, tak ako mnohí vtedajší súčasníci, dobrý pozorovateľ zbadá, že súčasnosť sa od minulosti v ničom podstatnom nelíši. Nad racionalitou prevláda stále viera a povera, ľudia ľahko podliehajú propagande, správajú sa iracionálne, veria v temné sily, ktoré sa v „modernej“ dobe prípadne nazývajú a prejavujú inak, ale na podstate veci to nič nemení, a ochranu pred nimi hľadajú u pochybných autorít. Iní stratili práve vieru v tých, ktorí sa považujú za znalcov a autority, a vracajú sa k zaznávaným praktikám, lebo tie uznávané neprinášajú požadovaný výsledok. Tak ako kedysi, zrejme nielen dnes, ale naveky.
Rudolf Irša
www.irsa.szm.com
