Rodinný vianočný roadtrip do Andalúzie (Ako dupnúť na plyn a žiť život naplno)

Nápad vycestovať do Andalúzie prišiel prvého decembra. Práve sme končili trojtýždňovú karanténu a médiá oznámili rozhodnutie vlády zatvoriť školy do Troch kráľov. Od strachu sa mi rozklepali kolená a zároveň od vzrušenia rozbúchalo srdce. Splníme si dva sny – Vianoce v teple a cestu do Španielska.

Zrazu mám plnú hlavu toho, čo všetko treba zariadiť, aby sme mohli na tri týždne odísť. Až keď som so slzami v očiach priznala drahému a najmä sama sebe, že veľmi chcem ísť, ale ja sa vlastne bojím žiť!, všetko sa zmenilo. Už neprichádzali žiadne výhovorky a mohli sme vyraziť.

Odchádzali sme 17. decembra a vrátili sme sa 8. januára. Z čriepkov zážitkov čerpáme dodnes. Dalo nám to veľmi veľa. Najmä vieru a odvahu žiť svoje sny a túžby. Nasledovať intuíciu, byť pevní vo svojich rozhodnutiach a nenechať sa ovplyvniť víchricou navôkol.

Svet je napriek všetkému, čo sa deje, stále čarovné miesto, na ktorom sa oplatí žiť.

Život, to je keď sa na ulici v Barcelone usmeješ na neznámeho človeka a on ti úsmev opätuje. Túlaš sa pomedzi kaviarne, reštaurácie, obchody v atmosfére bublajúceho života v rôznych mestách i krajinách Európy. Stráviš Vianoce v oceanáriu a ružový ibis ťa počastuje takou vianočnou nádielkou x-crementov, že vieš, že ťa určite čaká najkrajších 10 rokov života. Na štedrú večeru plánuješ slávnostné rodinné posedenie pri plodoch mora vo Valencii. Keďže najmladšie dieťa zaspáva už pri obedovom pikniku, miesto pôvodného plánu si uvaríš v apartmáne špagety. So svojimi milovanými si zaspievate vianočné koledy a cítiš čaro Vianoc v srdci tak hlboko ako nikdy predtým.

Plánovanie cesty, hotelov a miest skončilo pri plánovaní prvého dňa. Robko mal predstavu, že to potiahneme do Nice. Azúrové pobrežie vzdialené od nás 1300 km! Po dlhom diskutovaní a hľadaní možností sme sa zhodli, že potiahneme autom, čo to dá, a hotel si rezervujeme po ceste online cez booking. Podľa situácie. To prinieslo do cestovania nový vzduch a pocit slobody. V čase nášho odchodu sa médiá predbiehali v informovanosti o opatreniach jednotlivých krajín. Tie sa menili zo dňa na deň. Do posledného momentu sme nevedeli kedy, ako a kadiaľ pôjdeme. Akokoľvek šialene to zvonku vyzeralo, vnútri som cítila úplný pokoj. Pevné presvedčenie, že tento bláznivý nápad je v poriadku. Mali sme šťastie. Počasie aj premávka nám priali. Vďaka za internet v mobile a online booking.

17. 12.
V piatok pred svitaním sme vyrazili. Prešli sme cez Rakúsko, Taliansko, Monako do Francúzska, 1260 km. Po 15 hodinách sme v Nice. Cesty boli čisté a suché, počasie nám prialo. Kilometre a odpočívadlá ubiehali. Zastavovali sme len na nevyhnutné prestávky.

Môj muž je skvelý šofér. Odjakživa som mu absolútne dôverovala. Šoféruje s nadhľadom a sebaistotou, ktorú mu môžem len závidieť. Vydrží za volantom celé hodiny. Vďaka nemu je v aute pohodová atmosféra, tá sa prenáša aj na spolujazdcov. Okolo piatej, keď sme opúšťali Taliansko, som rezervovala apartmán s výhľadom na more. V Nice sme boli pred siedmou. Hľadali sme výjazd do hotela v trojprúdovom kruhovom objazde. Posledné minúty a metre nás delili od hotela. A vtedy to prišlo. Krik, zvada, bitka na zadných sedadlách. Napätie a únava sa dali krájať. Hotel aj parkovisko sme našli na prvý pokus. Konečne sa môžeme voľne hýbať. Na recepcii od nás nechceli žiadny doklad, okrem kreditky. Vyrazili sme na prechádzku k moru. My dospelí dobiť energiu po dlhej ceste. Deti to mali trochu inak. Doľahla na nich únava, hlad, nedostatok pohybu. Večerná prechádzka po promenáde bola tak trochu fiasko. Vrátili sme sa na hotel, navečerali sa a zaspali.

18. 12.
Zobudili sme sa s výhľadom na východ slnka nad morom. Vonku svietilo slnko, promenáda sa zapĺňala ľuďmi aneskutočne to žilo. Je december a naše deti sa okúpali v mori. Počasie ako na jar, teplo, slnko. Ľudia v dobrej nálade. Advent pri mori. V plážovej kaviarni sme len v tričkách. Sedím na plážovej gaučovke s výhľadom na hotel Negresco, pijem čerstvú pomarančovú šťavu a nemôžem uveriť toľkému šťastiu. Najlepšia vec, akú sme mohli urobiť. Zbaliť sa a vyraziť do sveta. Som nadšená, že sme nasledovali hlas srdca. Postavili sa strachu, ktorý sa na nás doma valil z každej strany. Takto cítim, že žijem. S deťmi hľadám medzi kamienkami farebné poklady z vyplaveného skla. „Mama, my budeme bohatí!“ Ešte dopoludnia sme nevedeli, kam sa presunieme ďalej. Pri káve je rozhodnuté. Netušila som, že milovaný Carcassonne je po ceste. Šťastím som celá bez seba. Všade je vianočná výzdoba, vianočné stromčeky, vianočné poštové schránky. Na pláži sú vianočné stánky a na vianočných trhoch sa vyníma obrovské ruské kolo. Moja malá Zdenička si až poskočila od radosti. Toto si nenechám ujsť. Teo aSarka sa pridali. Jazda bola mega dobrá. Čarovný výhľad a dych berúca radosť. Ujúkala som od radosti. Dali sme si palacinky, pečivo z pekárne a zamierili k autu. Na promenáde sme nachodili dlhé kilometre. Cestou sme nakúpili proviant a vyrazili na cestu. Päť hodín ubehlo ako nič.

19. 12.
O desiatej ráno sa túlame uličkami najzachovalejšieho hradného mesta v Európe. V Carcassonne som bola pred osemnástimi rokmi a toto čarovné miesto urobilo na mňa obrovský dojem. V spomienkach sa vraciam k príbehom o Kataroch, druidoch, svätom gráli a Márii Magdaléne. Mám pocit, že sa vraciam domov. Prehliadku hradu sme preleteli rýchlosťou rýchlika. Teo radostne prebehol stovky schodov, všetky veže a hradby. My behom za ním.

Vyrazili sme do Barcelony, minuli Pyreneje a sme v Španielsku. Pozorujeme, ako sa mení krajina a príroda. Na vlastné oči vidíme, aká je krajina Európy pestrá a rozmanitá.  Rastlinstvo, ekosystémy, pohoria, nížiny a rieky sa striedajú, mení sa podnebie, počasie a klíma. Jedinečný zážitok.

Dnešné tri hodiny v aute a 300 km boli najdlhšie z celého výletu. Už-už sme na mieste, nervozita vrcholí, premávka v metropole brutálna. Napravo vidíme náš hotel. Hurá! Tesne sme ho minuli. Druhý pokus, krúžime okolo, nedá sa nikde zastať. Vybieham do hotela, recepčný prízvukuje, že parkovisko je veľmi úzke. Robko pohľadom kontroluje vjazd do garáže a s rozhodnosťou kapitána zavelí: „To dáme. Kto parkoval v Tatra Centre, toto dá!“ Ostrá, točitá zákruta dolu kopcom. Nedá sa na to pozerať. Auto sme nešuchli len o chlp. Kolená sa mi trasú. Ako sa odtiaľto dostaneme? Čo ak prerazíme stĺp, zvalíme stenu? Naša cesta tu skončí! Toto ma mátalo celé dva dni.

Sme unavení a hladní. Chvíľu sme si odpočinuli a vyrazili na večeru hneď pri hoteli.

Vitajte v Španielsku! Siesta, nevaríme, až od ôsmej. Aké sklamanie a zúfalstvo! Do kelu, musíme ísť do mesta. Päť unavených, podráždených a hladných krkov. Čo teraz?

Náhlime sa k metru a snažíme sa zorientovať. Po tme vchádzame do centre mesta. Všade vianočná výzdoba, davy ľudí. Rozhliadame sa. Keď sa spustí medzi deťmi krik, buchnáty, nadávky a plač, rýchlo vchádzame do prvej kebab reštaurácie. Hlad je náročný spoločník. Niekoľkokrát sme menili zasadací poriadok, aby sme prežili čakanie na večeru. Jedlo zmizlo zo stola rýchlosťou blesku. Nálada pri stole sa úplne zmenila. Deti vysmiate, spokojné. Aj takto vyzerá cestovanie s deťmi. Večerná vianočná Barcelona má svoje čaro. My s Robkom sme si po dlhej ceste vydýchli a mali chuť sa len tak motať mestom. Zákon cestovania s deťmi však hovorí, že vždy sa nájde dieťa, ktoré nezdieľa nadšenie rodičov. V najlepšom sme sa vrátili späť do hotela. Toto je najťažšie na cestovaní s deťmi. Prijať, že naše predstavy sú iné, ako prinesie realita s deťmi.

20. 12.
Spať v hotelovej posteli nie je pre mňa. Nevedela som sa dočkať rána. Ranné cvičenie je hotový balzam pre telo. Hodiny vysedávania v aute anepohodlné vankúše vyvažujem cvičením pilatesu.

V metre pozorujeme ľudí, usmievame sa na seba očami. Pri katedrále Sagrada Familia je rušno a živo. Najmenší sa vybláznil na ihrisku v parku. Stavy súrodencov na prahu puberty – to je niečo, na čo sa nedá pripraviť. Treba s tým však rátať. Opäť to chce v sebe objaviť ukryté zásoby lásky, nehy, porozumenia, rešpektu a ľudskosti. Keď sa emócie upokojili, prešli sme sa vianočnými trhmi a presunuli sa do Parku Guell. Päťročný Teo je otrávený, od únavy zrýchľuje. Robíme si prestávku a obedujeme fantastické miestne mandarínky a pomaranče. V parku prichádza najväčšie sklamanie a plač. Teo čakal park so zvieratkami a nie výhľady na celú Barcelonu. Aj tie papagáje sú iba zelené! Stopy Gaudího diela sú všade. Pri odchode z parku mi Teo takmer zaspáva v náručí. Zachránilo nás malé pouličné bistro. Ochutnávame guacamole, paellu s plodmi mora, mušle a paradajkové tagliatelle. Hneď sa lepšie uvažuje, kam ďalej. Teo má dosť, aj ja cítim, že som unavená, vraciame sa spolu na hotel. Zvyšok posádky vyrazil do prístavu a na štadión. Ničnerobenie a obľúbený rozprávkový rituál potreboval Teo viac ako soľ. Ja som si na izbe urobila pohodu, dala sprchu, pustila hudbu, vyložila nohy a namasírovala sa voňavým olejom. Vyfarbovali sme s Teom maľovanky, hrali karty a čítali. Ostatní dorazili nadšení, prístav aj štadión FC Barcelona na nich urobili dojem.

Na večeru v reštaurácii pri hoteli sme si dopriali všetko – plody mora, tapas, polievku, grilované krevety, víno. Večera o ôsmej je pre nás neskoro, Teuško mi zaspal na kolenách. Nestačím sa čudovať, aké situácie prináša cestovanie s deťmi.

21. 12.
Ráno sme s najstarším prebehli do „raňajkárne“ na druhú stranu ulice. Zákazníci si pochutnávali na raňajkách, popíjali kávu a čerstvú pomarančovú šťavu. Raňajková kultúra veľkomesta. Za pultom rozmanitý výber pečiva, bagiet, sendvičov, koláčikov, muffinov. Cítim sa ako dieťa v lunaparku. Ešte pozornosť pre drahého, čerstvé espresso. Cítim sa ako vo francúzskom filme. Na izbe ma čaká práve zobudený manžel, deti a je to skvelé. Dávame si francúzske raňajky a odchádzame. Ledva sa pomestíme do auta, určite sa nám zmenšil kufor. Pozor! Ešte vyjsť z tejto pivničnej garáže. Prichádza hodina pravdy. Navigujem, sledujem milimetrové vzdialenosti auta od stien úzkeho točitého výjazdu strmo nahor. Sme von! Hurá k moru. Slnovratový deň si krátime počúvaním Pána prsteňov, deti sa hrajú na mobile. Teuško spieva vianočné koledy. Míňame stromové aleje dozretých pomarančov, mandarínok a hurmikaki. O štvrtej, po 500 km a 5 hodinách v aute vchádzame do Benidromu. Cítime, že potrebujeme na niekoľko dní zastaviť a oddýchnuť si. Andalúzia počká. Strávime tu Vianoce. Najradšej by sme si vyložili nohy alebo dali šlofíka. Vonku je ešte biely deň. Robko ide nakúpiť. My sdeťmi ideme na pláž, stmieva sa. Alexander sa teší, konečne si ide zabehať. Sarka s Teom po príchode na pláž tiež hneď ožili. Hrajú sa s mokrým pieskom a úplne žiaria. Prekrásna oslava zimného slnovratu. Západ slnka nad morom. Rozžiarené oči detí radostne odrážali vnútorné svetlo na celú pláž.

22. 12.
Slnko vychádza o štvrť na deväť, leňošíme v posteli, nikam sa neponáhľame. Z okna vidíme východ slnka. Na raňajky som uvarila ovsenú kašu s ovocím. Po týždni na bagetách je to vítaná zmena. Oddychujeme. Prešli sme 2500 km, sme na cestách týždeň a stále nie sme v cieli. Benidorm je mrakodrapové mesto, letovisko na pobreží Costa Blanca. Vlete sa tu premelú milióny turistov z celého sveta. Teraz nie je sezóna. Pláže sú prázdne, apartmány rovnako. Hotové mesto duchov. Deň sme strávili na pláži Poniente. Všetci sa okúpali a osviežili v mori. Deti stavali hrady a priekopy v piesku. Ja som si v mori ovlažila nohy a prechádzala sa bosými nohami v piesku. Chlapi sa z prechádzky v meste vrátili s čerstvými plodmi mora, čerstvou rybou a mušľami. Robko nám pripravil a naservíroval fantastickú večeru. Najedli sme sa, popíjali španielske víno a pozerali na západ slnka. Čítali sme Vianočné mystérium. Vianoce sú predo dvermi a tento rok budú úplne iné ako tie predtým.

23. 12.
Apartmán som zútulnila vianočným anjelom, ihličím, adventným kalendárom a vencom, ktoré veziem z domu. Plánujeme výlety po okolí. Oceanárium vo Valencii je zajtra otvorené. Už sa tešíme, ako potom zájdeme na slávnostnú večeru do mesta. Dnes oddychujeme na pláži. Píšem si denník. Piknikujeme. Popoludní sme sa vybrali na krátku prechádzku po okolí. Krásne výhľady na otvorené more aj mrakodrapové mesto. V záhradách dozrievajú pomaranče, kvitnú kvetiny, kríky. Pri ceste rastú kaučukovníky, banánové i datľové palmy. Deti sú už v napätí z očakávania vianočných darčekov.

24. 12.
Štedrý deň sme začali raňajkami pri svetle sviečok. Dali sme si darčeky a vyrážame do Valencie. Teo je z kostýmu Ninja korytnačky nadšený. V oceanáriu sme takmer prví návštevníci. Teo v korytnačom oblečku vyzerá, že sa vracia domov. Z oceanária som nadšená, je obrovské. Prechádzame stredom akvárií, cítime sa ako súčasť mora a vody. Všade prítmie, ryby a rôzne morské živočíchy. Teo chce vidieť žraloky. Cestou tam je voliéra s plameniakmi, ibismi a inými vodnými vtákmi. Mám odtiaľ zážitok, dal by sa zhrnúť názvom Vianočná legenda o dare ibisieho hovna. Odchádzame z voliéry a zrazu niečo cítim na hlave. Čo to bolo? Želala som si, aby to bola voda. Ale vedela som, že nie je. Zasiahla ma plná dávka ibisieho x-crementu. Akoby mi niekto rozbil vajíčko vo vlasoch. Odporné! Zasiahlo to aj šaty a sveter. Fuj! Bolo mi do plaču. Zúrila som! Chcela som sa ľutovať. Prečo ja? Robko mi rýchlo očistil vlasy. Teo chcel ísť toho ibisa zbiť. Pozbierala som všetky sily a utekala na toaletu. Mala som pocit, že to mám vypálené na čele. Nikto si to, samozrejme, ani nevšimol. Odrazu som sa nahlas rozosmiala. Nevedela som prestať. Koľko ľudí môže povedať, že dostalo takýto vianočný pozdrav? Vianočné ibisie hovno určite prináša šťastie na ďalších desať rokov. Ty si vyvolená! Smejem sa, keď sa opäť stretám s našimi. Rybacina mi smrdí popod nos. Nevadí. Počasie nám praje. Je príjemne teplo, na tričko. Je Štedrý deň a my pozeráme na vystúpenie delfínov. Tea bavilo asi tri minúty, mňa hlboko dojalo. Bolo hravé a plné lásky. Žraloky tiež Teuška sklamali, boli primalé. My ostatní sme z oceanária nadšení. Parádny darček pod stromček. Veľmi sa nám páčili tulene, mojím obľúbeným zvieraťom je odteraz beluga.

Teo pri obede vyčerpaný zaspával. Návšteva zooparku, prechádzka vo Valencii či vysnívaná večera v meste boli v sekunde fuč. Človek mieni, dieťa mení.

Nečakane skoro sme sa ocitli na apartmáne. Robko zobral deti na pláž, na západ slnka. Ostala som sama. Vzácne ticho a samota. Uvarila som špagety, spontánne nachystala na stôl vianočné oblátky, jabĺčko, pomaranče a sviečky. Pred večerou sa strhla trma-vrma. Pohádali sme sa, nahnevali, urazili. Sedeli sme pri sviečkach a doznievali v nás rozporuplné pocity. Čo teraz? Ako z tohto urobiť slávnostnú večeru? Všetko je úplne inak, ako na Štedrý večer býva. Nie je kapustnica ani med. Darčeky sú rozdané. Ani sneh nie je. Tak kde je kúzlo Vianoc? Na Ježiška nečakáme, nie je sa na čo tešiť. Netušiac, čo robím, vyzvala som nás chytiť sa za ruky. Cítiť dotyk a prítomnosť toho druhého. Zrazu náš malý drobec zanôtil Pásli ovce valasi… Všetci sme sa k nemu pridali a spoločne spievali.

Rozkrojili sme jabĺčko, našli hviezdičku, zjedli vianočné oblátky a špagety. Všetko bolo úplne inak, ako sme si predstavovali. Forma však nebola podstatná. Kúzlo Vianoc sme objavili vo svojich srdciach a vytvorili si prekrásnu chvíľu. Spojení v srdciach a v láske. Jednoducho sa to takto udialo. Cítim lásku, súcit, porozumenie, prijatie. Ďakujem za silu, čo sa v nás ukrýva. Svoj svet a život si tvoríme sami. Prekrásne posolstvo Vianoc.

25. 12.
Pred ôsmou sme s Alexandrom a Ninja korytnačkou išli pozrieť východ slnka. K moru sme prišli práve včas, aby sme zažili nádherné svetlo úsvitu zahaľujúce celé pobrežie. Bolo to ako pomalé rozbaľovanie darčeka. Žiarivá guľa si dala načas. Všetko odrazu nadobudlo jasnejšie kontúry amäkšie tvary. Dopoludnia sme zavítali do dedinky El Castell de Guadalest. Malebné výhľady na okolité hory atyrkysové jazero. V dedinskom obchodíku som kúpila med z pomarančových kvetov. Ďalšou zastávkou bol vodopád Fonts del’Algar. Pekná prechádzka v skrotenej divočine. Pri parkovisku rástli avokádovníky obsypané zrelým avokáda. Mňam, čerstvé avokádo priamo zo stromu! Cestou sme míňali sady avokádovníkov, pomarančovníkov, citrónovníkov i mandarínok. Príroda prežíva obdobie hojnosti, stromy sa prehýbajú pod ťarchou zrelého ovocia. 

Popoludní prichádzame do prímorského mesta Altea, starého kúpeľného mesta. Máme hlad. Prilákali nás farebné kreslá mexickej reštaurácie s výhľadom na more. Ponúkajú vianočné menu. Ochutnali sme pečené jahňacie so zeleninou a zemiakom, plnené tortily, mexické dusené mäso. Čokoládovú tortilu s čokoládovou penou, čokoládový koláč s ovocím, zmrzlinu a mexickú špecialitu – kukuričnú kašu s jahodovou penou. Popíjame červené víno, na záver káva a špecialita podniku – Baileys. Slávnostná večera sa naplnila dnes. S Alteou sa lúčime prechádzkou pri mori. Deti hádžu kamienky do mora a pozeráme na západ slnka.

26. 12.
Farebná dedinka Villa Joyoisa, čarovné miesto. Piesková pláž, palmy, promenáda. Slnečný, takmer letný deň si priam pýta zmrzlinu. Na obed sme deťom objedali stredomorský fastfood – smažené kalamáre s hranolkam. Slnko príjemne hreje. Letnú atmosféru podčiarkuje šum mora a pouličný muzikant. Deti odbehli na ihrisko na pláži. Máme chvíľu na vydýchnutie, pár slov a pohľadov osamote, vo dvojici. Momentov vzájomnej blízkosti a ticha je naozaj poskromne. Za každú päťminútovku osamote na káve sme vďační.

Chceme sa prejsť dedinkou, na vlastné oči vidieť typickú farebnú architektúru. Teovi sa to nepáči, dnes vyhráva ihrisko. Napokon sme ho presvedčili, kráčame do kopca, unesení stredomorskou architektúrou a farebnými fasádami. Teo sa otočil na opätku a je preč. Vrátil sa na pláž: „Tato, mňa to tam nezaujíma. Mňa zaujíma iba ihrisko a more.“ Zostali sa kúpať v mori. Ja so staršími deťmi sme sa prešli. Pestrofarebná dedina je hotové umelecké výtvarné dielo. Iné ako čokoľvek, čo sme kedy navštívili. Večer balíme batožinu do auta, skoro ráno vyrážame.

27. 12.
Z Benidormu do Nerje v Andalúzii je 500 km, cesta trvá päť hodín. Plánujeme zastávku v prírodnom parku Cabo de Gata. More, útesy, hory. Je horúco, osviežujeme sa mandarínkami a pomarančmi. Príroda v Parku Cabo de Gata je fascinujúca. Robko je dychtivý po bližšom spoznaní tohto miesta. Učarovalo mu. Vezie nás kľukatými cestičkami po pobreží, takmer nedýcha. Pred nami sa otvárajú rozprávkové výhľady. Zastavujeme na piknik na mieste pre karavany. Deti sa kúpu v mori a naháňajú sa po pláži. Naše nadšenie z mesačnej krajiny nezdieľajú. Najradšej by naskočili do auta, nech už majú cestu za sebou. Najlepšie po diaľnici. Výhľady ich vôbec nebavia. Z úcty k nim i pre vlastné dobro nasadáme do auta, napájame sa na diaľnicu a fičíme na juh. Okolo sa mihajú kilometre skleníkov. Zeleninové a ovocné plantáže pre celú Európu. Zvláštne, vidieť to na vlastné oči. Igelitové prístrešky sa tiahnu od morského pobrežia až po úpätia vysokých hôr. Podvečer prichádzame do Nerje. Apartmán nás ohúril. Ideme sa navečerať do mesta, do talianskej reštaurácie. Dobré jedlo, chutné víno ana záver limoncelo.

28. 12.
Noc bola nekonečná, opäť tie „hotelové“ postele a vankúše. Konečne je ráno! Rozbaľujem karimatku a cvičím. Je osem hodín a vonku je tma. Slnko vychádza neskôr ako v Benidorme. Chalani si požičali bicykle a vyrážajú sa previezť po pobreží, spoznať okolie. Vrátili sa nadšení výhľadmi, cestou, zážitkami. My sme so Sarkou a Teom boli na pláži. Preskakovali veľké vlny, nadbiehali si ich a všelijako sa s nimi hrali. Detská vynaliezavosť a hlboký ponor do prítomného okamihu sú nákazlivé.

Večer sme sa prešli mestom. Dovolenková atmosféra, obchody s koženými výrobkami, krásne šaty a šatky, keramika a porcelán, zmrzlina. Stojím na Balcone del’Europa nad morom, pozerám na zapadajúce slnko a som vďačná, že sme tu. Toto je presne to, čo milujeme najviac na svete. More, pláže, nové miesta, ľudia, stredomorská gastronómia, voľnosť. Mám rada plynutie, ktoré táto cesta prináša, a aj to, ako sa nám darí nasledovať prúd udalostí a netrvať nezmyselne na vlastných predstavách a očakávaniach.

29. 12.
Nechali sme deti „doma“ a zbehli do kaviarne na pláži. Úžasný pocit byť chvíľu sami. Nikto po nás nič nechce, nič nepotrebuje. Dnes po dlhej dobe varím obed. Na sporáku to buble a rozvoniava, občas nakuknem cez okno na deti. Využila som služby spoločnej práčovne. Práčka perie, obed sa varí, píšem denník. Uvedomujem si, ako mi tieto bežné rutinné činnosti robia dobre. Je to niečo, čo dôverne poznám, cítim sa v nich ako ryba vo vode. Vnímam, ako ma uzemňujú a sprítomňujú. Nikdy pred tým som si neuvedomila silu jednoduchých opakovaných rutinných činností. Cestovanie milujem, je to moja vášeň. Byť na cestách dva týždne s neustálymi presunmi, balením, plánovaním, logistikou, riešením jedla a zároveň byť láskavou matkou a oporou deťom, milujúcou partnerkou, a to všetko bez stabilného zázemia je vcelku náročné. Užívam si toto sedenie doma, varenie a pranie. Je to ako spočinutie v upokojujúcej maminej náruči. Dnes som si našla aj chvíľu pre seba. Skúšam kresliť ceruzkou, skicujem a tieňujem podľa online kurzu kreslenia. Mám ateliér na terase s výhľadom na more.

30. 12.
Videla som zrodenie nového dňa. Narodenie slnka. Pôrod. Na rannej prechádzke som pozorovala odtiene ružovej, fialovej, modrej i žltooranžovej na horizonte. Zrak mi preskakoval z okolitých hôr na rybársku loďku, čo sa hojdala v diaľke na mori. A odrazu z mora v jednej sekunde vyhuplo slniečko. Celá guľa, vykuklo ako hlavička dieťaťa pri pôrode. Nebolo tam a zrazu bolo. Hotový zázrak. So slzami na krajíčku, roznežnená zázrakom narodenia slnka som sa začala nahlas smiať. Život je krásny! Poobede sme sa vybrali do Granady, pevnosti Alhambra. Je vypredané! S týmto sme nerátali. Najbližšie voľné vstupenky sú až na 6. januára! 

Zamierili sme do centra Granady, do starého mesta. Malebné uličky, záhrady, fasády, balkóny, okná, kvetinová výzdoba. V architektúre sa snúbi islamská i kresťanská kultúra. Domy sú typicky zdobené farebnými kachličkami a kvetináčmi. Ako z rozprávok tisíc ajednej noci. Z námestia Mirador de san Nicholas je nádherný výhľad na červenú pevnosť Alhambra. Úzkymi uličkami sme zišli do štvrte Albayzín, známej ako Arabská štvrť. Vplyv Orientu je tu veľmi silný. V obchodoch ponúkajú tisíce drobností. Odvšadiaľ počuť arabčinu, našim ušiam zvláštne znejúci jazyk. Predavači sú snedí muži s uhrančivými pohľadmi. 

Toto miesto má čaro. Vedela by som tu stráviť hodiny, prehrabávať sa orientálnym tovarom, popíjať silný čaj a vdychovať arabské vône. S deťmi to tak nejde. Užívam si to, čo ponúka prítomný okamih. Kupujem pár suvenírov. Na námestí gitanos tancujú flamengo. Tá tanečnica! Na jednom metri štvorcovom predviedla celú škálu emócií – od žiaľu a smútku k radosti a extáze. Po horúcom dni sa po západe slnka výrazne ochladilo. Sedím na barovej stoličke, pozerám na nedobytnú pevnosť, popíjam kávu a ďakujem za prežité chvíle v tomto meste. Som šťastná. Ešte sa sem raz vrátime na prehliadku Alhambry.

31. 12.
no výhľad na more zahalila hustá hmla. Je Silvester, posledný deň v roku.

Okolo poludnia sme vyrazili do Málagy. Autom sa ľahko dostávame do centra mesta pri prístave. Vianočné remeselné trhy, plno ľudí, slnko svieti. Teovi sa tu nepáči. Chce ísť na obrovskú kopu piesku, kde sa hrali deti a videli sme ju z auta. Ani maják mu nezlepšil náladu. Z otrávenej nálady ho trochu vytrhli soby, sane, iglu a sultán so zlatým turbanom. A čo robí sultán na severnom póle? V Španielsku darčeky nosia traja mudrci. Traja králi, čo priniesli do Betlehema vzácne dary – zlato, myrhu a kadidlo. Dali sme si zmrzlinu a zastavili sa na hojdačkách. Prechádzame popri pirátskych lodiach. Na vianočných trhoch som kúpila krásnu keramickú misku.

Prichádzame do centra. Jedinečná architektúra, široké bulváre, úzke uličky. Cítim sa tu ako doma. S unudeným Teom hráme osvedčenú hru, hľadáme zamaskované šelmy v imaginárnej džungli. Na mesto padá tma, ulice sa rozžiarili ligotavou výzdobou. Také krásne vianočné dekorácie som ešte nevidela. Predierame sa davom ľudí, mesto sa postupne zaplnilo, terasy a reštaurácie sú plné. Krásna atmosféra na silvestrovskú večeru. Začíname byť hladní. V jednej pizzerii sa nesmelo pýtame, či nám urobia pizzu. Musíme počkať. Nevadí. Sadli sme si na obrubník a pozorujeme ľudí, rozdávame body za módne kreácie. S deťmi nám je veselo, čakanie ubieha rýchlo. S pizzou v škatuli sa ponáhľame do prístavu. Slávnostná večera, more, tma, vianočné osvetlenie. Najedení a spokojní odchádzame.

Večer sme pozerali španielske a francúzske silvestrovské programy. Sme doma, všetci spolu. Privítame nový rok v tichosti, bez veľkých ovácií a osláv. Celkom jednoducho. Už niekoľko rokov snívam práve o takomto pokojnom Silvestri.

1. 1. 2022
Najradšej by som leňošila na izbe. Mesto Ronda však musíme vidieť. Presun trvá 2 hodiny. Popri ceste sa tiahnu nekonečné háje olivovníkov obsypané plodmi.

Sme veľmi nekonzistentná skupina, čo sa týka potrieb a požiadaviek. Teo sa ťahá k lunaparkovému vláčiku, ja ho ťahám preč. Neprišla som do Rondy na vláčik! Mohutné majestátne útesy a most v Ronde, ktorý ich spája, ma úplne ohúril. Delikátny zásah ľudských rúk prepája dve oddelené bralá. Hlboký kaňon, bezodná priekopa, v diaľke hory a belasé nebo. Akoby zastal čas, pripadám si ako v inom časopriestore. Do toho ma unudený Teo potiahne za rukáv: „Mama! Ja sa nudím!“ Poznávačka s deťmi je zen-budhistické cvičenie. Na terase nad útesom hrá pouličný muzikant na harfe. Nebeskou hudbou rozihral v mojej dušu sonátu na život. Ronda sa nám veľmi páči, prechádzame jej spletitými uličkami. Zišli sme prašnou cestičkou ku kaňonu, je tam pomerne rušno. Prehliadku býčej arény si nenecháme ujsť. Naozajstná aréna, kde sa konávajú býčie zápasy. Prechádzame úzkymi uličkami popri pevných železných vrátach, kadiaľ púšťajú býky do arény na súboj s toreadorom. Samotná aréna je obrovský priestor podobný štadiónu. Sedíme na laviciach divákov. V hlave mám poriadny zmätok. Tieto priestory ukrývajú v sebe všetko – smútok i obdiv, rešpekt, bolesť, úctu, uznanie, strach i smrť. Galéria vyšívaného oblečenia toreadorov je pastvou pre oči. Odchádzame úplne paf.

2. 1.
Hmla. Oddych. Balíme. Pri obede sme diskutovali o ďalšom programe. Ešte doma sme naplánovali výlet na Gibraltár a do Cadizu. Deti chcú vidieť voľne žijúce opice na Gibraltári. Z domácej obývačky tých 350 km z Andalúzie na Gibraltár nepôsobilo tak ďaleko. Sediac v Nerje to vidíme inak. Tento týždeň sa vraciame domov, čaká nás 3000 km v aute. Zachádzka na juh, 800 km navyše, to je poriadne bláznovstvo. Radi by sme vyšli deťom vústrety. Pozeráme na to z každej strany. Niekedy však menej znamená viac. Toto je práve ten moment. Rozhodnutie neísť je bolestivé. Ak by sme sa rozhodli inak, išli by sme proti sebe. Čakajú nás tri – štyri dni na cestách, tri noci v inom hoteli. Už teraz mi je z tej predstavy úzko. Popoludní sa vyjasnilo, deti vybehli na pláž. Podvečer sme sa rozlúčili s mestom. V uliciach je veľa ľudí, život tu plynie v plnom prúde. Večer sme pozerali rozprávku o býkovi Ferdinandovi z Rondy.

3. 1.
Začína dlhá cesta domov. Teo sa teší, že večer budeme doma. Vysvetľujem mu, že kým prídeme domov, budeme spať vo veľa hoteloch. Ušetrili sme si tým kopec nedorozumení i kriku. Mesto Cartagena, kde nocujeme dnes, ma prekvapila duchom zašlej krásy. Z ošumelých domov vyžaruje energia v minulosti prekvitajúceho mesta. Mesto má banícku históriu a veľmi zaujímavú, originálnu architektúru. Na námestí je obrovský betlehem s vyrezávanými drevenými figúrkami. Sídli tu španielska vojenská námorná základňa. Vdiaľke vidíme vojenské lode, rozoznávame vojenské ponorky. Predstava toho, na čo slúžia, prináša zmiešané pocity. Dominantou prístavu je Vojenské námornícke múzeum. Prechádzame okolo vojenských kasární. Obrovský rešpekt. Od civilného mesta sú oddelené dvoma dvojmetrovými železnými plotmi. Objavili sme pekárničku s kaviarňou aposedením. Cupcakes, brownies, škoricové rolky, lemon cake, cookies a muffiny. Útulné miesto, ako u babičky. Postupne sa rozsvecuje vianočné osvetlenie. Túlame sa ulicami, mesto, kaviarne, obchody začínajú ožívať. Presne takto to mám rada. Škoda, že to všetko začína práve vtedy, keď naše najmenšie dieťa už začína šalieť únavou. Večer som si kreslila, je to môj spôsob stíšenia a spojenia so sebou. V hektické dni na cestách veľmi dôležitá časť dňa, postarať sa sama o seba.

4. 1.
Odchádzame pred svitaním. Okolo poludnia, po piatich hodinách v aute máme dvojhodinovú prestávku na pláži. Za jazdy plánujeme cestu domov. Zvažujeme potiahnuť do Francúzska a zajtra dať 1500 km na jednu šupu domov. Debatujeme o našich možnostiach i schopnostiach. Čo získame tým, že prídeme vyčerpaní, na pokraji fyzického ipsychického zrútenia niekedy po polnoci domov? Nálada v aute sa nedá ani porovnať s počiatočným nadšením spred troch týždňov, keď sme začali našu cestu. Najradšej by sme už boli doma. Pred nami je dlhých 2300 km domov cez Francúzsko, Taliansko a Rakúsko. Rozhodli sme sa prespať na španielskych hraniciach. Cesta neplynie tak hladko. Trčíme pol hodinu v kolóne áut. Stmieva sa a je nám dlho. Míňa nás auto so švajčiarskou značkou. Odrazu Robko nadhodí: „Čo keby sme išli k mame do Švajčiarska?“ Zrazu sa všetko mení. Doterajšie plány sa rozplynuli ako bublina. Pôvodne sme chceli babku a deda navštíviť cestou do Andalúzie.

Na najbližšom odpočívadle volá Robko rodičom. Mama má práve dva dni voľno. Paráda. Nechávame sa unášať prúdom udalostí. Deti si na nečakanú zmenu potrebujú chvíľu zvyknúť. Po 8 hodinách v aute vchádzame do Figueres. Prichádzame opäť v štýle veľkého finále, zvada a krik na zadných sedadlách. Päťhviezdičkový hotel z bookingu je super luxusný. Vyrážame do mesta, rodiska Salvádora Dálího. Jeho dotyk cítiť na každom kroku. Na ulici stojí nekonečný rad detí a dospelých, v bráne ich čakajú traja mudrci – traja králi. Oslava sviatku troch kráľov tu má úplne iný rozmer ako v našich končinách. Traja králi nosia deťom darčeky, sú súčasťou vianočnej výzdoby miest, vo výkladoch pekární sa vynímajú trojkráľové koláče. Večeriame tapas vonku na námestí pri ohrievači, pofukuje studený vetrík. Večer sme si napustili vaňu, popíjali víno. Romantika a liečivé ticho vo dvojici.

5. 1.
Vonku sa poriadne ochladilo, fučí vetrisko. Vyťahujeme šály, čiapky, bundy. V miestnej „raňajkárni“ si vyberáme z ponuky sladkého i slaného pečiva. Vnútri je plno, spoločné raňajky s kamarátmi sú tu životný štýl. Všade ponúkajú sladké trojkráľové vence smalým prekvapením. V lekárni sme si kvôli prechodu do Švajčiarska dali urobiť antigénový test apožiadali o potvrdenie. Žiadny skafander či rukavice ako sme zvyknutí u nás. Deti si zatiaľ odbehli do obchodíku so zvieratkami. Kým čakáme na výsledok, prechádzame sa po meste. Zrazu stojíme pred Múzeum Salvadora Dalího, celé moje ja kričí: Choď dnu! Tak blízko a tak ďaleko. Sme s deťmi a potrebujeme čím skôr vyraziť na cesty. Aspoň máme dôvod sa vrátiť. S deťmi nakúkame na betlehem v kostole. Okolo poludnia vyrážame do Švajčiarska. Vietor neutícha päťsto kilometrov, sprevádza nás až do francúzskych hôr. Opiera sa do auta, kamióny sa kymácajú zo strany na stranu. Mám strach. Prosím v duchu o ochranu anjelov. Zastavujeme len na nevyhnutné prestávky, piknikujeme na odpočívadle pri detskom ihrisku. Hoci je chladno, na slnku je príjemne. Do Švajčiarska vchádzame za tmy. Na hraniciach nekontrolovali žiadne doklady, ani auto nezastavili.

O deviatej večer prichádzame po 7 hodinách a 750 km do Monts-de-Corsier. Vítame sa s babkou. Sme radi, že sa opäť po polroku vidíme. Dva dni nebudeme sedieť v aute a uháňať diaľnicami.

6. 1.
Na Troch kráľov u babky leňošíme. Oddychujeme, deti pozerajú rozprávky.

Teo ma ráno privítal so slovami: „Mama, pozri sa. Ten najviac pocukrovaný kopec, to je najvyšší vrch Európy.“ Úžasný výhľad z terasy na Alpy.

Popíjame kávu, raňajkujeme, rozprávame sa. Sladké ničnerobenie. Popoludní babka zobrala deti na výlet do mesta. My s Robkom zostávame po troch týždňoch konečne sami. Žiadny detský krik, žiadny servis, ticho. Len my dvaja. Vonku sú záveje snehu a slnečno. Pre toto sme vliekli šesťtisíc kilometrov obrovskú tašku so zimným oblečením. Sme na prechádzke, užívame si horské slnko, okolité štíty i jazero. To, že nemusíme sadnúť do auta, je fantastické. Dve hodiny ticho a biely sneh. Popoludní som kreslila, žiadalo sa mi ponoriť na chvíľu do seba. Som vďačná, že babka sa na chvíľu postarala o deti.

7. 1.
Vonku mrzne. Ideme za dedom na farmu do Lausanne. Deti najviac zaujímajú dve kravy a mladý býček. Vyviedli ich von z maštale, na čerstvý vzduch. Teuško cupkal za dedom, všetkým bolo veselo. Zrazu počujeme krik a plač. Čo sa stalo? Teo narieka, až sa zajakáva. Fíha, čo také sa mohlo stať? Kravy od radosti pohadzovali hlavami, jedna nabrala Tea rohom a odhodila ho. Našťastie sa iba zľakol a nič sa mu nestalo. Aj mi to bolo smiešne. Aj mnou lomcovala zlosť. Taká som bola naštvaná na tú kravu. Aj celú situáciu. Aj deda. Aj na celý svet. A zároveň šťastná, že to dopadlo práve takto. Po chvíli sme sa všetci upokojili.

Popoludní prišli babka s priateľom a syrová raclette party mohla začať. Zapečený syr raclette na špeciálnom stroji. Pol bochníka syru sa pripevní na stroj, po celej dĺžke sa zapeká do chrumkava. Potom sa nožom celá vrstva stiahne z bochníka na tanier. Podávajú s k nemu zemiaky v šupke, kyslé uhorky, olivy, nakladané cibuľky a biele víno. Švajčiarska špecialita. Gurmánsky zážitok a spoločenský rituál. Odrazu je sedem hodín, čas rozlúčiť sa a ísť. Potrebujeme sa zbaliť a vyspať. Vonku sneží.

8. 1.
Cesta domov trvala nekonečných 11 hodín. Prešli sme 1000 km cez Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko, Rakúsko až domov. Deti sa striedavo nudili, jedli rezne, hrali na mobile hry a počúvali sme Pána prsteňov. Našťastie premávka aj počasie boli tak akurát. Všetci sme už boli otupení nepretržitým sedením v aute. Máme jedinú túžbu – byť konečne doma! Tešili sme sa na vlastné postele, domov, kamarátov a kocúra. Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Z opačnej strany sa na diaľnici tvorili niekoľkokilometrové kolóny. Trojtýždňové putovanie po Európe sa chýli ku koncu. Okolo ôsmej sme sa konečne šťastne a bezpečne vrátili. Hurá! Sme doma.

 

Rodinný roadtrip je výborná rodinná i partnerská terapia. Skvelá sonda na spoznávanie tajných zákutí vlastnej duše. Rodičovské situácie vyžadovali vytiahnuť zo seba až najčierneho dna poriadnu dávku láskavosti, pochopenia, súcitu, tolerancie i rešpektu. Odporúčam, zaručene sa vrátite domov ako lepšia verzia seba samého.

Tento výlet je jeden z najlepších nápadov, ktoré sme spolu s mojím mužom za náš spoločný život zrealizovali. Som rada, že sme sa postavili strachu čelom a s odvahou v srdci nasledovali pieseň našich duší.

Svet je čarovné miesto, na ktorom sa oplatí žiť.

Text: Zdenka Kostoláni

Tags: No tags

Comments are closed.