V bare

Sen:
Som v bare s kamarátkou. Je tam dosť ľudí, všetci sa bavia, tancujú. Bar je na poschodí. Chcem odísť domov skôr, než sa ostatní rozhodnú zaplatiť a ísť. Idem platiť, vyberám bankovku, je veľká, mne neznáma. Ešte pred chvíľou bola celá, avšak teraz je roztrhnutá. V strede hore je „výhryz“ v tvare V. Chcem tam vložiť chýbajúci kúsok, aby bola platná a barman ju zobral. Nepasuje. Barman je taký malý, že ho za pultom ledva vidno. Hovorím mu, že použijem kartu – nadšene súhlasí. Podávam mu ju, ale keď mi ju má vrátiť, otáľa. Medzitým už všetci odišli. Iba kamarátka, ktorá bola so mnou, čaká na chodbe. Pri barmanovi sa objavili ďalšie postavy. Vidím na ňom, že sa teší, ako som sama so sebou vybabrala. Je mi jasné, že mi kartu nechce dať, aj keď si ju dôrazne pýtam. Má tam pomocníkov. Pozerám, že pod nejakým strojom na bare je kopa malých igelitových vrecúšok. Jedno zoberiem, je plné háčikov. Spomínam si, že jeden háčik som nedávno násilne odtrhla zo športovej podprsenky. Šípim pascu. Vraciam ich späť. Znovu si pýtam kartu – nič. Chcem zavolať políciu, avšak vtedy sa zobudím.

 

Sen sa mi sníval nedávno. Je v ňom niekoľko nie bežných detailov. Nočný bar na poschodí. Neznáma bankovka, nezvyčajne veľká, pôvodne bola celá, teraz je roztrhnutá a nedá sa sceliť.

Čo to znamená? Chcem platiť niečím, čo ani nepoznám. Akú hodnotu vlastne ponúkam neznámou bankovkou? Je ekvivalentom za zábavu v bare? Prečo sa mi počas vyberania z peňaženky roztrhla? A prečo hneď horlivo ponúkam ako náhradu bankomatovú kartu?

Sú to moje bežné reakcie v živote, takto som automaticky reagovala na dianie okolo seba. Nezvážila som to, čo dávam, nevnímala som, či je to ozajstná protihodnota toho, čo som dostávala. Chcem dávať len tak, pre radosť z dávania, obdarovania? Stávalo sa mi to vo vzťahu s ľuďmi, väčšinou tými, na ktorých mi záležalo a kde som dávala neprimerane viac, než bolo treba. Len aby to (mňa) ocenili. Očakávala som, že tak urobia, a tajne dúfala v protihodnotu. Tí ľudia si ma aj tak nevážili, lebo som si nevážila samu seba. Len som chcela vyhovieť, byť dobrá a mať výhody. Manipulácia. Pasca.

Ľudia túto hru prekukli a využívali. Nevedela som ísť zo seba, zo svojho vnútra, z toho, čo som naozaj cítila. Podľahla som hlasu v hlave, ktorý mi zakaždým vysvetlil, čo a prečo by som to tak mala urobiť. Ako v detstve pri rodičoch. Budeš prijatá len vtedy, keď budeš taká a taká, hlavne taká, aby si vyhovela našim požiadavkám, tomu, akú ťa chceme mať. A tak som v živote „vyhovovala“ druhým ľuďom. Bola som konfrontovaná s odmietaním, neprijímaním. Druhými, ba ani sebou, a to mnoho rokov.

Preto barman a jeho komplici, ktorí v reálnom živote predstavovali mnohých ľudí, ktorým som „platila“ dobrovoľne. Oni to neočakávali, bola to moja voľba, moje rozhodnutie.
Veď taká karta, ktorú som sama ponúkla, má množstvo výhod. Dá sa kdekoľvek použiť, obsahuje množstvo informácií. Počas rozmýšľania, čo urobím, aby mi barman kartu vrátil, som chytila vrecúško s háčikmi. Hneď som si spomenula, ako by sa mi jeden taký háčik zišiel na športovú podprsenku, z ktorej som ho nedávno v hneve odtrhla. Ale vnútorný hlas mi našepkal, nech to nerobím. Vybavila sa mi informácia, čo sú háčiky v našom živote. Okrem ich funkčného významu niečo spojiť, majú aj iný význam. Sú to „háčiky“, za ktoré sme chytateľní v neviditeľnom svete. Čo to znamená? Keď klameme, využívame rôzne praktiky za účelom získania výhod. Nie sme čestní voči druhým a ani voči sebe.

Úmyselne skresľujeme informácie, nepovieme úplnú pravdu, ako niečo naozaj bolo. A to, čo sa stalo, sme si už vopred vytvorili v neviditeľnom svete – vysnívali. Snívame to dovtedy, kým nám to ľudia a situácie v dennom živote ukazujú, odrážajú. Robíme si to navzájom. Až kým túto hru neprehliadneme, neuvidíme, že niečo, niekoho (vrátane seba) neprijímame, že projektujeme na druhých ľudí svoju nespokojnosť za čokoľvek. Že manipulujeme. Poskytneme iba ten pohľad, kde my vyzeráme dobre.

Okrem vrecúšok s háčikmi tam boli aj vrecúška s bielym práškom. Drogy? Neviem, asi áno. Veď taký bar ponúka mnoho rôznorodej zábavy, rozptýlenia. Spomeňme si na seriál o Luciferovi. A potom platíme.

Čo robiť, aby sme neplatili viac než treba? Je to o našom vnútornom nastavení, o hrách, ktoré hráme s druhými. Roly hercov – aj tie vlastné – bývajú niekedy dobre zamaskované. Napr. vždy niekomu vyhovieť je rola obete. Hodnotu a úctu si môžeme dať len sami premenou samých seba. Potom ju dostaneme aj zvonku, bez toho, aby sme o ňu žiadali. Je toho oveľa viac. Nereagovať hneď odpoveďou, sľubom, činom starým, naučeným spôsobom. Počkajme, započúvajme sa do svojho vnútra. Položme si v duchu otázku. Príde odpoveď. Jasná, jednoznačná. Vtedy vieme.

Alena Hrončoková
www.zisen.sk

Tags: No tags

Comments are closed.