Žiarivé iskry v tme

Žiarivé iskry v tme

Čarovné dni trvajú. Nič sa odchodom Vianoc neskončilo. Pretrváva všeobecné povedomie medzi ľudom, že po Silvestri zbalíme stromček, uložíme slávnostný servis do skrine a šup nazad do všedných dní. No toto je šedá myseľ človeka zaradeného a civilizovaného, ktorý stratil kontinuitu, sratatil pocit nepretržitého diania “medzi nebom a zemou”, ktorý nenechal ľudí, čo žili na našom území, vo vzuchoprázdne. Dal im zažívať zapojenie do prúdu, dal zmysel žitiu a schopnosť vnímať seba samého v slede  mágie a čarov, ktorými boli predchnuté všetky dni ich života. 

Absolútne priepastný rozdiel v chápaní javov, seba vo svete, logiky a dosledoavnia príčin a násedkov toho, čo bolo a čo bude. 

Vianoce sa skončili. Asi málokto vie, že odjakživa končili na “Tri krále”, podľa cirkveného kalendára, no tento len skopíroval prastaré informácie vo vedomí našich predkov o kozmických javoch, ktoré určili tento  dátum.

 


No čas obratu v zime ešte stále nenastal, hoci je ďaleko po Troch kráľoch, Hromnice predo dvermi…takže ” čo s načatým večerom?” Okolo  januárového novu sa všade, kam oko Európana dohliadne, zbierala najtajomnejšia rastlina tmavého obdobia – imelo. Aj spôsob jej zberu je úplne odlišný odzberu akejkoľvek inej byliny, ako sme tu už raz v nejakom inom článku spomínali: zberač vylezie na strom, a zhadzuje imelo dolu, pričom sa rastlina nesmie dotknúť zeme, pretože stráca svoju silu.

Tretí deň po janurárovom nove, teda presne ten deň, ktorý je podľa našej duchovnej tradície najsilnejší pre zber imela z lesa, sme si vyšli aj tento rok na jedno z niekoľkých miest v doline, kde imelo rastie. U nás sú to borovice. Ked sme dokráčali k lesíku, na  mieste stáli tri daniele. Akoby nás čakali a dávali nám znamenie, že sme na správnom mieste. Vonku v ten deň nebolo ani živej duše, všade vládlo úplne ticho, akoby sa zastavil čas. Samozrejme, mrzlo, a slnko v ten deň zaliezlo za sivé mraky. Borovici, ktorá nás bude hostiť, prinášame obetu a poďakovanie – pierko, stužku, zavesili sme na spodné konáre, kam sme dočiahli, koláče. Vydymili priestor aj seba, až potom prijali od stromu jeho dar… Podľa prírodovedcov je imelo parazitická rastlina, ktorá sa živí telom hostiteľa, no keďže náš pohľad na parazity je blízky tomu názoru, že nikdy to nie je jednostranný vzťah a že “parazit” označuje isté vlastnosti a možno aj nedostatky organizmu, na ktorom sa priživuje, je aj diagnostikom, i keď pre nás v istej fáze nepríjemným…a v prírode je všetko o spolupráci a dopĺňaní…takže imelo považujeme za zelený zázrak našich lesov, dokazujúci, že zima je len ilúzia, čo sa rozplynie…

S týmto pocitom sa aj celkom ináč rozkladá oheň v prítmí rokliny, aby sme urobilli obrad, zapálili iskričku živého tepla v slede tmavých dní. Pridáme do obradného ohňa aj čerstvé imelo, a keď vychladne popol, pozbierame ho a použijeme na obradné účely. K obradu u nás patrí vždy aj lukostreľba cez oheň, bubny, píšťaly, aj obradná hostina z toho, čo kto prinesie na lesný stôl. A vždy, kým veky potrvajú, sú tu živly – vietor, čo sa preháňa nad Mokošinou roklinou, zmrznutá zem pod nohami,  zimný potok na kraji roklinky a horúci oheň v strede. A to je ako omša v chráme, naša večná istota, naše miesto vyváženia a stredu vecí.

Stretneme sa opäť pri obradnom ohni pod čistou oblohou. 

Weleslawa a Duchoslav -Karpatské Slnko

Tags: No tags

Add a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *