Začnite v hlave, v prijatí toho, kým ste

Začnite v hlave, v prijatí toho, kým ste

Ivana Adamcová, spisovateľka, koučka a vedúca redakčného tímu týždenníka Nový Čas pre ženy, odpovedala na moje otázky o tom, aká bola jej cesta k napísaniu prvej knihy, ako zabojovala so svojimi démonmi a ako ju Umelcova cesta priviedla nielen k písaniu, ale i k sebaláske.

Od Angeliky cez teológiu až k bulváru

Volám sa Ivana Adamcová a píšem odmalička. S písaním asi úzko súvisí aj vášeň pre knihy, teda to, že som čítala všetko, čo naša domáca knižnica a neskôr obecná knižnica poskytla. Hlavne romány, všetky Angeliky a Gričské čarodejnice a podobne. Vždy som si predstavovala, že raz si budú ľudia kupovať moje knihy a čítať ich s rovnakou vášňou, ako čítam ja. Keďže som sa po skončení gymnázia nedostala na žurnalistiku, moja druhá voľba bola evanjelická teológia. K duchovnu a Bohu som mala blízko, všetko s tým spojené ma fascinovalo a navyše mnohí evanjelickí duchovní boli spisovatelia, zdalo sa mi, že aj keby som bola farárka, tak na tej fare by sa mi dobre písali knihy. Teológiu som skončila, pokračovala na postgraduál a chce-la zostať učiť na fakulte, ale život to chcel inak. Doktorát som nakoniec nedokončila, ale písať som neprestala. Urobila som si blog, písala som do rôznych časopisov, popritom pracovala na úradoch ako dievča pre všetko, kým som sa nedostala do Nového Času pre ženy ako editorka. Prechod z prudko intelektuálneho prostredia do bulvárneho a čisto ženského bol šok, jediné, čo ma upokojovalo, že veď ja budem texty len upravovať, nie písať. Ale časom som sa zžila a našla si svoje miesto. Svet médií, písanie, tvorenie – mám to v krvi, takže to nebolo až také ťažké. Po dvoch rokoch som ale čakala dieťatko a odišla som na materskú dovolenku.

Žiť napriek nepriazni, zlyhaniam a omylom.

Cesta umelca ma nesmierne ovplyvnila

A tu začína nová kapitola. V mojom písaní. S pôrodom a príchodom syna, vypadnutia z pracov-ného procesu som sa vracala k svojej spiritualite, ktorej som sa vzdialila, a k tomu, čo chcem písať ja. Boli to predsa knihy! Tak som si začala čítať svoje starú tvorbu, mala som desiatky rozpísaných textov, ale nič sa mi nepáčilo tak, aby som v tom pokračovala. Chcelo to niečo nové. Vtedy sa mi do rúk dostala kniha Cesta umelca a ja som počas dojčenia a spánku môjho dieťaťa riešila úlohy, približovala sa sama sebe a začala dôverovať tomu, že to dokážem. Kniha ma nesmierne ovplyvnila, dodala vieru, zdvihla sebavedomie a dodnes mám k nej výnimočný vzťah. Dokonca som urobila pre širokú verejnosť kurz pre ženy, ktoré chcú obnoviť svoju krea-tivitu – bol online, cez email a celkom zadarmo. Malo to úspech a ženy sa ma nejako pri-rodzene začali pýtať na rôzne rady a ja som radila. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo ma to nasmerovalo nielen k písaniu, ale aj ku koučovanou žien, ktoré sa chceli posúvať na svojej ces-te. Knihu som písala pomaličky, s prerušovaním a prestávkami. Počas celej materskej, ktorá trvala tri roky, a dokonca aj po nej. Niekedy som nenapísala ani riadok a trvalo to aj pol roka, ale keď som sa k tomu textu vrátila, veľmi sa mi páčil, nenudil ma a miestami som mala pocit, že ani nie je môj… Prichytila som sa, že ho čítam ako čitateľ, a to je vždy dobré znamenie. Tak to bol hlavný dôvod, ktorý ma nútil písať ďalej a nevzdať to. Prečo to zo mňa ale šlo ako z chlpatej deky?

Nedovolila som si byť obyčajná

Som perfekcionistka a podobne ako pri doktoráte som si vybrala príliš ťažkú tému, bolo to príliš veľké sústo, a počas štúdia som si uvedomila, že to nedám, že je to priširoké a príliš komplexné a musela by som naštudovať tisícky kníh, na čo nemám. Preto napísať niečo len pre titul, to by ma nebavilo, lebo vždy som chcela urobiť dieru do sveta, a tak som sa snažila ísť na 1000 percent, nie na 100, aby som naozaj všetkých udivila, keď to dokončím. Ale to bola a je moja hlavná chyba. Premýšľam akoby v príliš veľkých rozpätiach, ktoré presahujú momentálne sily a vedomosti.

Doktorát som vzdala, nie preto, že by takto premýšľať bola naozaj chyba, lebo myslieť vo veľkom nás ženie naozaj k niečomu veľkému, ale zároveň sa tým limitujeme. Nedovolila som si písať v malom, akosi normálne, bežne, nedovolila som si byť obyčajnou… Lebo byť obyčajnou narážalo u mňa na vnútorné zranenie, ktoré sa v živote musím naučiť akceptovať, spracovať. Tak som si túto skúsenosť musela zopakovať aj pri svojej knihe, akoby som tam chcela dať všetky svoje poznatky, všetky vedomosti, skúsenosti, príliš som premýšľala, šla som do najmenších detailov. V knihe mala byť záhada, mystika, teológia, vychádzala som z ta-rotových kariet a biblických príbehov, všetko to bolo zmiešané a je tam veľa symbolov, pričom ide o lásku, príbeh lásky a cesty sebapoznania s mojimi najobľúbenejšími témami – vyvolenosť a zázraky. Osobne si myslím, že kniha sa vydarila, aj keď mi trvalo 5 rokov, kým som ju dokončila. A takmer by som ju nedokončila, keby ju nezačal čítať môj manžel a nebol nadšený. Beletriu a romány nečíta, ale kniha ho chytila a chcel vedieť, čo bude ďalej. Kniha je napísaná v miernom napätí zo záhady, ktorá sa tiahne celým príbehom. Milujem tajomstvá a chcela som, aby tam jedno bolo, ktoré sa rozuzlí až nakoniec… Jeho záujem ma veľmi nakopol a naozaj som ju dokončila. 

V jednoduchosti je krása

Vydanie knihy je ďalšia časť. Chcela som, aby ju vydalo nejaké vydavateľstvo, aby som to nemusela robiť ako samovydavateľ. Rozposlala som ju, niektoré ma slušne odmietli, iné ani neodpísali, ale nakoniec sa mi ozvali z vydavateľstva Motýľ, že majú záujem. Veľmi ma to potešilo. Kniha naozaj vyšla, áno, dúfala, som, že urobí dieru do sveta. Neurobila. Cítila som sa ako nepochopený umelec, akoby som urobila svoje životné dielo, ale ľudia ho nepochopili a neocenili. No s tým sa musí vyrovnať každý umelec. Na knihe by som nič nemenila, ale para-doxne niekde v hĺbke srdca viem, že keby som napísala niečo jednoduché, zo života, to, čím ja rozumovo akosi pohŕdam, keby som napísala to, čo sa mne samej sa kedysi ako dieťaťu páčilo, malo by to zaručene oveľa väčší úspech. Zabralo by to. Lebo v jednoduchosti je krása a témy, ktoré sú miliónkrát otrepané, nás nikdy neomrzia, lebo ich jednoducho milujeme ako rozprávky, ktoré majú podobnú štruktúru a motívy. 

Prestať byť závislá na svojej „múdrosti“

A tak sa stalo, že hoci som sa chcela stať koučkou, sprievodkyňou žien na ich ceste za ženskou spiritualitou a písať vlastné knihy, akoby sa happy end nekonal a ja nemôžem prezentovať ten štandardný príbeh žien, ktoré všetky chceme počúvať, že som opustila staré chodníčky a prácu a dnes robím už len to, čo som si vysnívala. 

Nie, nie je to tak a veľa som o tom premýšľala. Prečo? Okrem toho, že som nevyzrela na túto rolu, čo mi napadlo ako prvé, si dnes myslím, že toto je moja cesta. Napríklad prestať byť zá-vislá na svojej „múdrosti“. Celý život som drela, aby som sa stala „múdrou“ – vzdelanou, aby som mohla vzdelávať aj ostatných. Ale všetci dobre vieme, že múdrosť z kníh nie je tou múdrosťou, ktorú prináša sám život. Naše skúsenosti, interakcie s ľuďmi, ktorí nás obklopujú a ktorí nám často nerežú, nesedia, odvaha zostať s nimi a komunikovať nás učí oveľa väčšej múdrosti ako útek a stiahnutie sa zo sveta. Byť na mieste, kde sa vám nechce, učiť sa prijímať udalosti, ktoré vás dávajú dole, vás môžu naozaj posilniť, môžete skrze to vyzrieť ako víno, stať sa lepším človekom. Pokornejším, tolerantnejším a dovoľuje vám to vidieť skutočný život, nielen výsek, ktorý by ste vidieť chceli alebo vytvorili si. Ale pozor! 

Učím sa stále

To neznamená, že prestanete ísť za svojimi snami, že sa prestanete usilovať tvoriť to, po čom túžite. Práve naopak – toto všetko treba robiť napriek situácii, v ktorej sa nachádzate. Lebo je ťažko mať vieru v nebi, v prítomnosti Boha a anjelov, ale mať ju na zemi, kde prítomnosť Boha mnohokrát necítite a anjelov nevnímate, je niekedy nadľudská úloha. Ale je to dôležité. Pre nás samých a pre to, aby sme mali radosť zo života, nech sú vonkajšie okolnosti akékoľvek.

Som vedúca tímu v Novom Čase pre ženy, kam som sa vrátila, a vedela by som o tom veľa rozprávať. O mojich skúsenostiach s bulvároch, s ľuďmi, ktorí naň nadávajú, ale zároveň čítajú, so ženami, ktoré túžia po tých najjednoduchších „klebetách“ – vždy porazia akékoľvek iné dôležité a vážne témy. Učím sa pozerať ich očami, často závistlivými, žiarlivými, ale túžiacimi po tom, aby boli nepodvádzané, krásne, žiadané a mali pozornosť. Netúžime po tom všetky? Aj keď si to mnohokrát nepriznáme? Učím sa tiež, že medzi múdrosťou a hlúposťou nie je taký rozdiel, že často jedno ide ruka v ruke s druhým a že hlúposť môže byť oslobodzujúca a teda rovnako potrebná ako všetko, čo sa vo svojom živote rozhodneme odmietnuť. 

Cesta umelca vás krásne nasmeruje

Na záver, ak by som mala niekomu poradiť – ak chce tvoriť v akomkoľvek smere, jednoducho tvorte. Ak začnete, bude vás to napĺňať, lebo je to vaša prirodzenosť a to stačí. Bez ohľadu na vonkajšie reakcie na vašu tvorbu. Ale tiež je dôležité, aby ste si uvedomili, že keď sa dostanete do tvorivej krízy, ktoré vždy prichádzajú, práve tie sú niečím, čo môžete pre seba naplno využiť a posunúť sa ďalej. Je to akoby vás niekto hodil do práčky a vy síce vyjdete odtiaľ pokrčená, ale čistá a voňavá. Jednoducho krízu potrebujeme, ak sa veci nehýbu, ako majú, je to ako urýchľovač, ktorý vás zomelie na chvíľu vo víre udalostí, ale zároveň ten tlak spôsobuje, že z toho vyjdete ako vybrúsený diamant. Len si to musíme dovoliť. A čo to znamená? Nebáť sa, nestrachovať sa stále o to, ako to bude, čo bude a pod. Často je to o tom, že si iba bránime žiť a tvoriť, sme na seba prísne, bijeme sa za chyby a omyly, zlyhania a plačeme nad osudom, von-kajšími podmienkami, ktoré nám neprajú, ale sme to my, ktoré si nedovoľujeme žiť. Žiť ďalej napriek nepriazni, zlyhaniam, omylom. A mať sa rada, lebo bez toho to nejde.

Takže ešte na záver. Viete, ako sa to hovorí pri chudnutí? Ak chce niekto schudnúť, všetko musí začať v hlave, aby sme zmenili svoj život a vzhľad, musíme si upratať v hlave. Rovnako to platí aj pri tvorení niečoho, čo máme rady… Ten istý princíp. Začnite v hlave, v prijatí toho, kto teraz ste a kým ste, ľúbte sa a potom si spomeňte na dieťa vo vás a ono to pôjde… Kniha Cesta umelca vás v tomto môže krásne nasmerovať a postupne si uvedomíte svoje silné aj slabé stránky a hlavne bloky, ktoré ste si vystavali, aby ste pre to nemuseli nič urobiť.

Autorka článku Katarína Karmažinová je redaktorka, publicistka a koučka kreatívneho písania pomocou metódy Umelcova cesta na www.karma-klub.com/sk

Tags: No tags

Comments are closed.