Čím musí prejsť duša človeka, kým začne vyžarovať svoje svetlo?
To, ako žijeme v našej spoločnosti, je vlastne spôsob, ktorým sme sa prispôsobili. Nie je to naša pôvodná energia, naša duševná energia, ale je to prispôsobená energia a to preto, aby sme tu ako deti prežili, aby sme vyhoveli, aby nás mali radi. V podstate sme sa naučili skrývať, ale už sme zabudli, čo skrývame. Máme v sebe bolesť z toho, čo sme všetko v sebe zatvorili a kde sme zmizli z tohto života. Väčšina ľudí si vlastne ani neuvedomuje, ako mizne v situáciách, v ktorých sa necíti komfortne a dobre, ale nemizne fyzicky, mizne pocitovo, duševne a psychicky. A práve toto sú situácie, kde nám chýba svetlo a kde nám chýba aj sila.

Čiže keď nájdem svoje vlastné svetlo, nájdem aj silu, ale to všetko musím nájsť v tme. Ale keď sa bojíme dotknúť, pretože sa bojíme bolesti, s ktorou sa stretneme, lebo kedysi to pre nás bolo také nevydržateľné, kedysi, keď sme boli malé deti, že sme si vytvorili toľko stratégií, aby nás to nebolelo, a tým stratégiám veríme a veríme osobnosti, ktorú sme si vytvorili. Stali sme sa naším vlastným výtvorom, výtvorom našej mysle, a práve preto nám chýba duševnosť, poetickosť, cítenie, vnímanie, niečo, čo tu je a voláme to možno bytie tu a teraz. Je to nejaká prítomnosť, ale keď sa opýtate niekoho, čo znamená byť tu a teraz, tak väčšinou si to len vysvetlí intelektuálne, mysľou, ale málo ľudí vlastne v prítomnosti je. Byť tu naplno, byť tu autentický neznamená prežívať svoje myšlienky a emócie, ale prežívať svoju dušu. A duša ľudí je uväznená v tme. Šamani hovoria o tom, ako duša súvisí s tmou. Pretože ju máme vyradenú, pretože naša duša tu nevie byť, keď naše ego je tu pán.

Proste sme si vytvorili osobnosť, ktorá nám bráni prežívať vlastnú energiu a vlastnú dušu, a práve toto, čo sme urobili svojej duši, nás bolí na tele a bolí nás to pocitovo, a v podstate to bolí celé naše bytostné ja. A keďže sme zvyknutí a stotožnení s naším malým ja, ktoré sa prežíva cez ego a myšlienky, tak to vlastne necítime a myslíme si, že sme v pohode. Ale len čo príde veľká kríza, ktorá príde, len čo príde choroba alebo niečo, čomu sa nevieme postaviť a musíme sa odovzdať, musíme proste prijať to, že je tu niečo viac, niečo vyššie a že nad tým naozaj nemáme moc a vtedy začíname klesať dolu. Niekto si povie – pokazil sa mi život, hrozná vec, je tu kríza, neviem sa pohnúť, som ako bezmocný, som niekto, kto sa cíti absolútne bezmocný – ale toto je výborný stav na to, aby sme mohli zísť dolu a začať trúchliť. Začať smútiť, nie cez emócie a ego, ale naozaj, aby sme pocítili, že duša, ktorá tu nemohla byť a ktorej sme ubližovali, pretože sme ju kvôli tomu, aby sme tu prežili, vystavovali a dávali všanc. A práve to je miesto, ktorého sme sa nedotkli. Na toto miesto, keď raz prídeme a dotkneme sa ho, tak sa stane jedna veľmi dôležitá vec. Máme pocit, že sme na mieste, kde nie je žiaden zvuk, že sme na mieste, kde nie je pomaly žiaden život a to sú umŕtvené časti nás samých a na týchto miestach sa s nimi stretneme a môžeme ich prijať.

Veľmi často súvisia s hanbou, s vinou a so strachom, ale samozrejme súvisia aj s tým, že sme boli nejakým spôsobom vyhnaní z raja, prestali sme svietiť len preto, pretože sme sa stiahli. Len čo stiahneme duševnú energiu, tak prestávame svietiť a na miestach, kde nesvietime, máme sami tmu, čiže sme tam bezcitní. Sú to miesta, na ktorých necítime, ale keď sa odvážime na ten krok, že sa s bolesťou stretneme, napriek tomu, že je to absolútne trápne a ponižujúce, tak v tej chvíli sa otvára brána k vlastnej duši. Prichádzame dolu, na dno oceánu vlastných citov, kde máme možnosť zobrať si perlu na základe toho, že dostaneme milosť. Dostať milosť znamená dokázať zostať na mieste, kde nás to veľmi bolí, kde sme absolútne bezmocní, pretože si vôbec nevieme pomôcť, a na tom mieste namiesto zatvorenia a namiesto toho, aby sme sa hnevali alebo aby sme sa ľutovali a smútili, sa začať modliť alebo prosiť o milosť a pomoc. A toto je bod, kedy sa stretávame s Bohom, bod, kedy sa stretávame s vlastnou dušou, pretože len naša duša nás môže priviesť k Bohu.

Na toto nestačí myseľ alebo čin, ktorý je z mysle, nič, čo dokážeme v tomto svetskom svete. Na to, aby sme boli omilostení z vlastnej bolesti a utrpenia, potrebujeme opäť nájsť  vieru v Boha. Namiesto toho, že nás to takto veľmi bolí, milujem, napriek tomu, že neskutočne trpím, volám Boha k sebe. V tej chvíli sa stávame dôstojné ľudské bytosti a môžeme povedať, že sme vniesli svetlo do tmy. Len čo sa nám podarilo vniesť svetlo do tmy, vychádzame z nej von a začíname svietiť. Keďže sme vyšli von z tmy, stretli sme sa so svojimi démonmi, stretli sme sa so svojimi strachmi, v tej chvíli nemáme strach, v tej chvíli môžeme milovať. V tej chvíli necítime svet ako ohrozujúce miesto, v tej chvíli sa prestávame brániť a končí konflikt, ktorý si nesieme so sebou možno veľa inkarnácií.

Kniha bude plná krásnych ilustrácií, čo znamená krása pre tento svet?
Krása je pre tento svet veľmi dôležitá, fenomén krásy je niečo ako láska, pretože vďaka kráse nie sme hrubí. Vďaka kráse sa dokážeme oduševniť, a keď sa dokážeme oduševniť, tak dokážeme milovať. Krása je niečo, čo nás dvíha alebo inšpiruje k Bohu, inšpiruje nás k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi, a to, že sa staráme o krásu, je približne rovnaké ako to, že sa staráme o lásku. Pretože táto zem je krásna a ľudia sa prestali starať o to, aby bola krásna a ide len o to, aby niečo produkovala, aby sme z nej niečo mali, a práve toto produkovanie a to, že zo všetkého musíme niečo mať, ničí krásu, pretože my už nemáme na krásu čas a dali sme jej druhé alebo až tretie, alebo až posledné miesto v živote. Takže vytvárať krásu prispieva k tomuto svetu, prispieva k mieru, prispieva k tomu, aby sme sa dívali na niečo, čo nás povznáša a tým sa stávame menej hrubo, menej agresívni a sme schopní viacej milovať.

Knižka bude vychádzať na konci roka. Je to náhoda alebo je to pre teba niečím symbolické?
Končí sa rok, končí sa cyklus a dokončuje sa kniha. Ďalšia vec, rodí sa nové svetlo. Vianoce sú symbolom toho, že sa rodí svetlo v tme, že prišla na zem hviezda a ukazuje nám smer. Narodili sme sa do kresťanského sveta a nemyslím, že ho musíme prežívať po kresťansky. V každom prípade, všetci Vianoce slávime a vieme, že Vianoce sú aj sviatkom obdarúvania, niečo dobré darujeme, spomenieme si a práve to je to, že považujem túto kniha ja ako dar tomuto svetu. Považujem to, že som sa niečo naučila a prežila, za dar, ktorý môžem dať a všetci z nás môžeme byť takým darom, pokiaľ vieme dať zo seba najlepšie alebo pokiaľ to, čo môžeme svetu dať, pomôže, a ak to pomôže jednému človeku, tak to splnilo svoj účel.

Hojdačka
(úryvok z knihy)
Búrka v mojom vnútri ustala, rozlial sa pokoj. V tom pokoji sa moje vnútro pokojne hojdá a užíva si to. Je v ňom priestor pre ticho. Takéto zázračné ticho bez slov, stav, v ktorom viete bez toho, že niečo viete. Tak sa hojdám na jemnej pavučine, z ktorej je tá pomyselná hojdačka utkaná. Občas zazriem strieborné nite, čo sa na slnku krásne trbliecu. Dnes je to inak. Dnes nesvieti slnko. Je hmla a predsa môžem pozorovať jemnosť pavučiny a svetlo nití, z ktorých je moja hojdačka vo vnútri utkaná. Keď sa lepšie ponorím a privriem oči, môžem ju vidieť jasnejšie, akoby som mala ešte iné oči, ktoré vidia dovnútra a zvnútra von do priestoru, ale inak než som bežne zvyknutá. Zrazu vidím, že tá pavučinová hojdačka je aj vonku a ja v nej sedím. Nie, nezdá sa mi to, vidím jasne. Jemná hmla vonku sa pomaly rozprestiera v priestore a mizne. Čo si tá hmla z priestoru so sebou odnáša? A čo doň priniesla, keď ho navštívila? Jeseň hrá všetkými farbami a hmla ju zahaľuje. Akoby jej prišla pomôcť so všetkými tými farebnými stromami a rastlinami, keď sa odhaľujú zo svojich nádherných šiat, ktoré nosili od jari do jesene, ktorá je vo svojom vrchole a chystá sa predať vládu zime. Hmla sa ovinie okolo kmeňov stromov, zahalí im aj korunu, to aby sa nebáli, že stratia svoju krásu a odovzdali sa zime a jej odkazu. Zrazu aj tie stromy vchádzajú do svojho vnútra, aby počas zimy načerpali svoju silu. Aby mohli opäť na jar slávnostne ukázať svoju krásu, v lete si ju užívať a niektoré z nich na jeseň priniesť svetu svoju hojnosť a učili nás o bohatstve krajiny, v ktorej žijeme a ktorá sa nás dotýka. Či cítime ten dotyk, keď sa nás krajina a nekonečný priestor dotknú, alebo sa zaoberáme iba sami sebou a svojimi problémami? Vnímame zvuky a farby? Necháme sa ožiariť svetlom vychádzajúcim z krajiny? Poliať dažďom a zahaliť hmlou? Aby nás nachvíľu nebolo vidno a my sme mohli vkročiť do svojho vnútra a načerpať sily. Sme takí dôležití svojimi problémami a nedostatkom, ktorý nás vnútri núti nutkavo hľadať niečo, čo nám chýba a vytvára v nás prepadlisko väčšej nespokojnosti a nepokoja. Narážame do seba a ani si to nevšimneme. Veď každý z nás chce to svoje a každý z nás má na to samozrejme právo. Ale kto vyhrá v tom nekonečnom boji o dosiahnutie toho, čo mu chýba? Kto bude prvý a bude sa môcť pochváliť a skosiť prvý pochvalu, uznanie a obdiv? Kto z nás si naplní svoje večne nenaplnené potreby, ktoré ho zožierajú a vedú do priepasti vlastnej prázdnoty a nakoniec k nude a ešte väčšej nespokojnosti?

,,Človek zastav sa!“ kričí duša….

Text: Diana Grall, 

FB: Almatilia