Zrod domu v hadej koži

Nie je to dom na stračej nôžke a nežije tam stará zafúľaná ježibaba ako v Mrázikovi. Vitajte v Rozprávkovom dome na myjavských kopaniciach. Prvotný koncept celej rozprávky sa začal v roku 1993, teda v roku, kedy som sa narodil. V hlave jedného, vtedy ešte len 30-ročného Trnavčana skrsla neuveriteľná myšlienka a nikto by nebol býval predpokladal, že sa raz nielen naplní, ale že z nej bude takýto skvostný slovenský unikát. Mladý Viliam Wachsmuth sa zo svojej rodnej Trnavy pobral na sever Záhoria a zakotvil presne v danej zmienenej lokalite. Ako sa štyri nasledujúce roky voda sypala a piesok lial, Viliam mal v roku 1997 všetko hotové, aby sa pustil do uskutočnenia svojho vysnívaného plánu. Bolo ním postaviť dom, ktorý celou svojou povahou nebude mať dvojníka ani v jednom slovenskom chotári, dedine či doline. Ako 34-ročný teda začal budovať vlastný Rozprávkový dom. Holými rukami, po svojom.

Miestni Záhoráci sa spočiatku čudovali, pretože podobný dom veru ešte nikde nikdy predtým nevideli. Niektorí ho začali nazývať „dom v hadej koži“ podľa jeho nezvyčajnej farebnosti pripomínajúcej telo rozprávkových hadov a jašterov. Zakrátko si všetci v okolí zvykli a dom ako vystrihnutý z fantastického filmu začali obdivovať a dodnes sa tešia jeho prítomnosti. Svojho času extravagantný rakúsky umelec Hundertwasser šokoval Viedeň budovou pripomínajúcou dedinu poskladanú akoby z domcov. Každého inej krikľavej farby, kde nie je nič rovné a pravouhlé, kde sa celok vymyká bežným predstavám „mestského“ domu. Hundertwasserhaus sa však nakoniec stal veľkou atrakciou mesta valčíkov. Podobný príbeh so šťastným rozprávkovým koncom, ktorý ešte ani zďaleka nekončí, sa píše na kopaniciach. 

Rozprávkové bytosti ožívajú

Od hlavnej cesty som kráčal cez polia k hŕstke domčekov. Po pár zákrutách smerom dole kopcom som na pravej strane po prvýkrát zbadal tento skutočne neskutočný dom. Bol osadený medzi tými ostatnými, no žil si svoj vlastný príbeh. Rozprávkový nie je len samotný dom ako taký, ale kompletne celý pozemok, na ktorom sa dom rozprestiera. Všetko to začína už čarovnou bránou vyrobenou z atypických drevených samorastov popreplietaných navzájom do seba, cez ktorú keď prejdete, vstúpite do magického priestoru rozprávky a tajomstva. Brána sa do seba zatvára a zapadá presne tak isto ako ľudské ruky v kostole. 

Hlavný ústredný dom je síce len jeden, no Viliam vybudoval na pozemku celú sústavu rozprávkových domov. Hneď naproti vstupnej brány je prvý domček zabudovaný do zeme, v ktorom býva Trollko z Nórska. Pýtate sa, prečo až z ďalekého severského Nórska? „Žijeme v dobe globalizácie, takže je to povolené a navyše aj v móde,“ hovorí autor. Počas návštevy sa tam dievčatká fotia ako malé víly, maminky ako veľké vyrastené víly, chlapci ako škriatkovia a tatovia ako lesní duchovia. Pri Trollkovi je prasiatko akoby z rozprávky O troch prasiatkach, avšak je tam len jedno prasiatko, lebo ony v noci ožívajú a tie dve ďalšie utiekli. Asi budú žiť niekde v žite za domom. Po chodníku sa cez zarastenú cestičku po ľavej strane dostaneme do rozprávkového lesa, lebo v rozprávkach sa chodí cez zarastené cestičky k úspechu. Sú tam záhradné postavičky zajkov, ježkov, hríbiky, muchotrávky, srnky, slimáky i milí trpaslíci. Po vynorení sa z lesíka som sa chodníkom presunul na pravú stranu domu, kde je zariadenie na chov veľmi dobrých detí vyrobené zo samorastov dubového dreva, z ktorých je brána. Vedľa stojí ježibabin domček na troch nohách a možno v ňom občas prebýva aj ježibaba. 

Inšpirovali ho Benátky a Normandia

Rozprávkový dom má tvar obdĺžnika. Priečelie orientované na východ je poňaté ako bohato zdobený reliéf s abstraktnou plastikou vyrastajúcou priamo z fasády a doznievajúcou vo voľnom priestore. Hneď za ňou je ukrytý jediný vchod. Abstraktná skulptúra biologických tvarov pripomína bublajúcu žeravú lávu sopky, ktorá vyvrela na povrch a stuhla. Skamenené bubliny na priečelí i pred vchodom ponúkajú pozorovateľovi z každého miesta iné, nové pohľady a zážitky podfarbené iným svetlom meniacim tvary a iným farbám dávajúcim nové a nevšedné odtiene. Rovnako pôsobivé sú aj pohľady cez ne na okolie a krajinu, ktorej akoby nezvyčajná stavba vtlačila fantastický ráz. Okná sú dušou stavby i okom, ktorým akoby sám autor nazeral na svet. Všetko, čo tvorcu zaujalo a ovplyvnilo, preniesol na dom. Podobne to bolo aj s oporným systémom stojacim v rohoch stavby, ktoré jej dodávajú nadčasovú silu a trvanlivosť. Pomohla mu gotika, keď si prezeral obrazy slávnej katedrály Saint Michel vo francúzskej Normandii. Rohové piliere sú založené do hĺbky 110 cm a sú z kameňa, rohy sú vybudované z tehál. Nie však z hocijakých. Staviteľ použil veľmi kvalitnú tehlu, tzv. tehlu zvonivku zo starého domu, ktorá má aj svoj emblém. Z týchto tehál je postavený aj komín. Na stavbu svojho pozoruhodného domu využil časť základov stodoly, ktoré siahali do výšky 80 cm nad terén. Ďalších 150 cm múru je kamenných a tehlových, ktoré ukončuje betónový veniec. Múry nad vencom až po strechu sú zo siporexových tvárnic, na ktorých je vybetónovaný druhý veniec. Stavbu prikryla pomerne plytká sedlová strecha, ktorú majster postavil z borovicového dreva. Inšpiráciu našiel tvorca Viliam na stavbách v Benátkach. 

Bublajúca láva razom stuhla

Keď mi pán Viliam otvoril dvere a ja som vstúpil dnu, takmer som od úžasu onemel. Bol som svedkom niečoho brilantne fantastického, čo som nikdy predtým v živote nevidel. Takými rekvizitami by sa pokojne mohli pýšiť kreatívni producenti pri výrobe nejakého sci-fi filmu. Interiér domu je jedným slovom šokujúci, samozrejme v tom najlepšom zmysle slova. Prejavila sa v ňom autorova fantázia. Ako v kráteri sopky sa zrodili tvary pripomínajúce tryskajúcu lávu, ktorá sa nezadržateľne rozliala na všetky strany. To, čo autor naznačil pred vchodom, zachvátilo celý interiér. Máte pocit, že ste sa ocitli v jaskyni či chráme vyzdobenom mohutnou fantastickou plastikou. Jediné vodorovné sú iba chodníky, výklenky v múroch na odkladanie drobných vecí, niekoľko plošín slúžiacich ako stoly a podlaha vydláždená nepravidelnou mozaikovou dlažbou. Takto dychberúco pôsobil interiér na mňa. 

Ako však samotný autor prišiel na všetky tvary interiéru a hlavne ten štýl? Ľudia majú dojem, akoby to bolo niečo nie celkom normálne. V prvom rade sa inšpiroval tvarmi parožia a koreňov stromov. Viliam robil celé vnútro veľmi dlho, pričom sa stále pozeral okolo seba a nadobudol pocit, že takýto je svet. Keď sa pozrieme do otvoreného orecha na orechové jadierko, tvary sú veľmi podobné, ba takmer totožné. Koral v mori tiež takto rastie. V našich kostiach sú kostné rámčeky, ktoré sú značne podobné koralu, sú naozaj drobné, ale veľmi potrebné. Robia to na sebe aj staré stromy ako buk, dub či hrab, no najmä starý olivovník. Ďalej tak rastie napríklad hríb ušiak a takéto tvary sa vytvoria pri topení na asfalte alebo trávniku. „Takže ono je to všade okolo nás a ešte aj v nás,“ poznamenáva autor. Na mlákach pri sopke, keď buble lávová tekutina a vyšplechne do vzduchu v podobe bublín, tak ten moment sa presne podobá na tvary z Rozprávkového domu. Trvalo tri mesiace, kým Viliam našiel správnu techniku a technológiu na vytvorenie oblých vypuklých organických tvarov, ktoré sú lajtmotívom celej stavby. Základom ich konštrukcie je železobetón kombinovaný so siporexovými tvárnicami opracovanými do výsledných tvarov „stuhnutej lávy“. Do jednotne pôsobiaceho celku sú spojené cementovou maltou a bielym povrchovým náterom. A hlavný nástroj, ktorý pri ich tvarovaní používal? Teraz možno čakáte niečo prevratné, no mýlite sa. Všetko robil obyčajnou polievkovou lyžicou a to takým spôsobom, že lyžicou hádzal maltu a tou istou lyžicou ju zároveň hneď aj tvaroval. Tvary a štruktúra parožia ho inšpirovala pri tvorbe plastickej výzdoby interiéru. 

Kuriozity spojené s príhodami

Po vstupe do vnútra interiéru nás zaujme neobyčajná palica, na ktorej sú časti ľudskej tváre, resp. palica má svoju zvláštnu hlavičku. Je na nej netopier ako kamarát Batmana; keď sa otočí o 180 stupňov, namiesto netopiera sa zjaví veverička; potom je tam aj črievička, ktorú stratila Popoluška; aj čižmička, ktorá patrila kocúrovi v čižmách; keď sa otočí zase o nejaké stupne, je tam hlavička opičky nosáľ, ktorá behá v Tichomorí na indonézskych ostrovoch; no a v neposlednom rade tam vidíme aj hlavu pandy. Niektorí palicu prirovnávajú k palici Gandalfa z Pána prsteňov, bez ktorej nemohol čarovať, takže aj v tomto prípade ide o čarovnú palicu. Ďalej pokračujeme po dlažbe, z ktorej každá dlaždica je rezaná zo všetkých štyroch strán. Nápad na dlažbu vznikol tak, že keď Viliam premýšľal, ako ju spraviť, tak mu na ruku priletel a sadol motýľ, ktorý mal na krídlach krásnu kresbu. Podľa tej kresby ju potom 90 dní vyrezával. Tu vidno, že proces budovania domu sprevádzali čarovné príhody. 

Pokračujeme ďalej po pár schodoch dole. Nad nami visí rekonštrukcia vyhynutého druhu pravekého jeleňa pod menom Megaceros giganteus (jeleň obrovský), ktorý v dobe ľadovej behal v tamojších končinách. Autor priznal, že keď nevedel zohnať skutočné parohy, jednoducho si ich vyrobil. Vytvaroval ich zo sadry a sú na nerozoznanie od skutočných. Okrem parožia pravekého jeleňa niekoľko ďalších kúskov visí na stenách interiéru a zdobí ho svojou pompéznosťou. V biologickom interiéri sa návštevníci môžu posadiť do kresla a odfotiť – dievčatká ako princezné s princom, ktorého stelesňuje zelený žabiak, mamičky ako kráľovné s jabĺčkom a palicou, chlapci s paličkou ako princovia, no a tatkovia ako králi. Ľudia sa môžu fotiť aj ako čerti a čertice s realisticky vyzerajúcimi rožkami. Keď sa voda sypala a piesok lial, na Slovensku aj v celej Európe bolo more mnoho desiatok miliónov rokov. Po ňom nám zostali skamenené mušle, no a samozrejme s morom a mušľami tam museli plávať aj ryby. Zub z jednej takejto pravekej ryby zdobí stôl. Je to gigantický žralok Archeodon megalodon, ktorý dosahoval dĺžku 18 metrov a váhu 100 ton. Doba ľadová spolu s dobou kamennou sú premiešané s pravekom a rozprávkovým dotykom. 

Slovenský Gaudí čaruje

Na kopaničiarskom vidieku sa odohrala pozoruhodná tvorivá udalosť. Prišiel sem človek, ktorý rozmýšľa a vidí svet inak ako my „obyčajní smrteľníci“ a ktorý svojej nespútanej, slobodnej predstavivosti postavil katedrálu. Nemalá stavba – 12 m dlhá, 9 m vysoká a 9 m široká – aká v tamojších končinách nemá obdobu, dlho zostane raritou. Ojedinelou, nenapodobiteľnou aj kurióznou v tomto bežnom, i keď krásnom prostredí, ktoré si nepamätá žiadny podobný architektonický počin. Autor miluje prírodu, lebo všetko v nej je monumentálne a krásne. Obdivuje kamene, stromy, ktorým sa kedysi dávno ľudia klaňali, ba prosili ich o odpustenie, keď ich stínali, lebo verili, že stromy majú dušu. Patričnú a vskutku neobyčajnú dušu má aj jeho Rozprávkový dom, ktorú do neho vniesol sám Viliam svojou tvorivosťou a prácou. Táto stavebná kreácia, vymaľovaná holými rukami do podoby hadej kože, je už renomovanou turistickou zastávkou domácich i zahraničných obdivovateľov a zvedavcov. Na tieto miesta zavítal duch veľkého Gaudího, ktorého katedrála Svätej rodiny (La Sagrada Familia) čnie vysoko nad strechami Barcelony ako posolstvo o ľudskej túžbe premieňať fantáziu na skutočnosť a odhaľovať netušené možnosti ľudského ducha. Viliamov Rozprávkový dom na myjavských kopaniciach, v celkom nečakanom prostredí, stojí na rovnakých gaudíovských, dalíovských či hundertwasserovských pohnútkach hľadať netušené možnosti a premieňať ich s tvorivou invenciou, svedčiacou o odvahe a nadaní tých, ktorí ju majú a ktorí chcú niečo unikátne v živote dosiahnuť. Pán Viliam Wachsmuth takým nepochybne je. Od začatia budovania domu a celého areálu prešlo už neuveriteľných 25 rokov. Za tento dlhý čas sa každým momentom dom rozvíjal a spel do krásy, ktorou oplýva dnes. Autor však neustále na ňom niečo dorába, zveľaďuje, dokončieva či vymýšľa a pridáva nové nápady.

Rozprávky sa v drvivej väčšine končia šťastným koncom a inak tomu nebude ani v prípade tohto článku. Som nesmierne rád, že som nielen objavil danú slovenskú kuriozitu, ale navyše že som mal aj možnosť osobne ju navštíviť a mať interakciu so samotným autorom, pánom Viliamom Wachsmuthom. Svojím trefným humorom a skvelou energiou zároveň robí aj svoj dom čarovným a skvostným, čo návštevníci zaručene ocenia. Ak sa z bežného sveta chcete preniesť do ozajstnej rozprávky, Rozprávkový dom na Záhorí je tým správnym miestom.