Ste muž, ktorého trápi žiarlivosť jeho partnerky, alebo žena, ktorá si vyberá rovnaké typy mužov, ktoré ju opakovane sklamú? PhDr. Veronika Neumanová, ktorá sa viac než desať rokov venuje psychologickej praxi, vo svojej knihe Strach z opustenia posvietila do temných kútov mysle ľudí, ktorí týmto strachom trpia. Spolu s terapeutom Viliamom Kurucom prinášajú poznatky zo svojej praxe a vysvetľujú, ako strach vzniká, a prinášajú návody, ako ho komunikovať a eliminovať.
Strach z opustenia sa premieta do rozličných vzťahov s ľuďmi okolo nás – partnerských, priateľských, pracovných, ale i vzťahov so susedmi a známymi. Ak je človek náhle v nejakom svojom vzťahu svedkom podobnej situácie, ktorú v minulosti prežil a ktorej sa veľmi obáva, môže sa jeho strach reaktivovať a tiež ho úplne ochromiť.
Čoho sa vlastne bojíme? „Opustenie je, keď niekto, kto je pre nás dôležitý, ku komu cítime viac než povrchnú väzbu a na kom sme v nejakom smere závislí (táto posledná podmienka je dôležitá), odíde z nášho života, dočasne či natrvalo,” hovorí psychoterapeut Viliam Kuruc. „Na dôvodoch nezáleží. Môže ísť o úmrtie rodiča, môže nás opustiť partner, môžu nás opustiť deti.
Opustenie je strata, nad ktorou potrebujeme smútiť. Smútok nad stratou sa nedá preskočiť. Ak ho chceme preskočiť, musíme citovo zatvrdnúť voči emócii opustenia a osamotenia. Až po prežití smútku môžeme pokračovať v novom živote v jeho plnosti. Ak sme boli opustení niekým, kto sa o nás staral, keď sme boli od tejto starostlivosti úplne závislí (väčšinou rodičia v detstve), môžeme nadobudnúť presvedčenie, že sa to stalo preto, že nie sme v poriadku, preto nás druhí opustili a opúšťajú,” vysvetľuje Viliam Kuruc a pokračuje: „Keď nás potom opustí partner, rodičia alebo deti, tak namiesto smútku, ktorý je správna a normálna reakcia, môžeme zrazu pociťovať krivdu a ocitneme sa tak zaseknutí v úlohe obete už ako dospelí. Podvedome sme presvedčení, že ten druhý nemá právo nás opustiť.
Cítime sa bez neho stratení. Ak nás rodič aj v detstve neopustil, ale nezažili sme od neho prijatie v našej plnosti, takých, akí sme, aj vtedy je pre nás ťažšie sa s opustením vyrovnať. Podvedome totiž túžime po úplnom prijatí, ktoré nikdy nebolo naplnené. Mám klientov, ktorých rodičia opustili alebo neprijali v ich plnosti a niet inej cesty než to dnes uznať a precítiť pôvodnú bolesť z nenaplnenej a oprávnenej potreby dieťaťa. To je cieľ terapeutickej práce. Pomôcť dospelému človeku, aby sa dokázal vyrovnať s pôvodným opustením. Uznanie, že potreba prítomnosti alebo úplného prijatia rodičom bola adekvátna a nenaplnená, otvára cestu súcitu k sebe samému. Líši sa od opakujúcej sa sebaľútosti tým, že dokážeme urobiť krok vpred a neutápame sa dlhodobo tým, čo sa nám v minulosti stalo.”
Zákon príťažlivosti
„Ľudia okolo nás tam nie sú náhodou,“ hovorí Veronika Neumannová vo svojej knihe Strach z opustenia. Naše vyžarovanie priťahuje ľudí s podobnou frekvenciou, ktorí s nami rezonujú. Nie je to nutne tak, že priťahujeme len podobné typy, ale aj tých, ktorí majú podobné témy, s ktorými interagujeme.
Títo ľudia sú naše zrkadlá. Zrkadlia nám niečo dôležité z nášho vnútra a prežívame v kontakte s nimi pozitívne aj negatívne emócie. Najsilnejšími zrkadlami sú tí, ktorí na nás pôsobia veľmi kladne a veľmi záporne. Prvotnými zrkadlami boli naši rodičia. Vďaka nim vzniká prvé zrkadlenie nášho sebaobrazu prostredníctvom toho, ako sa k nám chovali a čo o nás hovorili. To, kde vyrastáme, čo dostávame a čo prijímame za svoje, sa silne podpisuje pod to, ako sa dnes staviame sami k sebe a k okolitému svetu.
Ak má človek strach z opustenia, bude si do života tému strachu opakovane priťahovať – do svojich vzťahov a do tých, čo sa dejú iným. „Strach priťahuje strach,“ hovorí Veronika Neumannová, „no problematické situácie sa objavujú aj preto, aby si človek uvedomil, že sa v ňom nachádzajú miesta, ktoré potrebuje uzdraviť.“ V podstate „krízové“ situácie môžeme vnímať ako dar.
Lepší akýkoľvek vzťah než žiadny
Veľká túžba po láske môže viesť aj k tomu, že človek výrazne zľaví zo svojich požiadaviek a zásad. Nechce byť sám, túži s niekým iným zdieľať a zaplniť vnútornú prázdnotu. Možno poznáte všetci nejaký prípad, keď navonok veľmi úspešní ľudia zostávajú vo vzťahoch s alkoholikmi, hazardérmi alebo násilníkmi. Dôvodom býva, že si nepripadajú dosť dobrí. Niekedy pochádzajú z disfunkčnej rodiny a v dospelosti sú radi, že niekoho majú, prípadne majú tendenciu toho druhého zachraňovať a zmeniť. Býva tu častý i problém povedať NIE zo strachu z odmietnutia, čím si človek posúva vlastné hranice a prehliada skutočné potreby svojej duše.
Ľudia so strachom z opustenia majú nutkanie byť pri všetkom a všade, aby o nič dôležité neprišli. V skutočnosti je za tým obava, že premeškajú nejakú akciu, ktorá ostatných stmelí a oni budú vylúčení.
Na druhej strane nájdeme aj osoby, ktoré si nahovorili a uverili, že už nikoho nepotrebujú, len aby sa vyhli sklamaniu a nakoniec zostali aj tak opustení. „Skutočnosť však nejde ignorovať príliš dlho,“ píše Veronika Neumannová. „Na nesúlad môžu upozorniť problémy s imunitou či iné choroby.“
Večne hladné túžby
Keďže interakcie človeka so strachom z opustenia sú ovplyvnené ranami na duši, aj ich kamarátske vzťahy sa často vyznačujú viac-menej zvýšenými nárokmi na osobu kamaráta či kamarátky. Objavujú sa tendencie si toho druhého privlastňovať a cítiť diskomfort, keď má blízky priateľ aj iných kamarátov a nie je tam výlučne pre neho. Očakáva sa absolútna podpora a vysoké nároky na prejav kamaráta. Nezriedka preto títo ľudia bývajú sklamaní.
„Ľudia so strachom z opustenia sú kritickí najmä v partnerských vzťahoch. Majú idylické predstavy o tom, ako by mal vzťah vyzerať. Väčšinou však nedokážu svoje potreby komunikovať a vo vzťahu trpia. Prežívajú vo vnútri veľký tlak, malú dôveru v seba samého a niekedy aj pocit, že nikam nepatria, že sa nemajú čoho chytiť – je to desivý pocit,“ opisuje Neumannová.
„Strach z opustenia je častým podvedomým motívom konania a prežívania podstatnej časti klientov, s ktorými pracujem – je to vlastne jedna z dominantných tém,“ hovorí Viliam Kuruc. „Pozorujem, že čím väčšie neprijatie nastalo v detstve, tým je pre nás ťažšie opúšťať a byť opusteným. Súvisí to úzko s pocitom zdravej sebahodnoty. Ak máme zdravú sebahodnotu, opustenie si neprekladáme ako odmietnutie nás samotných. Ak naša sebahodnota stojí na ostatných, je pre nás ťažšie si opustenie nebrať ako osobné zlyhanie a odmietnutie nás ako človeka,“ vysvetľuje Viliam.
Testovanie partnera
Človek so strachom z opustenia testuje partnera tak, že mu ukazuje svoje slabiny alebo minulé negatívne udalosti. Prezradí na seba čo najviac a zverí sa so všetkým, čo sa kedy stalo. Potom čaká, či ten druhý skúšku ustojí alebo ho to odradí, a tým pádom sa jeho strach naplní. „Táto tendencia je opäť hnaná potrebou byť prijatý absolútne, so všetkým – aj so slabosťami a chybami – je to prirodzená potreba dieťaťa smerovaná k rodičom,“ hovorí Neumannová. Takýto človek sa často partnerovi ospravedlňuje za svoje domnelé chyby alebo intenzívne napravuje, čo domnele pokazil.
Napríklad ženy v prehnanej miere varia, perú, žehlia, starajú sa o deti, nakupujú. Býva za tým nutkanie urobiť všetko na dvesto percent, aby boli prijímané a milované.
Pokoj býva pre týchto ľudí ohrozujúci a málokedy sa v ňom dobre cítia. Ak nie je do čoho pichnúť a ocitnú sa v nečinnosti, zaplavia ich nepríjemné pocity. Tým sa len posilňujú vzorce neadaptívneho chovania, pretože tam, kde nie je pokoj, je ťažké počuť svoj vnútorný hlas a všímať si, čo nie je v rovnováhe. „Neustálym zamestnaním a aktivitou, ktorá im dáva pocit užitočnosti a toho, že majú nejakú cenu, totiž vnútorná bolesť zmizne a môžeme na ňu dočasne zabudnúť,“ hovorí Neumannová.
Rola mučeníka
Častá býva i rola mučeníka, do ktorej sa ľudia so strachom z opustenia radi štylizujú. Toto správanie tiež vychádza z hlbokého pocitu krivdy, prípadne nenaplnenej potreby pozornosti a lásky a tieto pohnútky sú nevedomé. Rola mučeníka má mnoho podôb – upozorňovanie na to, čo sa človeku nedarí, náreky na osud, prenášanie zodpovednosti na partnera, upozorňovanie, že by to človek bez neho nezvládol alebo na choroby a bolesti, ktoré ho trápia.
Strach hlavne na začiatku vzťahu môže kázať postaviť sa do čo najlepšieho svetla, kde sa takýto človek snaží javiť ako dokonalý. Má strach, že keby ukázal svoje skutočné ja, svoje slabiny, už by nebol natoľko žiadúci a partner by stratil záujem. „Tieto vzťahy bývajú ovplyvnené pocitmi nekompetencie, hanbou a inými znakmi nízkej sebadôvery,“ opisuje Neumannová.
Niekedy sa vo vzťahu môže objaviť zvláštna neuchopiteľná prázdnota. Akási neschopnosť uvedomiť si, či niečo cítite alebo nie, ktorá vás môže doviesť k záveru, že už partnera nemilujete. „Neviem” a „nič necítim,” prichádza zväčša potom, čo človeka zaplaví strach a rozbúrené pocity sa ustália. Jedná sa o emočné odpojenie, ktoré nás chráni pred opakovanou bolestivou skúsenosťou. Pretože sme si s niekým blízko, riziko tam vždy je. Platí to však i o potenciálnom blízku.
Túto ochranu môžeme mať silno nastavenú na všetkých a na všetko, ku komu a čomu by bolo možné pocítiť lásku, kde zároveň hrozí, že môžeme byť zranení. Ľuďom so strachom z opustenia môže robiť obrovský problém vstupovať do vzťahov „naplno”. Chránia sa domnele a tak do nich idú len „napoly” a sú pri tom neustále obozretní. Striehnu na signály, aby mohli vycúvať hneď, ako bude niečo v neporiadku a už by bolo domnele neskoro. Vzťah však nemôže byť naplnený a šťastný, keď sa doň vložíme len trochu.
Typické sú prechody z extrému do extrému, kedy sa veľká láska až za hrob môže v kritických chvíľach briskne prepólovať na nenávisť a nutkavé myšlienky o rozpade vzťahu.
Sex a kontrola
Veľa ľudí so strachom z opustenia sa domnieva, že ak budú vedieť o všetkých partnerových krokoch, nemôže sa nič zlé stať – a môžu tým vývoj vzťahu ovplyvniť. Platí však, že čím viac slobody tomu druhému dáme, tým lepšie sa bude v našej prítomnosti cítiť. „Musíme však mať odvahu túto pravdu vpustiť do nášho života,” hovorí Neumannová.
Snaha o kontrolu situácie vo vzťahu môže spôsobiť, že si človek zámerne hľadá dôvody, prečo nejsť s tým druhým na určité miesta, ktoré by mohli predstavovať domnelé ohrozenie, a ten druhý by si mohol nájsť dôvod ich opustiť – večierok, oslava, fitness centrum…
Často sa takýto človek oddáva negatívnym predstavám o tom, ako ho ten druhý podvádza alebo opúšťa, ktoré môžu narásť do obrích rozmerov. „Samozrejme, existujú prípady, kedy si človek svoje predstavy potvrdí,“ píše Veronika Neumannová a dodáva, „je však dobré mať na pamäti, že si podvedome priťahujeme partnera, ktorý nám náš strach potvrdí – záletného alebo klamára. Ľudia so strachom z opustenia priťahujú partnerov, ktorí ich strachu poskytujú stály prísun potravy.“
Sex je príležitosťou obnovy spojenia s tým druhým, blízkosti i lásky. Napriek tomu sa aj po kvalitnom sexe často dostavujú pocity nespokojnosti a prázdnoty. Je to preto, že neboli uspokojené skutočné potreby – sexom sa nedá získať trvalý pocit blízkosti a splynutia s tým druhým. Táto požiadavka splynutia s partnerom je totiž nereálna. Bohužiaľ, ak dieťa zažilo negatívny vzťah s rodičmi alebo bolo svedkom ich rozvodu, nabitého negatívnymi emóciami zo strany rodičov aj detí, je tento nesaturovaný nárok na partnera veľmi živý a silný – pre toho, kto strádal, je naozaj potrebný. Žiadny partner ho však nedokáže naplniť, nie je toho jednoducho schopný. Nie je to rodič.
Človek so strachom z opustenia si často zamieňa sex za lásku a sex je pre neho nielen paralelou spojenia s tým druhým, ale tiež možnosťou, ako sa domnele o jeho láske uistiť. Účinok je však krátkodobý a neprináša trvalý kľud. Ak človek začne pracovať na príčinách svojho strachu, nutkavé potreby sa rozpustia. „Veľa ľudí, ktorí vyriešia svoje skutočné vnútorné problémy, sú potom veľmi prekvapení, ako veľmi sa líši ich reálna potreba sexu od pôvodného stavu,“ hovorí Neumannová.
Od dieťaťa k dospelému
Každé dieťa potrebuje, aby ho rodič vždy a za každých okolností prijal a miloval. To, čo sa ozýva vo vašich vzťahoch v kritických momentoch, nie je vaše dospelé ja. Je to dieťa, ktoré hľadá rodiča. Potrebuje počuť, že je milované, že ho ten druhý nikdy neopustí, že tu pre neho bude. „Ak volá dieťa na dospelého partnera, nerozumejú si, vzájomne sa nechápu,“ vysvetľuje Neumannová. Dospelý pristupuje k človeku so strachom z opustenia ako k dospelému – a tak je to v poriadku. Nemá tušenie, že pred ním stojí dieťa, ktoré volá o pomoc.
Ak bude však človek so strachom z opustenia opakovane vyžadovať od partnera, aby naplnil jeho detské potreby, bude vždy nešťastný a nespokojný. Potreby ostanú nesaturované. Ani ten najúžasnejší partner nemôže naplniť vaše neuspokojené potreby z detstva. Táto situácia volania dieťaťa po rodičovi nemá teda v partnerskom vzťahu riešenie, je zdrojom neustáleho otvárania starých rán a vzniku nových, utŕžených v prudkej dynamike hádok.
Ak sa do vzťahu premietajú aj neuspokojené potreby ocenenia, pozornosti, lásky, starostlivosti a bezpečia, vstupujú s nimi do hry obrovské nároky na toho druhého. Ak v minulosti v rodine nebolo všetko v poriadku, vnútorné dieťa sa zastavilo práve v tej dobe, s vtedajšími potrebami, ktoré sa vytrvalo hlásia o naplnenie. Iba rodič – matka – však môže dať dieťaťu bezpodmienečnú lásku, nech sa deje čokoľvek – v ideálnom prípade. Preto vo vzťahoch dochádza len ku krátkodobému uspokojeniu a pseudonaplneniu. Akonáhle by sa však zmenili podmienky, neuspokojenosť by sa znova vynorila.
Starostlivosť o dušu a telo
Ak sa chcete svojho strachu zbaviť a pracovať s ním, začnite si všímať, ktoré situácie sú pre vás náročné, kedy sa neviete ovládnuť. Venujte sa viac svojej duši a telu, nenechajte sa vtiahnuť do čiernej diery nefunkčných mechanizmov.
Strach nás častejšie prepadne, keď sme hladní, unavení alebo máme neuspokojené základné potreby. Keď je dieťa unavené a začne si žmoliť oči, nepýtame sa, čo je zle, ale dáme ho spať. V dospelosti však neurobíme vždy tú istú službu sami sebe. Neoddýchneme si, nesadneme si do meditácie.
Snažte sa preto dostatočne nielen spať, ale aj dobre jesť, piť dostatok tekutín, cvičiť, tancovať a robiť veci, ktoré sú vám príjemné. Niekedy je dobré sa na chvíľu stiahnuť do ústrania, než sopka emócií vybuchne.
Ženy prežívajú psychické zmeny aj počas menštruačného cyklu, a preto je v tento čas dobré venovať sa sebe a tomu, čo milujete. Aj hudba, knihy a čokoľvek, čo vás baví a inšpiruje, je skvelé útočisko, tak ako príroda. „Trávte čas v prírode a vnímajte jej vôňu, zvieratá a rastliny, ktoré v nej prebývajú,“ radí Veronika. Je mocným katalyzátorom vnútorného rastu.
Zmena nespokojnosti z pocitu nepohody sa často odvíja i od ľudí, ktorými sa obklopujeme. Je fajn vyhľadať takých ľudí, ktorí pozitívne pôsobia na nás a zmenu, o ktorú sa snažíme a podporujú ju – ľudia so stabilnými hodnotami a zdravým náhľadom na život.
Neodvodzujte svoju cenu od partnera. Musíte si položiť podstatnú otázku – čo by sa stalo, keby vás opustil? Zrútil by sa vám celý svet? Potom je to známkou toho, že ste svoje šťastie postavili na ňom – nie na sebe. Nikdy nie je neskoro zapracovať na šťastí, ktoré si postavíme sami. Nesmiete svoj pocit šťastia odvodzovať od partnera. Opierate sa o neho celou svojou silou, a keď urobí krok na stranu, spadnete. Potrebujete mať takú silu, že sa na svojich nohách udržíte aj bez neho.
Uvedomte si, že spoločný priestor diády je len spoločným priestorom s partnerom, nie je to splynutie, je to zdieľanie. „Ponechajte partnerovi slobodu v naplňovaní jeho vlastného jedinečného potenciálu, pretože jedine tak môžete byť obaja šťastní,“ píše Neumannová. Nikdy nemôžeme mať život pod kontrolou. Kontrolou partnera zväzujeme len sami seba a odcudzujeme sa k stálemu drilu nekonečnej pozornosti, ktorá nesmierne vyčerpáva. Jeho aj vás.
Všímajte si, ako dýchate, skúste jogu. Len keď sme stabilní, môžeme vnímať to, čo sa deje s nadhľadom. Nezabúdajte na zrkadlenie. Partner je náš veľký dar, pretože nám ukazuje, čo nemáme v sebe vyriešené. Tak isto ukazujete zrkadlo vy jemu. Skúste hľadať vo vzťahu potenciál pre vzájomný rast.
Venujte sa sami sebe – svojmu poslaniu. Zlepšujte sa v tom, čo robíte, naplňujte svoj čas činnosťami, ktoré vás tešia a bavia, venujte pozornosť svojej kreativite. Tvorte. Tvorivá sila napomáha spojeniu s vlastnými vnútrom. Potrebujete si byť vedomí toho, kým ste, aby ste mohli pocítiť vedomie seba samých – sebavedomie. Je čas začať sa na seba pozerať s láskou.
www.viliamkuruc.cz
Text: MA Katarína Karmažinová, Bakk
www.karma-klub.com
