Slávnosť duchov predkov, naše Dušičky, patrila a na mnohých miestach sveta dodnes patrí k najvýznamnejším spoločenským udalostiam pevne spojeným s ľudovou tradíciou. U nás je táto udalosť najčastejšie vnímaná ako kresťanský sviatok.
Málokto z tých, ktorí ho uctievajú na kresťanský spôsob, tuší jeho pohanské korene, aj to, že cirkev proti nemu dlho bojovala ako proti pohanskému prežitku. Najúspešnejšia v tomto smere bola latinská cirkev v Európe, preto aj u nás majú Dušičky strohý a pochmúrny priebeh. Inak je to už v pravoslávnej cirkvi alebo u zbožných katolíckych Mexičanov, kde ich dušičky sú skutočnou veselosťou pevne sa opierajúcou o aztécky kult mŕtvych.
Avšak sú neporovnateľné s mnohými bizarnými zvykmi etník z rôznych kútov sveta, z ktorých mnohé považujeme za pradávne, ale v skutočnosti svoju terajšiu absurdnú podobu získali len pred niekoľkými storočiami. A to nielen pod vplyvom iných kultúr, ale najmä vďaka tomu, že tradícia sa zvrhla na predvádzanie sa, kto má viacej majetku, kto je dôležitejší, kto dokáže postaviť väčšiu hrobku, bohatšiu, kto svojho predka, samozrejme až po smrti, zahrnie väčším majetkom a tak podobne.
Tak je to napríklad v istej časti Indonézie, kde sa asi pred jeden a pol storočím ujal zvyk exhumácie nebožtíka, ktorého telo každoročne umyjú a prezlečú do nových šiat. Samotný pohrebný obrad je tu ekonomicky veľmi náročný, zúčastňujú sa ho stovky až tisícky hostí a má niekoľko etáp, pričom k samotnému uloženiu zomrelého môže prísť až o niekoľko rokov, až sa vybuduje hrobka v skalnom útese, ktorú príbuzní považujú za dôstojnú ako pre zomrelého, tak aj pre upevnenie vlastného spoločenského statusu. Môžeme obdivovať veľkú mieru úcty, ktorú tu venujú svojim predkom, nepochybne založenú na dávnej tradícii, ale ktorá zároveň ušla „mimo realitu“. Príčina je najmä ekonomická. Obyvateľstvo sa stalo súčasťou prosperujúceho štátu, ktorý im poskytol zdroje dovtedy nevídané a ktoré tradičná spoločnosť nevie využiť k pozdvihnutiu svojej životnej úrovne, ale ich likviduje práve týmto spôsobom. A to aj za tú cenu, že z realizácie nadbytku sa stala realizácia predstierania nadbytku, bohatstva, za cenu dlhoročného, ba aj doživotného zadlženia. A v tomto zasa ani naša „moderná spoločnosť“ nemá od nich až tak ďaleko.
Naše Dušičky sú pre cirkev Sviatok všetkých svätých, čiže nie našich predkov. Pritom sa tento sviatok uctieva nie chodením k hrobom svätých či aspoň k ich nespočetným sochám po celej krajine, ale práve k hrobom predkom. Tí majú svoj sviatok o deň neskôr, nie je to cirkevný sviatok a u nás nie je ani štátnym sviatkom. Tým je predchádzajúci deň. Podľa toho vidíme, že oficiálne si naša spoločnosť nectí svojich predkov, ale namiesto toho vyžaduje od občanov uctievanie kresťanských svätcov.
Podľa názoru niektorých odborníkov bol pôvodný sviatok zosnulých v inom termíne. Tento názor je chybný v tom zmysle, že neberie do úvahy zmätky, ktoré v tradičnom kalendári narobilo preberanie cudzích kalendárov. Pôvodný sviatok zosnulých bol v našom terajšom termíne, v čase, keď odlietalo sťahovavé vtáctvo, ktoré v predstavách našich predkov zabezpečovalo komunikáciu s nimi. V tomto zmysle možno potom vnímať aj to, že jarný prílet sťahovavého vtáctva bol spájaný tiež s úctou k predkom, prinášal od nich posolstvo.
Zaujímavá je v tejto súvislosti predstava o mieste, kde sa nachádzali duše predkov. Muselo to byť veľmi ďaleko, keď vtáci, ich poslovia a aj nositelia, leteli tam a naspäť toľko mesiacov.
Nebo, peklo, raj
Viera v duchov predkov súvisela s predstavou o posmrtnom živote ich duší. Telo sa síce rozpadlo v zemi alebo zhorelo, ale duša zostala a bola schopná komunikácie, bola schopná poskytovať svojim potomkom ochranu. Predstava o duši je osobitnou kapitolou. Pre nás je v súvislosti s týmto sviatkom podstatné, že duše našich pohanských predkov odlietali na krídlach vtákov na vzdialené miesto. Nezomierali teda, ale naďalej žili svoj duchovný život. Boli nesmrteľné.
Keďže vtáci odlietali kamsi vysoko po oblohe, bolo zrejmé, že ich sídlo je niekde hore, čím sa dostávame k predstave o nebi ako sídle duší.
Podľa kresťanskej predstavy v nebi sídli Boh a duše, ktoré do neho postúpili priamo alebo z očistca. Tie, čo nepostúpili, skončili v pekle. To musí byť zákonite na opačnej strane, čiže v hlbinách zeme, kde horí pekelný oheň. Dôkazom toho boli aj dymiace krátery sopiek. V kresťanskom nebi vládne harmónia, blaženosť, láska k Bohu. Zaujímavé je, že táto vízia je dnes atraktívna aj pre časť mládeže. Otázne je, nakoľko sú si mladí vedomí, že sa môže týkať aj ich samotných. V nebi nie je totiž žiadna zábava, nie sú tam ani počítače, internet, zrejme žiadna vzájomná sociálna komunikácia… Iné ideové systémy majú v tomto smere oveľa bohatšiu ponuku.
Viera v posmrtný život existovala už v neolite. To, akú mala podobu, naznačujú hrobové nálezy, v ktorých nachádzame predmety dennej potreby aj zbrane. Ešte v stredoveku v niektorých kultúrach manžela sprevádzali na iný svet aj manželka a služobníctvo. Často dobrovoľne, lebo všetci boli presvedčení, že pohrebný obrad je bránou do lepšieho alebo ešte lepšieho, vytúženého sveta.
S iným svetom mohla komunikovať aj časť vyvolených ľudí – kňazov, čarodejov, šamanov, či už v mužskom alebo v ženskom rode.
V dávnych časoch popri nebi a pekle existoval aj raj. Neskôr sa obidva pojmy začali zamieňať. Samotná predstava o pekle je novšia. Pôvodne tam, kde kresťania vložili peklo a starí Gréci ríšu mŕtvych, bol raj, miesto zrodu. To bolo v staroveku prenesené z podzemia na zemský povrch, ale nie do ich súčasnosti, ale do dávnej minulosti. Stykom kultúr sa ideové systémy pomiešali, z ríše mŕtvych sa stalo peklo, zo sídla bohov, z neba sídlo duší mŕtvych a zem zostala ako miesto dočasného pobytu pre živých. Raj sa stal minulosťou a prísľubom do budúcnosti. V gréckom náboženskom systéme duše mŕtvych zostupovali do temného podsvetia, kde vládol Hádes. Len duše hrdinov odchádzali na Elyzejské polia, kde mohli naplno užívať pozemské rozkoše. Tu zrejme čerpal svoju inšpiráciu Mohamed.
Platón videl nebeské polia ako dočasný príbytok duše predtým, ako sa v reinkarnácii vrátia na zem. Cyklus reinkarnácie sa skončil očistením duše – stratou jej telesných potrieb a túžob a jej spojením so samotným bytím. Cicero spojil božstvo so spravodlivosťou a videl Elysium ako odmenu pre tých, ktorí slúžili rímskemu štátu.
Na konci predkresťanskej éry sa platónske a mazdaistické myšlienky zblížili v hnutí známom ako gnosticizmus. Gnostici, podobne ako mazdaisti, predpokladali večný boj medzi dobrom a zlom. Podobne ako platonici predpokladali večný protiklad ducha a hmoty. Spojením oboch potvrdili večný boj medzi dobrým duchom a zlou hmotou. Zatiaľ čo platonici mali tendenciu vidieť hmotu predovšetkým ako v podstate nedostatok bytia alebo ničotu, gnostici videli hmotu ako odporné zlo. Ľudské telo bolo odporným väzením pre ľudského ducha, ktorý túžil uniknúť z jeho otroctva, aby sa vrátil do duchovného sveta s víťazným duchom dobra. Keďže gnostici považovali telo za odporné, úplne odmietli židovské a kresťanské vzkriesenie tela. Ich filozofické náhľady sa vyvíjali v čase rozvíjajúceho sa kresťanstva a majú s ním spoločné viaceré črty a názory.
S predstavou pekla a neba sa stretávame aj v starovekom Egypte. Tam duša mŕtveho zostupuje do podzemia, kde ju súdia bohovia. Duše zlých ľudí sú týrané v spaľujúcom ohni, duše spravodlivých stúpajú do večnej ríše bohov, do neba.
Dnešná a aj všetky predchádzajúce kresťanské predstavy o duši, nebi a pekle vychádzajú z predstáv starovekých Mezopotámcov, Židov, Egypťanov, Grékov a Rimanov. Aj to môže byť dôvodom, že aj keď strašenie peklom u nás trvalo stáročia, nikdy nebolo peklo rovnocennou alternatívou k nebu. Ľudia viacej verili v existenciou neba ako pekla. Tak je tomu u nás aj v súčasnosti, kedy len málo veriacich skutočne verí v existenciu pekla. Dôvod môže spočívať v dávnej predkresťanskej tradícii, kde u Slovanov, ale aj u iných európskych národov mimo priamy dosah rímskej a gréckej kultúry bolo podzemie rajom, zem bola určená pre živých a nebo pre duše predkov. Pre peklo tu nebolo miesto. Slovanský svet neriešil boj dobra a zla natoľko ako stredomorské kultúry. Tým si bol podobný s náboženskými predstavami a filozofiami Východu, Indie, Perzie, Číny.
Znovuzrodenie v náboženstvách Východu
Hinduizmus svoju atraktivitu vybudoval na viere v množstvo zrodení. To, ako sa človek počas jednotlivého prevtelenia svojej duše správal, malo vplyv na to, ako bude vyzerať jeho budúci život. Nebo je len prechodným stavom medzi znovuzrodeniami. Konečným cieľom však nebol nekonečný cyklus znovuzrodení, ale splynutie duše so samotným bytím, tak ako sa kvapka vody spája s morom.
V budhizme sa tiež stretáme s cyklom znovuzrodení človeka na zemi ako človeka alebo zvieraťa alebo môže prejsť cez rôzne dočasné nebesia. Kým sa cyklus neprerušil, zem aj nebesia boli prechodnými stavmi medzi jednou a druhou inkarnáciou a každá inkarnácia bola charakterizovaná utrpením, túžbou po majetku a nestálosťou. Za svoje činy bol človek odmenený, resp. potrestaný v budúcom živote. To je princíp karmy. Konečným cieľom človeka je nirvána, ktorá je zánikom všetkých obáv, túžob a strachov o svoje obmedzené ja. Predstavuje splynutie s konečnou realitou.
Taoizmus je synkretistickou zmesou filozofických, šamanistických a ľudových náboženstiev Číny. Jeho filozofický základ má pôvod pred 2600 rokmi. Jadrom filozofie a uctievania je princíp tao – cesta –, ktorý je pre taoistov zdrojom, vzorom a podstatou všetkého, čo existuje. Taoisti veria, že je možné dosiahnuť stav dokonalosti, keď sa s rytmami a cyklami tao synchronizujú. Dôraz je kladený najmä na tri poklady – súcit, úspornosť a pokoru. Cnosť spočívala v strate falošného vedomia, že jednotlivec má nejaký význam okrem celej spoločnosti alebo dokonca sveta. Filozofický taoizmus, ktorý neveril v žiadny iný svet okrem tohto, ovplyvnil konfucianizmus. Populárny náboženský taoizmus má príbehy o cestách nesmrteľných mudrcov do neba. Rovnako ako taoizmus sa konfucianizmus ako dominantné náboženstvo Číny sústreďuje na harmóniu. Nebo je základnou harmóniou bytia. Cieľom konfuciánskeho učenia je udržiavať súlad s touto harmóniou v ľudskej spoločnosti, najmä v rodine. Svetský konfucianizmus vo svojom uctievaní predkov zastáva vieru v ich nesmrteľnosť, spätosť s ich potomkami.
Predkovia v materializme
Novšie materialistické filozofie sa potrebovali zásadne odlíšiť od starších idealistických koncepcií. Zamietli nebo aj peklo, boju zla a dobra vyhradili pozemský priestor. Zmyslom existencie sa stal samotný život na zemi, vyššími cieľmi práca pre spoločnosť, uťahovanie si opaskov pre blaho budúcich generácií. Najnovšie v zime cez štyri svetre. Páchanie dobra sa deje v záujme vyšších ideálov, pre ktoré je samozrejmosťou osobná obeta, ktorá sa, samozrejme, netýka všetkých. Pestuje sa kult hrdinov, ktorým sa stavajú sochy, pri rôznych výročiach sa pripomínajú ich činy. U nás, na rozdiel od niektorých iných krajín, nemajú zatiaľ stanovený spoločný sviatok. Keďže posmrtný život ani žiadne duše neexistujú, neexistuje podľa tejto koncepcie ani nebo, ani peklo, ani samotný boh v hocijakej podobe. Nad svetom vládne príroda so svojimi zákonmi. Výsledkom takéhoto videnia zmyslu existencie človeka je honba za majetkom a konzumný spôsob života. Individuálni predkovia sú v tomto systéme zbytoční. Človek sa po smrti stáva súčasťou prírody, jeho splynutie s ňou je dokonalé, nezvratné a večné.
Rudolf Irša
www.irsa.szm.com
Foto: Peter Lukáč
