Radosť z hry alebo – kto je Spirituálny klaun?

Oľga Feldeková ml.
Koučka, spisovateľka a umelkyňa
Pracovala dlhé roky v zahraničí v rámci divadelnej sféry. Je autorkou knihy Koncert pre Amora, ktorej umeleckú i ľudskú výpoveď kritika prirovnáva k Exupéryho Malému princovi.
Už viac ako 15 rokov vedie semináre a workshopy (napr. na Folkwang-Hochschule v Essene, Universität Witten-Herdecke, VŠMU Ernst Busch Berlin) a autorské pobytové tábory AUTENTICITA – Hlas tvojej duše, v rámci ktorých prepája divadlo s cestou hľadania samého
seba. Na základe osobných skúseností vytvorila Spirituálneho klauna – jedinečnú cestu k znovuobjaveniu svojej podstaty a esencie autentického smiechu. Táto cesta je zároveň jej poslaním.

Milá Oľga, ďakujeme za možnosť nahliadnuť na vašu prácu a život. Radi by sme vám položili pár zvedavých otázok. Ste dcérou známych rodičov. Je to na jednej strane výhoda, na druhej strane to môže byť obmedzenie. Bolo pre vás náročné nájsť si vlastnú cestu sebarealizácie?

Áno, bolo to náročné a bola to aj moja výhoda. Z dnešného pohľadu je pre mňa zaujímavé, keď sa na seba dívam spätne ako na dcéru známych spisovateľov, ktorá sa odoberie do zahraničia študovať práve pantomímu – a to ešte do krajiny, ktorej reč neovláda. Jedna vec bola, že na Slovensku som nebola anonymná a moje meno vzbudzovalo rôzne očakávania.

O otcovi sme sa učili už na základnej škole… Keď som začala chodiť na konzervatórium, na jednej hodine literatúry pani profesorka s neskrývaným nadšením analyzovala otcovo dielo. V duchu som s ňou súhlasila a cítila sa veľmi dôležitá a hrdá, že mám v sebe jeho gény. A nakoniec, keď ma vyvolala nech zhrniem jeho dielo, aby si to ostatní mohli zapísať, zrazu úplne paralyzovaná som nevedela ani ceknúť a zažila som až chorobný pocit hanby. Dnes sa na tom smejem, no vtedy mi bolo „na samovraždu”. A druhá vec – vyrastať s obidvoma takými dominantnými, výrečnými rodičmi…Viem, že mi veľakrát ani doma nebolo všetko jedno, keď som mala pred celou rodinou prehovoriť.

Na druhej strane, vďaka umeleckej, humorom nabitej atmosfére plnej detí, do ktorej som sa narodila, som zažila, akú veľkú moc má smiech a kreativita. A hoci ani nás neobchádzali ťažké životné skúšky, vďaka životnému postoju rodičov som videla, že radosť má tisíckrát väčšiu silu a efekt ako depresia alebo zúfalstvo. To, že tu ešte sú, nie je vďaka skvelej životospráve a pravidelnému fitness. Je to vďaka kreativite a ich celoživotnému upriamovaniu pozornosti hlavne na to, čo je zaujímavé, krásne, radostné alebo smiešne.

Vyštudovali ste prestížnu umeleckú školu v Essene, ako ste sa k tomu dostali? Aké umelecké zameranie ste si vybrali?
Keď som ako 18-ročná išla na prijímačky na Folkwang-Hochschule do Nemecka, ešte som poriadne ani nevedela, čo vlastne pantomíma, odbor, na ktorý som sa hlásila, presne je. Môj otec to však vedel a bol presvedčený, že mám na to talent. Práve on ma vyzval, aby som si všimla šancu, ktorá okolo mňa prechádzala. Milan Sládek, ktorý bol vtedy profesorom pantomímy na tejto škole, hosťoval práve v Bratislave v SND. Išla som za ním, vyskúšal si ma a otcovu predtuchu potvrdil. Odporučil mi skúsiť šťastie a prihlásiť sa na talentové skúšky na Folkwang-Hochschule s tým, že by to mohla byť moja životná cesta. V tých časoch som bola kráľovnou bratislavských diskoték. Na tejto „scéne” ma skoro každý poznal. Tancovala som celé hodiny bez prestávky a dostávala sa bežne do stavu extázy. Kde-kto za mnou prišiel a zisťoval, „na čom fičím”, keďže drogy boli vtedy u nás ešte raritou. A aj počas dňa som vystrájala po uliciach a v podstate robila „pouličné divadlo” – čím som sa, bez toho, aby som o tom vedela, už pripravovala na svoju životnú dráhu. A nie nadarmo. Prijali ma spomedzi stovky uchádzačov ako jediné dievča s tromi nemeckými chlapcami v ročníku. Toto štúdium bolo okrem sólovej pantomímy a pantomimickej techniky zamerané aj na improvizáciu, tanec, réžiu, hodiny herectva, javiskovú reč, divadelný šerm, kreslenie, akrobatiku, dejiny divadla, Alexandrovu techniku a klaunské semináre.

Odbor, ktorý ste vyštudovali, ste neskôr pretavili na iný level – to, čo ste sa naučili, využívate na terapeutické účely. Ako ste prišli na túto myšlienku?
Vyše 20 rokov som vystupovala pod umeleckým menom Olinka Feldeková a Olinka Orphea v oblasti divadla ako klaunka/mímka, speváčka a kabaretná umelkyňa. S mnohými autorskými programami som spolu so svojím partnerom Björnom Leesem slávila úspechy po celej Európe.

Počas tohto obdobia som už pôsobila aj ako individuálny životný poradca/mentálny kouč. Postupne však vo mne začala narastať nespokojnosť. Napriek tomu, že som skvelé rady sypala z rukáva a ľudí som ohurovala aj svojimi jasnovideckými schopnosťami, až tak veľa sa u nich neudialo. Nenastala u nich skutočná transformácia. Tak som sa rozhodla s tým prestať a najprv popracovať na svojom vlastnom duchovnom rozvoji.

Naďalej som však na javisku stelesňovala „kráľovnú radosti“, dúfajúc, že ma úspech naplní a urobí šťastnou. Keď som si všimla, že ma síce hranie robí šťastnou, no svetlá reflektorov mi neprinášajú ozajstné osvietenie, začala som pochybovať o úlohe divadla ako prostriedku na transformáciu človeka.

Na základe toho som začala uskutočňovať svoje vlastné psychologické pokusy. Mojím cieľom bolo zistiť, či by sa dali zranenia z nášho detstva, ktoré si v sebe nosíme, vyčistiť a vyliečiť aj pozitívnym šokom (SpiritClown – Encounter). Zaoberala som sa pri tom otázkou, či náhodou autentický humor nie je tým najvzácnejším Božím darom, vďaka ktorému sa dá dosiahnuť vynikajúce zdravie, pravé šťastie a napokon aj posledná fáza vlastného rozvoja – najvyššia transformácia.

Počas pobytu v Indii som sa ešte s väčšou intenzitou a do väčšej hĺbky venovala téme ultimatívnej moci ducha a humoru ako dôležitého nástroja sebareflexie. A napokon som si uvedomila: skutočná moc dospelého človeka nad sebou a svojím vlastným životom pochádza z pocitu čírej nevinnosti! Prišlo to ako blesk z jasného neba a ja som zrazu vedela: mojou misiou na tomto svete je SpiritClown ako stelesnenie nevinnosti a možnosti znovunavrátenia sa k našej prapôvodnej božskej podstate a k nášmu autentickému smiechu.

Vytvorili ste hlboký transformačný kurz, kde umožňujete ľuďom precítiť, aké je to spojiť sa so svojou autenticitou a slobodou. Priblížte nám autorský kurz autenticity.
Transformačný tábor AUTENTICITA – hlas tvojej duše organizujem takmer nepretržite už od roku 2007 na Slovensku vo Vysokých Tatrách pre nemeckých účastníkov. Pred rokom som vďaka lekárke Nadi Šoltýsovej, jej nadšeniu a organizačným schopnostiam urobila už dva kurzy autenticity v Bratislave a Modre a jeden tábor na Čertove aj pre Slovákov.

Kurz či tábor autenticity je určený ľuďom, ktorí chcú prevziať moc nad svojím životom. Tým, ktorí pochopili, že práca na sebe niečo stojí. Tým, ktorí sú ochotní vystúpiť zo svojej zóny pohodlia a nehľadajú príčinu nespokojnosti mimo seba a túžia po skutočnej zmene. A takisto tým, nad ktorými, napriek doterajšej práci na sebe, majú ešte stále moc vonkajšie vplyvy: politická situácia, partnerské nezhody, zdravotné problémy… A ešte stále sa u nich objavujú situácie, keď sa cítia bezmocní.

Metóda, ktorú som vypracovala a s ktorou na kurze pracujem, aby sme sa dostali opäť k svojej moci nad svojím životom, sa volá Spiritclown. Pomocou Spiritclowna dokážeme opäť získať nielen moc nad svojím osudom, ale aj vytvoriť v sebe nový svet, ktorý je plný radosti, poézie a vzrušujúceho dobrodružstva. A keďže naše vnútro je to, čo sa premieta v našej individuálnej a teda aj kolektívnej realite, sme konečne znova my tí, ktorí budú rozhodovať o tom, ako ten náš svet bude vyzerať. Naša vonkajšia realita sa pokorne prispôsobí tomu, čo sme si dobrovoľne zvolili sami v sebe.

Ktoré divadelné prvky vám pomáhajú a využívate ich pri realizácii kurzu a pri práci s ľuďmi?
Pri svojej práci používam rozličné typy a formy telesných, duševných a duchovných cvičení. K tým divadelným patrí sila predstavivosti, rôzne hry, pri ktorých môže každý zažiť samého seba v inej úlohe, dychové cvičenia, tanec, pri ktorom pozorujeme a vnímame energie, ktoré by sa chceli prejaviť, asistované improvizácie, cvičenia na rozvíjanie fantázie, cvičenia, kde sa zoznamujeme s kritériami tímovej hry a nenásilnej komunikácie, objavujeme silu svojho vlastného hlasu, spevu a mnohé iné oblasti súvisiace so Spiritclownom, ktoré sa nedajú nájsť v nijakej knihe (a nemôžem ich prezradiť).

Radosť z hry a hravosť sama je tajnou bránou, ktorá vedie od utrpenia – z okov našich mylných predstáv o sebe – našich programov – k ozajstnej slobode a skutočnej dospelosti.

Hlas je veľmi podstatná zložka našej výbavy, avšak nik nás neučí vedome s ním pracovať, používať ho na spoznávanie a kontakt so sebou samým či na liečenie svojho tela i duše. Aké sú vaše osobné skúsenosti s prácou s hlasom?

Náš hlas je veľmi dôležitý a užitočný nástroj na ceste za dosiahnutím vnútornej slobody a autenticity.

Aj to je dôvod, prečo nás nikto v detstve nenaučil vedome s ním pracovať, keďže autenticita je a vždy bola vnímaná ako nebezpečná. Naši najbližší nás chceli ušetriť ťažkostí a snažili sa, aby sme nevytŕčali z radu. Dookola sme počúvali, že máme byť ticho. Keď sme cítili túžbu prejaviť sa a pocítiť svoju jedinečnosť cez svoj hlas, dozvedeli sme sa, že nemáme rušiť a byť hluční. Vrylo sa nám hlboko do podvedomia, že používanie nášho hlasu v celej svojej kráse a sile znamená „byť otravný” a rozhnevať si tých, ktorí nás majú chrániť a podporovať.

Prejaviť svoj hlas znamená tiež prejaviť svoju silu a autonómiu. V puberte som si napríklad navykla pri rozprávaní prejsť z plného, hrudného, prirodzeného hlasu do falzetu (hlavový tón).
A až môj návrat späť k sebe, ktorý udrel ako blesk do celého môjho bytia, spôsobil to, čo sa mi roky predtým dlho nedarilo dosiahnuť ani tými najlepšími speváckymi technikami. Hodiny spevu ma síce posunuli ďalej a spev mi veľmi pomohol na mojej ceste, no môj hlas sa automaticky vrátil späť na svoje miesto, do mojej hrude, až keď som na to bola vnútorne pripravená.

Ako sa spojiť sama so sebou?
So sebou sa mi podarí spojiť vtedy, keď sa tak rozhodnem. A rozhodnem sa tak až vtedy, keď pochopím, že život nemá vôbec nijaký zmysel, ak ho nežijem v prepojení so sebou. Z môjho pohľadu sa veľa ľudom jednoducho nechce do toho ísť nie preto, že by boli zbabelí alebo príliš pohodlní. Ale preto, že vôbec netušia, aké nádherné je byť autentickí, aká extáza prenikne mojím životom, keď som si sám sebe pánom vo svojom vnútri. A aký neopísateľný pocit to je, keď nikto na svete nemá moc mnou manipulovať a rozhodovať o tom, či prepadám zúfalstvu alebo sa teším.

Ani svokra, ani sused, ani televízne noviny, ani žiaden politik a ani nijaký mimozemšťan. A dokonca ani moje dieťa, rodič alebo partner. Nikto! O tom však nemáme vedieť. Máme byť presvedčení, že sme labilní a vydierateľní. Preto museli Sokrata odsúdiť na smrť, Ježiša ukrižovať a Osha otráviť. Ale tým sa Pravdu o našom pôvode nepodarilo zničiť! Pravdu o tom, že my ľudia sme extatické bytosti pochádzajúce z najvyššieho božského prameňa. To, čím sa tu prezentujeme, nikdy nebolo naším cieľom. So sebou samým sme od začiatku prepojení. Ide len o to dovoliť si sa rozpamätať.

Čo znamená byť autentický? V dobe Instagramu, Tik Toku a tvorení alternatívnej osobnosti v online priestore to môže byť pre niektorých ľudí veľmi abstraktný pojem…

Čo podľa vás určuje a definuje autenticitu?
Autenticita znamená byť pravdivý sám k sebe! Nič presnejšie sa o autenticite povedať nedá. Na to, aby mohol byť človek voči samému sebe maximálne úprimný a pravdivý, potrebuje veľkú odvahu a silnú chrbtovú kosť. Kto je autentický a zostáva verný sám sebe, je totiž vždy tŕňom v oku tých, ktorí si zvolili cestu menšieho odporu a ochotne sa stotožňujú so všetkým, s čím súhlasí väčšina. S tými, ktorí reprezentujú oficiálne uznávané názory alebo štátom zvýhodňovanú masu, majú však tí, ktorí reprezentujú autenticitu pochopenie.

Byť voči sebe maximálne úprimný znamená aj to, že mi je úplne jasné, že pravdu môžem nájsť len vtedy, ak ma nemôže nič vytočiť. Keď ma niečo vytáča, sú to vždy moje emócie. A emócie sú vždy produktom mojich rán. Sú vždy reaktívne. A sú opakom schopnosti cítiť. Pravda a pravý cit sa rodia vždy len v mojom vnútri, v mojom strede, v mieste rovnováhy. Keď ma niečo pobúri alebo rozzúri, znamená to vždy stratu rovnováhy. To ale nie je problém, ak chápem, na čo je to dobré. To, čo ma rozhodilo, je totiž skvelá indícia na to, aby som zistil kde sú moje rany. Niekoho vytáča taký, iného onaký politik. Niekoho ani jeden, len zvýšená cena benzínu. A niekoho zas zle zakrivený nos a neošetrené nechty.

Ak ma čokoľvek rozhodí a zasiahne zvonku, tak ma to už na 100 % niekedy v minulosti zasiahlo v mojom vnútri. Vonkajší svet a všetko, čo v ňom vnímam ako rušivé, má výlučne úlohu ukázať mi, čo mám v sebe ešte nevyriešené. Autenticitu teda definuje to, keď na všetko, čo ma dráždi a vzbudzuje vo mne odpor, hľadám riešenie v sebe! A keď ho nájdem, nebude ma už dráždiť a znepokojovať nič. Pretože môj život bude žiariť spokojnosťou, moje telo bude nabité zdravím a moje bytie na tejto planéte mi bude robiť neopísateľnú radosť. A to je stav, keď som pripravený vstúpiť do raja.

Čo podľa vás ľuďom v dnešnej dobe chýba?
Integrita.

Ako sa vnímate ako žena? Máte možnosť nahliadnuť na kvalitatívne prežívanie žien u nás na
Slovensku a aj v zahraničí, vnímate nejaký rozdiel?

Byť ženou je úžasné! A práve v tejto vyhrotenej dobe, v ktorej len pravá ženskosť – ženský princíp môže ukončiť všetku brutalitu a násilie na svete. Rozdiely v prežívaní ženskosti v tomto ohľade nevnímam žiadne.

To, že sa ako žena cítim tak dobre, je aj tým, že mám svoju mužskú časť v sebe rovnako vyvinutú ako tú ženskú.

Ale aby to niekto nepochopil zle. Nie som feministka! Feministky sú muži preoblečení za ženy. Presne povedané – ženy, u ktorých prevláda mužská stránka nad ženskou. Pravá „ženskosť” nebojuje, ale víťazí svojou krásou – schopnosťou milovať a tvoriť. A takouto schopnosťou disponujú muži rovnako ako ženy. A rovnako ako ženy boli podvedení aj muži, keď im náš rúcajúci sa systém obrátených hodnôt vsugeroval, že na tomto svete treba o všetko bojovať: o priazeň opačného pohlavia, o peniaze, o rešpekt, o úspech, o zdravie, o ženské práva… A tá najväčšia absurdita, ktorou sa nechávame už tisíce rokov hypnotizovať, je boj za mier.

Tento sprostý, pokrytecký boj je na konci, pretože jedna časť ľudstva sa už prebúdza. A tá druhá časť upadá do ešte hlbšej agónie. Oboje je v poriadku. Vlastne ide o to nastoliť znovu poriadok. Čo slovo vesmír/kozmos v konečnom dôsledku znamená. Všetky hodnoty a schopnosti ako vedieť okamžite rozpoznať lož od pravdy, rovnováha medzi ženským a mužským pólom v človeku, úžasná schopnosť tvoriť, schopnosť byt zdravý, byť bdelý… nám boli najvyššou inteligenciou – silou, ktorá stvorila každého z nás a celý vesmír, dané už pred narodením! S prinavrátením týchto schopností do nášho – či už ženského, alebo mužského – bytia, končia všetky diskusie, konflikty a hádky!

Isto máte plány do budúcna, podelíte sa s niektorými?
Tento rok sa s mojou rodinou sťahujeme na miesto, kde zakladám Centrum – Oázu Autenticity. Je to v Maďarsku, kde žijem, a prvý tábor, ktorý sa na tomto mieste uskutoční, organizujem
od 22. – 29. júla 2023. Ešte sú voľné miesta, takže každý, kto ma záujem a cíti, že toto je jeho cesta, je srdečne vítaný. Viac informácií o tábore a prihlasovací formulár sa dá nájsť na týchto stránkach:
https://authentisch-sein.blogspot.com/ https://olga-feldekova.webnode.sk
Skontaktovať so mnou je možné aj cez mail: olinkaf@gmx.de.

Ďakujeme za rozhovor, prajeme vám z celého srdca krásne dni.

Katka Koledzai

 

Keďže spomínam svoje úspechy v zahraničí, no nik ma na Slovensku nepozná, pripájam aspoň jednu kritiku:
Z tlače
Medzinárodný festival Jeana Gasparda Deburaua v Kolíne: „Olinka Feldeková je typem ženského klauna, kteří jsou ještě vzácnější než lední medvědi na Sahaře. Pamětníci tvrdí, že je dokonce lepší, než byla ve svých začátcích někdejší Polívkova klaunská partnerka Dáša Blahová. V jemnějších chvílích připomene plaše něžným pohledem Giuliettu Masinovou, aby se vzápětí přehrála do groteskní hysterie a brutální, černě humorné komiky.”
Zdeněk A. Tichý 2000

Tags: No tags

Comments are closed.