Na tradičnom Mokošíne v priadkovom čase sme sa zišli na zasneženej chalupe v Strážovských vrchoch: malé baby a veľké baby. A Duchoslav a čuvačka. Priadky okolo Lucie sú vždy veštecké, tkacie aj lukostrelecké (lebo všetky sme lukostrelkyne), bubnovacie, píšťalkové, variace… a rozprávacie. Rozprávanie sa popri tkaní, šití, pletení, na stole obrovská sviečka, koláče, čaje, oheň v krbe, za oknom snehová metelica – tak toto je pohoda najvyššieho stupňa. A zároveň kopírujeme, veľmi prirodzene, bez nejakých vysvetľovačiek, to, čo sa dialo v priadkovej „svetnici“ na každej dedine, v každom spoločenstve ešte nie tak dávno, práve v období posledného mesiaca, do Lucie.

Živí aj mŕtvi

Pretriasa sa všetko, čo v tomto čase získava hĺbku celkom inú ako počas roka, teda hlavne my a naši blízki – živí  aj mŕtvi. Vzťahy. Rozchody, krivdy, narodenia detí, úmrtia rodičov – rok s rokom sa ešte nezišiel, tak je všetko ešte živé a boľavé. Ako Sewerkin tato stále chodí k jej mame, dáva jej svetelné odkazy na plafóne, ako ho ona už niekedy posiela preč, ako sme vnučky mierne šialených babiek s prapodivnými sklonmi a zvykmi, čo sme v detstve robili najradšej, keď nikto nebol doma, aký máme kríž so svojimi sestrami, ale ukazuje sa, aj bratmi, ako nechápeme, že sa niektorí naši „bývalí“ nevedia ani za svet vyrovnať s tým, že sme ich opustili a máme ich stále na krku… ako nám osladzujú život, ako máme sladký život, ktorý žijeme, ako by sme chceli robiť niečo celkom iné, než robíme, kde by sme chceli bývať, ako sa varí a stoluje na Vianoce u koho, prečo Francúzi dokážu jesť niekoľko hodín a tak neskoro večer! Malé baby čušia, uši natiahnuté, tkajú si na svojich hrebenčekoch, prípadne sa snažia visieť mame okolo krku, prípadne občas položia nejakú úplne nevhodnú otázku, na ktorú im buď odpovieme, alebo nie, napríklad, aké sú to tie magické vlastnosti. To už sme pri témach aj celkom iných, čo sa na priadkach tiež zvykli prepierať. Bohyne zo Žítkovej, čarovanie, liečenie bylinami, posvätné a silové miesta… Samozrejme, desaťročnej Veve nikto neodpovie priamo, aj keď sa malá bosorka nedá odbiť, no my s tým rátame, lebo ju poznáme. (Minuloročné priadky vydržala až do polnoci, keď prišli na rad veštby, a tvárila sa čulo, chcela byť so všetkým oboznámená, aj hlavnú veštbu si chcela uchytiť pre seba.) Má pri nás úplne dokonalý magický výcvik, púšťame ju len po istú hranicu a poskakuje pred ňou ako skutočná Veverica (toto meno si vybrala na obrade pred tromi rokmi). Strieľa ako o život, bubnuje s veľkými babami, najčastejšie s Weleslawou, a, ako sa ukazuje, aj tkať sa naučila veľmi rýchlo, prekonávajúc svoju netrpezlivosť a neposednosť. 

Čas pre vládkyne

A ukazuje sa tiež, a to sme už po večeri, po bubnovaní a pískaní, niektoré babule už klipkajú očami, Amálka dokonca zaspala na mame, že je aj veľmi výrečná rozprávačka. Ide klbko dokola, spoločná niť z ruky do ruky a odvíja sa príbeh. Rozplieta sa známa rozprávka. Bez výstrahy: Bola jedna mama koza a mala sedem kozliatok… a ukazuje sa tiež, kto si na čo z rozprávky spomína. Rozkrývame spolu, v kruhu, malé aj veľké, odveký príbeh o tom, že svet má svoje nástrahy a hranice a ako nedostatočná ostražitosť a nevnímanie týchto hraníc môžu privodiť veľké nešťastie. A že koniec naozaj nemusí byť vždy „happy“. Bo v Dobšinského pôvodnom príbehu je krvi plno, kozliatka zjedené a matke zostane len jedno, čo sa dobre skrylo. „A tak sa potom len s tým jedným tešievala a teší sa dosiaľ, ak nezomrela.“ 

Priadková nálada sa stupňuje. Biele perá v rukách, sused za oknami, lebo trúbenie na roh, čo sa ozýva v nočnej tme, na Mojtíne, nepatrí ku každovečerným zvukom a biele postavy so sviečkami tiež asi nie… vymetenie domu, očistenie a ochrana. „Lucky“ nevynechajú ani jeden kút. Pred polnocou, ani sme to tak neplánovali, prichádza čas na veštby. Neveštíme si na frajerov, lebo každá máme toho svojho a malé baby sú na nich príliš malé. Liatie vosku je smrteľne vážna a dôležitá súčasť každého stridžieho sviatku. Prípravou, predmetmi, počtom prítomných. Nepopíšeme ho celý, toto nie je ten priestor, to treba iba zažiť. Nie je to hra na veštbu. To je veštba. Tá hodina do polnoci zažiari ako klenot: v mlčaní, v sústredenom kruhu, všetky pomáhame silám, čo sú okolo nás hmatateľne blízko, nech vydajú, čo prinášajú. Nech prídu odpovede na otázky. A ony sú tu. Malé baby s veľkými, chránené ich prítomnosťou, sa učia. Nie je to voľnočasová zábava. Sú to veci života aj smrti. Tak  ako ich nesie Mokoš s Morenou, dve vládkyne tohto času. Tak si to vpisujeme do sŕdc, do duší, a aj keď na slová po čase zabudne, spoločný pocit a spoločné poznanie z tej chvíle zostáva. Posvätnosť každej chvíle, keď je takéto spoločenstvo pokope.

A Perún so svojou silou a svetlom už môže prísť!