Nevesty života a smrti
Jar prináša najzásadnejšie obrady celého prastarého a večného Kola roka. Po predjarných mužských až bohatierskych Hromniciach v marci, magickom medzimesiaci, kedy je možné všetko, kedy staré umiera uprostred zrodu nového, kedy sa všetko hýbe tak rýchlo, až sa nám mihá pred očami a zima sa z noci na noc preklopí do jari, sa deje jeden z najstarších a najviac udržiavaných obradov. V celom slovanskom svete sa v čase okolo rovnodennosti, ale siaha tento obrad až po čas Veľkej noci, vynáša Morena.

Morena, ktorá prichádza na jesennú rovnodennosť ako mladá, sebavedomá, silná Kráľovná zimy, je na jar odprevádzaná do studených vôd ako Smrť. Ako stará a navyše sily zbavená, vyčerpaná a vetchá babka. Zapálená, spojená s ohňom a potom uložená do svojej kolísky aj hrobu – do potoka. Do vody ako ženského živlu, ktorý zosobňuje život, ale aj smrť. (Aby sa vlády ujal naplno a s veľkým nasadením mladý muž menom Jarovít. Slovanský boh spájaný s ohňom, jarou, slnkom, rozmachom a rozkvetom… Jedna z jeho podôb je aj Juraj, vyvolávač hadov z dier – 24. apríl, bojovník s drakom… Ale o tom inokedy.) Ako sme už na týchto stránkach písali, okrem Moreny je na obrade dôležitá ešte jedna postava, a tou je Kráľovná jari. 

Dve oslavované ženské bytosti-nebytosti. Zánik a pokračovanie života. Nevesta smrti a nevesta života. Uskutočňuje sa počas tohto obradu už nemenne, bez prerušenia, stáročia obrad odovzdania. A vystupuje do popredia výrazná paralela s iným obradom – so sobášom, svadbou. 

Morena a družičky
Morena, nevesta smrti, je hlavnou postavou obradu. Oblečená do presne vybraných šiat, ktoré dodržiavajú zásady odevu na túto príležitosť (sukňa, šatka, blúzka, zástera a na hlave ako parta trúchliacej čierna čipka – madeira, slúžiaca sčasti ako závoj, lebo je široká a prekrýva sčasti vrchnú časť hlavy, a stuhy). Čaká opretá o strom, pasívna, ako aj bývajú nevesty všeobecne, vodená a nosená. 

Zaujímavým a posilňujúcim prvkom je zapojenie živej Moreny do priebehu obradu. Živá Morena je oblečená do červenej a čiernej, tvár má ako skutočný démon zabielenú a na hlave má takú istú partu – polozávoj ako slamená Morena. Živá Morena zastupuje vo všetkom tú, ktorá sa nemôže prejavovať pohybom. Je tiež oddelená od skupiny, chránená prístreškom, má výsadné postavenie a vyhradený čas, kedy s ňou ľudia môžu komunikovať, teda položiť otázku, na ktorú pozná odpoveď iba ona. Jej odpovede sú podobenstvom a obrazom. (Pozor. Toto naozaj nie je hra ani slaboduché napodobňovanie „veštby“. Baby, ktoré sa rozhodnú prevziať na svoje plecia úlohu Moreny, sa dostávajú do zvláštneho stavu, kedy sa Morenou naozaj stávajú. Ich spontánne popisy prežívania chvíle, v ktorej sú oddelené od skupiny, s nabielenou tvárou, ponechané na seba s energiou Moreny, sú veľmi silné. Máme ich zaznamenané v našej knihe Nech Slnko vyjde 2.) Nasleduje Morenin tanec. Tancujú ho „družičky“ Moreny. Tak ako ju obklopujú na svadbe, tak sa držia aj teraz celý čas pri nej. Sú oblečené podobne a majú tiež zabielené tváre! Niekedy tancujú bosé.

Svadba naruby
Potom prichádza vyvrcholenie, tanec s Morenou. Toto býva pre živú Morenu skúška: v závislosti od počtu obradníkov býva unavená, unavenejšia a občas aj takmer utancovaná na smrť… Každý chce tanec s nevestou, aj keby to mala byť nevesta smrti… Morena stráca silu, a to ešte má prejsť rozhodujúcu cestu – k potoku, na čele sprievodu, s ťažkou slamenou postavou na palici. Je to cesta nevesty z domu v ústrety svojmu osudu. 

Koniec býva rovnaký ako pri svadobných obradoch, len v opačnom slede. Odchodom nevesty smrti, Moreny sa obraciame proti prúdu času. Odchádza žena, zrodí sa mladá deva, Kráľovná jari s vienkom na hlave, s bielou čipkovou čelenku, s ratolesťou v ruke. Šatka vydatej ženy je sňatá z hlavy.
Toto je svadobný obrad naruby a zároveň sa vracia k samému začiatku a nádeji. A sú v ňom, ako to pri zrode života už býva, ženy.