Záhadné skalné hamburgery

Neďaleko mojej rodnej Handlovej sa smerom na Prievidzu nachádza obec Chrenovec-Brusno. Cez túto ničím výnimočnú obec som počas života prešiel asi miliónkrát. Avšak po prvýkrát som sa vybral na jedno tajomné miesto, ktoré sa ukrýva v dedinskom lese za obcou. Je tam totiž niečo, čo je raritou nielen na miestne pomery, ale i v celosvetovom meradle. 

Miestne chrenovecké lesy sa pýšia mimoriadnou geologickou zaujímavosťou, ktorej pôvod na tomto svete si nikto nevie akosi vysvetliť. Sú to Brusnianske gule. Ide o prevažne guľovité, ale i elipsoidné a hríbovité pieskovcové útvary nachádzajúce sa v lome nad miestnym cintorínom. Väčšinou sú umiestnené dolu na zemi, ale nájdeme ich aj priamo v stenách lomu. Útvary dosahujú veľkosť 10 centimetrov až 2 metre, no nedajte sa pomýliť. Aj malá guľôčka s priemerom 10 cm môže vážiť aj vyše 3 kg. Zrejme sú pozostatkom po ťažbe piesku, ktorá tu v minulosti existovala a vďaka ktorej sa odhalili aj tieto nezvyčajné prírodné úkazy. Taktiež sú dokladom ústupu mora z územia horného Ponitria počas starších treťohôr, približne pred 40 miliónmi rokov. V oblasti je aj vysoká pieskovcová stena s vodou vymodelovanými reliéfmi. 

Pieskovcové gule sú zaujímavý prírodný fenomén, ktorý doteraz nemá jednotné vedecké vysvetlenie. Okrem Chrenovca-Brusna sa podobné kamenné gule a balvany nachádzajú na Slovensku v severnom regióne Kysuce, kde sú dokonca na dvoch miestach. Nájdeme ich v poslednej slovenskej obci Milošová priamo na hraniciach s Českom, kde sú známe ako Kamenné gule v Megoňkách. Na západ od nich existujú guľovité pieskovcové útvary medzi chotármi Zajacovci, Janeskovci a Na rieke, kde sa nazývajú Klokočovské skálie. Nevšedné kamene a skalnaté útvary by sme našli ešte za mestom Krupina v tamojších lesoch. Prírodná pamiatka sa volá Krupinské bralce, avšak miestnym obyvateľom sú známe ako Štangarígeľ. 

Žiaľ, podobne ako na Kysuciach, i tu si mnohé z gúľ v minulosti ľudia poodnášali do svojich súkromných záhradiek, čím sa ich koncentrácia na pôvodnom mieste patrične znížila. Väčšina ľudí o Brusnianskych guliach nikdy nepočula. O tom, že miestni vedeli o nich dávno, svedčia mnohé záhradky v dedine, v ktorých sa pieskovcová guľa stala centrom unikátnej skalky. 

K Brusnianskym guliam vedie náučný chodník z obce Chrenovec-Brusno. Na trase chodníka sa nachádzajú oddychové miesta s lavičkami a ohniskami, kde môžete stráviť príjemné chvíle uprostred tichej a sviežej prírody, počas čoho vám budú zo zeme vytŕčať kamenné dubáky, gule s baretkou či skalnaté hamburgery. To, čo uvidíte, závisí len od vašej vlastnej fantázie.

Unikátne púštne tajomstvo

Ešte pred pár rokmi by mi ani len nenapadlo, že Slovensko má svoju vlastnú púšť. Veď predsa ako môže byť takýto typ krajiny v stredoeurópskom štáte? Skrátka nonsens. My predsa nemáme subtropické ani tropické pásmo, aké je na Sahare či v iných častiach sveta s výskytom púští. Hovoril som si tak nielen ja, ale mnohí si tak určite hovoria dodnes. Avšak veľmi sme sa mýlili. Slovensko naozaj púšť má. Neveriacky sa pýtate kde? Tak to vás musím zobrať do jednej oblasti na Záhorí, kde sa púšť objavila veľmi kurióznym spôsobom. 

Púšť. „Jéjda, to musíme odletieť ďaleko na Saharu či ešte ďalej na Gobi do Mongolska,” vravia si Slováci. Veru nie. Slovenskú púšť máme hneď za rohom a ani o nej mnohí nevieme. Saharské dobrodružstvo ako z filmu Múmia si môžete zahrať na jedinečnom mieste známom ako Šranecké piesky. Chránený areál európskeho významu v správe CHKO Záhorie sa nachádza vo vojenskom obvode Záhorie v okrese Malacky. Prístup k Šraneckým pieskom je možný z obce Plavecký Mikuláš smer Lakšárska Nová Ves, kde sa nachádzajú presne na polceste medzi týmito dvoma obcami. Je to územie nikoho. Nenájdete tam žiadnu živú dušu, samozrejme, pokiaľ by tam nebol čírou náhodou nejaký iný turista okrem vás. 

Naviate piesky sa tam rozkladajú na rozlohe vyše 570 km². Piesok sem navial vietor z rieky Moravy pred viac ako 2,6 miliónmi rokov v období pleistocénu (obdobie striedania doby ľadovej a medziľadovej). Slovensko teda má svoju púšť milióny rokov, no väčšina Slovákov o nej paradoxne stále vôbec nevie. Šranecké piesky ležali v žalúdku aj najvýznamnejšej žene Uhorska. Túto púšť lemujú bohato nasadené borovicové stromy, ktoré tu dala vysadiť už uhorská kráľovná Mária Terézia, aby tak zabránila jej ďalšiemu rozširovaniu, pretože vietor piesky zaváňal stále čoraz ďalej. Vysokánske borovice sa tu čarovne striedajú s malými jedličkami. Takúto prírodnú scenériu je doslova nádhera vidieť na vlastné oči. Žije tu aj veľa vzácnych a chránených druhov rastlín a živočíchov, takže každý si tu príde na svoje. 

Dlho som čakal na to, kým sa na toto unikátne miesto (nielen západného) Slovenska vypravím. Napokon sa tak stalo počas leta 2020. Od neďalekého Plaveckého hradu som sa vybral ešte ďalej na sever na Šranecké piesky. Cesta vedúca k nim smerom na Lakšársku Novú Ves pôsobí vskutku magicky, akoby bola priam stvorená na natáčanie nejakého filmu. Kľukato sa vlní, ide hore brehom, následne dole brehom, je to ako niekde v amerických prériách na západe. Práve preto zvyknú ľudia zastaviť na polceste auto a fotiť sa na ceste s okolitým prostredím. Šranecké piesky sa rozprestierajú na pravej strane od cesty. Mätúco je však vyriešený vstup do nich, pretože nikde nie je tabuľa so šípkou, že na danom mieste treba zastaviť a ísť vpravo. Na jednom mieste je však aspoň naľavo od cesty spravené veľké parkovisko, takže ľudia si zväčša domyslia, že to je to miesto, kde sa vchádza do lesa k púšti. 

Pri ich hľadaní som sa v miestnych lesoch trošku stratil. Z nevýhody som spravil výhodu a asi som si prešiel i pofotil viac z oblasti ako ostatní. Keď som sa konečne prebrodil cez všetky stromy a vyšiel na priestrannú púšť, splnil sa mi môj slovenský sen. Ten pocit, vyhadzovať do vzduchu piesok na púšti na Slovensku, bol neopísateľný. Moje emócie sú zvečnené aj na pár nezabudnuteľných momentkách. Ak ste si doteraz mysleli, že púštne dobrodružstvo zažijete len po dlhých hodinách v lietadle, Šranecké piesky na Záhorí vás práve presvedčili o opaku. 

Grófkine ružové bohatstvo

V severozápadnej časti Podunajskej pahorkatiny, asi 10 km severne od Trnavy, leží malá nenápadná obec zvaná Dolná Krupá. Môže sa pochváliť niekoľkými pamätihodnosťami, no jedna z nich svojou hodnotou a významom presahuje regionálny i národný rámec. 

Taký jednoduchý, ale zato krásny kvet akým ruža bezpochyby je, si dokázal podmaniť celý svet. Ruža je považovaná za nadčasový symbol lásky, úcty, viery, krásy, dobra, citu, vášne, života, svetla, nádeje, rovnováhy, múdrosti, oddanosti, zmyselnosti, ale aj súcitu, smútku, ba dokonca intríg. V umení a literatúre neexistuje žiadny symbol lásky, ktorý by bol používaný častejšie ako ruža. Tento dokonalý symbol vášnivej príťažlivosti má v spoločnosti významné postavenie. Ak ste tomuto kvetu podľahli aj vy, mali by ste navštíviť Dolnú Krupú. 

Tradícia ruží v Dolnej Krupej má silné korene. V najväčšej miere sa o to zaslúžila grófka Mária Henrieta Choteková žijúca v rokoch 1863 – 1946 v miestnom kaštieli, ktorého park priamo susedí s areálom Medolandia. Jej ružová záhrada sa svojou pestrosťou odrôd radila počas svojej doby medzi najväčšie na európskom kontinente. Svojou vytrvalou prácou a zanietením pre ruže si získala uznanie nielen odbornej verejnosti, ale i obyvateľov Dolnej Krupej, ktorí ju začali nazývať Ružovou grófkou. Práve ona bola veľkou inšpiráciou pri vybudovaní najväčšieho súkromného rozária na Slovensku, v ktorom sa práve nachádzate spolu so mnou.

Mária Henrieta viedla veľmi zaujímavý a aktívny život. Mala však sen, do ktorého sa s vervou pustila a vďaka cieľavedomosti sa jej podarilo vybudovať jedno z prvých a hlavne najväčších rozárií v strednej Európe. Svojej obrovskej vášni tak obetovala viac ako polovicu života a nemalé finančné prostriedky získané z dedičstva. Po smrti jej otca v roku 1903, kedy kaštieľ prešiel do rúk jej brata Rudolfa II. Choteka, sa rozhodla osamostatniť a vybudovala si vlastnú rezidenciu známu ako Horný kaštieľ. Pozemok o veľkosti 3 hektárov postupne vysadila ružami. K najväčšiemu rozšíreniu ružovej záhrady prišlo v roku 1910, keď z Krupiny doviezla sadenice od najznámejšieho uhorského šľachtiteľa ruží Rudolfa Geschwinda. Rozárium prežilo aj prvú svetovú vojnu, počas ktorej grófka pôsobila ako sestra Červeného kríža v Trnave. V roku 1926 vydáva prvý predajný katalóg ruží s ponukou 711 odrôd a v roku 1929 druhý, kde bolo na predaj až 855 sort ruží. Celkový počet ruží ona sama odhadla na 6000. 

Rozárium v Dolnej Krupej má v súčasnosti viac než 1000 ruží z takmer 90 odrôd, z ktorých najväčšie zastúpenie má odroda Ružová grófka Mária Henrieta. Na jej počesť ju pri príležitosti 150 rokov od jej narodenia vyšľachtila svetoznáma nemecká ružiarska firma KORDES. Lupene z tejto nezvyčajne krásnej a voňavej ruže sa používajú pri výrobe špeciálnej medoviny Mária Henrieta, ktorá je typickou pre rozárium i Dolnú Krupú. V expozícii môžete navyše obdivovať tretinu historických ruží, ktoré boli vyšľachtené pred rokom 1914 samotnou Ružovou grófkou v jej pôvodnej záhrade sídliacej kúsok od rozária. K raritám záhrady patrí Ignis, jediná zachovaná ruža vyšľachtená ešte samotnou Máriou Chotekovou. 

Jej zásluhy na vzostupe pestovania ruží na našom území nás oprávňujú o nej hovoriť ako o najväčšej žene z fachu – najväčšej a najznámejšej ružiarke. Návšteva rozária, spájajúceho históriu so súčasnosťou, je jednoducho úžasný zážitok, po ktorom sa každému bude o ružiach aj snívať, teda konečne raz v živote budete mať doslova ako na ružiach ustlané.