O veci sa treba starať, udržiavať ich, upratovať, opravovať, zarobiť na ne, čiže im dávame v našom živote dosť veľa energie, a preto je dobré, keď ich nemáme príliš veľa a nezahlcujeme sa nimi. Berie to aj pozornosť, keď je celý dom zaprataný haraburdičkami všade, kde sa len pozrieme.
Dôležitejšie ako veci sú vzťahy a zážitky. Dôležitý je aj vzťah k veciam. Napríklad ja mám radšej staré veci ako nové, nesú moju energiu, spomienky, nechcem si stále kupovať nové len preto, že to pôvodné je už ,,staré“.

Minimalizmus ale nie je askéza, netkvie v tom nič si nedopriať, ale je to o tom, mať iba veci, ktoré používam, ktoré mám rada a ktoré mi robia radosť. Napríklad máme veľa kníh, CD, korčúľ, hudobných nástrojov, detských vozidiel, lebo to používame. 

Aby sme dom udržali v takom stave, ako si prajeme, treba občas aj triediť. Zbavujeme sa prevažne toho, čo nebolo naše, ale niekto nám to napchal a nepovedali sme dôrazné NIE. Takto to je v živote nielen s vecami, ale aj s rôznymi presvedčeniami a vzorcami. Vytriediť to staré je vhodné u žien v predmenštruačnej fáze, v tzv. čarodejke. Táto fáza je nekompromisná a neľútostná, a keď sme bývali ešte v byte, každý mesiac som v tejto fáze vynášala dve vrecia. Keďže väčšinu vecí, čo triedime, sme dostali, učíme sa určiť hranice. Deti dostávajú všeličo v škole, škôlke, od príbuzných, v Lidli, od kamarátov. Na narodeniny si preto zvykneme vypýtať presne to, čo práve potrebujú alebo jedlo. To ich poteší a hneď to aj zmizne.

Deti nie sú na darčeky náročné, to skôr dospelí majú potrebu všetko im napchať a chcú mať z toho radosť. Asi si dosycujú to, čo sami nemali. Deti si vážia aj jednu jedinú vec. Ukázalo sa to počas jedných Vianoc, keď sa deti hrali s jedným darčekom a ostatné si chceli rozbaliť až na druhý deň. Ale muž chcel, aby si to rozbalili v ten deň, keď ich dostali, a tak nakoniec, keď už bol čas ísť spať, zmysleli si, že si darčeky rozbalia. Išlo im o to, aby oddialili čas odchodu do postele. Ale to už sa hrali deštruktívne a danú vec hneď aj zničili. 

Teraz bývame vo veľkom dome, takže máme veľa priestoru a málo vecí, ale kedysi, keď sme bývali v malom byte, museli sme sa naučiť ultra minimalizmu.

Zistili sme, že keď žiješ na nejakom mieste, bez ohľadu na to ako dlho, treba si tam vytvoriť domov. My sme bývali piati v 1,5 izbovom byte (dvaja rodičia a tri deti) na 37 m2. Keď sme boli z toho frustrovaní a hovorili sme si, že sa musíme odtiaľ pratať, tak sa nám to nedarilo. Vždy nám sťahovanie na poslednú chvíľu padlo.

Nakoniec sme to prijali, že možno tam ostaneme bývať naveky, začali byť za to vďační a zariadili sme si to najlepšie, ako sa dalo. A dalo sa toho veľa aj v takom malom priestore. Manžel pracoval z domu. Na balkóne si urobil pracovňu, dielňu, dal si tam boxovacie vrece, kvetináče s rajčinami, deti tam mali herničku, hojdačku, šmykľavku a domček (bol to dlhý a úzky balkón). V lete tam bolo 50 °C, čiže dalo sa to využiť aj ako sauna. Kuchyňa bola malá, malá polizba, do tej sa zmestila len manželská posteľ, ale keď sme tam spávali, zle sa tam dýchalo, takže sme z nej urobili jedáleň, čajovňu a meditačnú miestnosť. Mala som v nej aj keybord zavesený na stene. 

Bol tam gauč, stôl, 2 detské stoličky, taburetka a na stenách police a kvetináče s kvetmi. Bol tam aj šatník a v ňom si manžel urobil pracovňu, keď už mu na balkóne bola zima. (Inak tam robil aj v zime, dal si bundu, čiapku a otepľovačky). Vyrobil si do šatníka výťahový stôl z drevenej dosky, keď pracoval, stiahol ho, dal si naň počítač, sadol si na schodíky. Keď skončil, zas ho vytiahol hore.

Potom obývačka – veľká izba, tam sme si urobili spálňu pre všetkých. Deti mali polku gauča, za tým skriňu, ktorá ich oddeľovala, aby nespali nohami k dverám, tzn. pozícii mŕtveho. Ak tak človek spáva, má oslabenú imunitu (feng šuej). Tam mali svoj kút. V oblasti detí podľa feng šuej mali aj skriňu s hračkami a autíčkový koberček a syn tam mal sklápací stôl, keď chcel robiť pracovné zošity, kresliť, písať, tak si ho vytiahol, potom ho zase zložil. Ešte sme tam mali našu posteľ a stôl na prebaľovanie a aj skúšobňu, hudobné nástroje zavesené na stene.

Začali sme sa tam cítiť naozaj príjemne. V rohu sme mali v oblasti vzťahov knihovník a na ňom sošku svadobčanov a milencov.

Prijali sme, že tam budeme naveky a začalo sa nám tam páčiť, fotili sme náš byt a dávali na internet ako inšpiráciu na minimalizmus. 

A potom, čuduj sa svete, sme našli dom, s ktorým by to konečne mohli vyjsť. Trvalo to vyše roka, kým sa všetko podarilo vybaviť. Za ten čas sme si prešli veľkými procesmi, transformáciou, skôr by sme na to sťahovanie a na ten veľký priestor neboli pripravení. Obaja sme museli ísť hlboko do seba. Ja som mala pred sťahovaním ženský kruh, lebo som to blokovala.

Tri mesiace pred sťahovaním sme kúpili aj umývačku riadu, aj keď sme ju tam nechali, lebo v novom dome bola, a dali sme si urobiť aj vonkajšie rolety. Napriek tomu, že už sme tam nemali byť dlho. Zistili sme, že sa vôbec neosvedčuje prístup – už tu budeme krátko, už sa to neoplatí, už to tu vydržíme, stačí to na tú chvíľu tak provizórne. Nie. Každý deň sme sa rozhodli prežiť v naozajstnom domove, kde sa cítime doma. To bola podľa mňa hlavná podstata, vďaka ktorej sme sa mohli pohnúť ďalej. Až keď sme prijali to, čo je teraz a boli za to vďační, aj keby to bolo naveky.
A keďže som hypersenzitívna a musím spať sama, keď na to neboli priestorové možnosti, tak som išla vedľa meditovať, kým ostatní zaspali.

No a ani po presťahovaní to nie je výhra. Veľký priestor, vlastnú izbu, saunu, bazén, záhradu, úrodu, blízku prírodu a jazero veľmi oceňujem, ale zasa je to od ruky, dedina, málo kamarátok a podobne naladených ľudí (aj keď aj tu som ich vyňúrala), málo sociálneho a kultúrneho vyžitia, problém s dopravou. Prvý rok som sa tu zosypala, nevládala som vstať z postele.

Vždy máme niečo k dispozícii a je len na nás, aký postoj k tomu zaujmeme. Či už budeme v úlohe obete a ľutovať sa, alebo skúsime konštruktívny prístup. Samozrejme, konštruktívny prístup neznamená, že sa nemôžem nikdy posťažovať, ponadávať, rozčúliť sa nad malou kuchyňou, ktorá sa nedá upratať. Toto patrí k životu a treba to dať von, nechať sebou poriadne naplno prejsť tú emóciu, vyjadriť ju a potom odíde.

Čakať na „až keď“ a myslieť si, že potom už bude všetko super, sa veľmi nevypláca.