Kde sa dvaja bijú…

 

Slovenské ľudové príslovia a porekadlá sú cenným a zaujímavým bohatstvom ľudovej národnej kultúry. Žiaľ, neboli spísané pred mnohými stovkami rokov, nezachovali sa vysekané v skale alebo vypálené na hlinených tabuľkách, na akých nachádzame záznamy povestí a historických udalosti v ruinách, ktoré zostali po starovekých národoch napr. v Mezopotámii. Zato sa zachovali v našej tradícii, ktorá sa ústne odovzdávala z generácie na generáciu.

Najstaršie zbierky prísloví

Príslovia sprevádzali ľudí od najstarších čias. Najstaršie známe príslovia pochádzajú zo starovekého Grécka. Tam sa im hovorilo paroimia. Druhým zdrojom prísloví pre stredovekú Európu bol staroveký Rím, kde sa im hovorilo proverbias. Tretím zdrojom prísloví bola Biblia, najmä jej Knihy prísloví.

Príslovia pochádzajú z rôznych oblastí kultúry. Vznikajú anonymne a odvíjajú sa od dávnych zvykov, prirodzených pozorovaní. Príslovia obsahujú veľa múdrosti. Vznikli pozorovaním života, javov a ročných období. Nachádzame v nich odraz poľnohospodárskej kultúry našej krajiny a jej vzťahu k prírode. Ich tematickým znakom je morálny význam – príslovia sú spravidla varovania, zákazy, príkazy a pokyny. Vďaka svojmu dávnemu pôvodu sú dodnes zaujímavým prvkom ľudovej slovesnosti. 

V stredovekej Európe v 13. až 15. storočí bolo zostavených asi tridsať zbierok prísloví. Napríklad zbierka Villánskych prísloví obsahuje sériu šesťslabičných šesťriadkových básní, z ktorých každý verš je glosou k siedmej neveršovej línii zaradenej ako sedliacke príslovie. Všetko sa ako celok vyznačuje vzácnou rytmickou a tematickou homogenitou. Zostavovateľom tejto zbierky, ktorá sa v 13. storočí neraz stala predmetom napodobňovania, bol duchovný z rodu Filipa Alsaského.

Prví zberatelia slovanských prísloví a porekadiel

Prvou známou zberateľkou slovanských prísloví a porekadiel bola vraj ruská cárovná Katarína II., ktorú zaujali národné obyčaje, hry a piesne, a vidiac vrchol stručnosti vzdelanosti národnej v prísloviach, zbierala, ba spisovala sama ruské príslovia. Tvrdí to aspoň najvýznamnejší zberateľ slovenských ľudových prísloví a porekadiel, ktorý ich sám z rôznych zdrojov pozbieral tisíce. Bol ním spisovateľ, pedagóg, jazykovedec a národovec Adolf Peter Záturecký, ktorý žil v rokoch 1837 – 1904. Slovenské príslovia a porekadlá zbieral vyše tridsať rokov, než sa mu podarilo vytvoriť úctyhodnú zbierku a nájsť pre ňu aj vydavateľa. 

Katarína II., nazývaná Veľká, rodným menom Sofia Frederika Augusta, žila v rokoch 1729 – 1796. Narodila sa v Prusku a bola nemeckého pôvodu. Z dôvodu vydaja za ruského nasledovníka trónu prestúpila na pravoslávie a naučila sa rusky. Po násilnej smrti manžela sa stala v roku 1762 ruskou cárovnou. Jej manžela ruského cára zavraždili vlastní dôstojníci po tom, čo sa pod vplyvom svojej ženy priklonil na stranu Pruska proti dovtedajšiemu spojencovi Rakúsku. 

Prvá tlačená zbierka ľudových prísloví a porekadiel vyšla v Rusku v roku 1769 ako súčasť knihy N. G. Kurganova Ruská univerzálna gramatika alebo všeobecné písanie. Pozoruhodné je, že tradícia zbierania ľudových prísloví a porekadiel je na Slovensku o storočie staršia. Slovenské príslovia a porekadlá zbieral už evanjelický farár Daniel Sinapius-Horčička, spisovateľ, prekladateľ a pedagóg (1640 – 1688). Jeho najvýznamnejším dielom bola práca Nový trh latinsko-slovenský (Neoforum Latino-Slavonicum) z roku 1678. V nej publikoval okolo 1200 latinských, slovenských, poľských, nemeckých a českých sentencií, prísloví, porekadiel a pranostík. Ako píše, dovtedy boli spoľahlivo ukryté vo svätyni Vesty, týmto ich vydal na verejné svetlo a obetoval menu a úžitku svojich čitateľov. „Nestojí za námahu, aby som uvádzal dôvody činu,” napísal Horčička v latinskom predhovore k tejto zbierke, ktorým obraňuje slovanský a slovenský národ a jazyk. 

Na jeho dielo nadviazal evanjelický farár, rodák zo Skalice, jazykovedec, pedagóg, prekladateľ Pavel Doležal (1700 – 1778). Ten v roku 1746 z českej Horčičkovej zbierky prísloví prevzal časť slovenských prísloví a preložil ich do češtiny. Z nej čerpal A. Bernolák dielom Slovenská gramatika, v ktorej uvádza 521 ustálených výrazov. Bernolákovej práci predchádzala frazeológia latinsko-nemecko-maďarsko-slovenská z roku 1750 zostavená F. Wagnerom. Nasledovala práca J. Ribaya Idiotikon Slovacicum (1808), ktorá obsahuje približne 400 výrokov. V roku 1874 vyšiel Dobšinského Zborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádanok, hier, obyčajov a povier.

Zbieraniu prísloví a porekadiel na Slovensku bola teda venovaná pozornosť prinajmenej od druhej polovice sedemnásteho storočia. Pozoruhodné je, že mnohé príslovia a porekadlá zaznamenané už v sedemnástom storočí sú v slovenskom prostredí známe a živé dodnes. 

Pokiaľ ide o originalitu slovenských ľudových prísloví a porekadiel, zástancovia ich starobylosti sa môžu opierať o to, že obsahovo rovnaké príslovia a porekadlá nachádzame ako u Rusov, Ukrajincov, Poliakov, Chorvátov a iných slovanských národov. Je však potrebné zobrať do úvahy aj stredoveké, často latinské zbierky, tie staršie len rukopisné, ktoré sa neskôr, od 16. storočia začali šíriť aj prostredníctvom drobných tlačí, škôl, kalendárov, do ľudového prostredia nielen v slovanskom prostredí, ale nachádzame ich v ústnej ľudovej slovesnosti národov po celej Európe. Stredoveký svet nebol taký izolovaný, ako sa mnohí domnievajú, fungoval v ňom čulý obchod, púťová turistika, vojnové udalosti a náboženské spory vypúšťali vlny emigrantov, ktoré ovplyvňovali kultúrne prostredie v iných krajinách. 

V mnohých prísloviach a porekadlách sú však pevne zafixované prvky dávnych mýtických predstáv, čo svedčí o ich dávnom pôvode a dáva dôvod považovať tento žáner za najstarší útvar ústnej slovesnosti. Príklady prísloví sú zaznamenané už v Ruskej kronike, kde sa nazývajú „podobenstvá“. V Rusku je dodnes podobenstvo: „zahynul ako obor“ (- Avar, čiže zmizol bez stopy), ktoré sa vzťahuje na avarské obdobie, čiže prinajmenej na ôsme – deviate storočie nášho letopočtu. Slovo podobenstvo malo vtedy rovnaký význam ako moderné príslovie, pretože jeho etymológia je odvodená od významu tkať, brúsiť slovo. V Učeniach Volodymyra Monomacha, Sviatoslavových Izborniki a Rozprávke o Igorovom pochode je veľa príkladov podobenstva. Podobenstvá sa často vyskytujú v ukrajinských polemických, kazateľských a dramatických dielach šestnásteho a sedemnásteho storočia.

Nie je známe, kedy boli zapísané prvé príslovia v Poľsku. Prvé rukopisy alebo staré tlače obsahujúce príslovia, napr. rukopis kázní z roku 1407 nájdený v Krakove obsahuje jedno príslovie v poľsko-latinčine. Prvú zbierku poľských prísloví Proverbiorum Polonicorum zostavil v latinčine a poľštine v Lubczi v roku 1618 Salomon Rysiński. V roku 1894 Samuel Adalberg v Knihe poľských prísloví nazval príslovia „filozofia a múdrosť národov“.

Adolf Peter Záturecký mal teda viacero predchodcov, ale jadro jeho zbierky tvorí živý folklórny materiál zozbieraný množstvom dobrovoľníkov v druhej polovici 19. storočia. Vďaka tomu jeho zbierka obsahuje vyše 13 000 výrokov, ktorými Slováci dokázali výstižne reagovať na každú životnú situáciu. V dvadsiatom storočí sa v teréne podarilo zozbierať ďalšie menšie množstvo nového materiálu, ale žiadny zberateľ sa Zátureckého zbierke už nevyrovnal. 

Zátureckého zbierka predkladá príslovia a porekadlá v knihe utriedené do skupín podľa jednotlivých tém. Je v nich veľa obmien, tak ako ich zachytili zberatelia, často vo svojom nárečí. Z hľadiska obsahu je tak skutočný počet prísloví a porekadiel podstatne nižší, to však neznižuje jej hodnotu. Pozoruhodné, priam obdivuhodné je, že napriek tomu, že v každej dobe sa stretávame s podvodmi, predstieraním inej skutočnosti, klamstvami, propagandou, zároveň v každej dobe žili ľudia, ktorí dokázali rozoznať pozlátku od zlata a skutočnosť vedeli vystihnúť bez zbytočnej záplavy slov.
Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí! Známe slovenské ľudové príslovie má aj mladší variant Kde sa dvaja bijú, tretí sa smeje! alebo Kde sa dvaja bijú, tam to tretí schytá! Jedno aj druhé vychádza zo skúseností a je zajedno, či sa pozeráme na medziľudské vzťahy alebo na vzťahy medzi krajinami, štátmi. Krajiny a štáty sa riadia tými istými pravidlami, čo nie je prekvapujúce, lebo aj vzťahy medzi nimi riadia ľudia. 

Malých zlodejov vešajú, veľkých púšťajú.
Ani čert je nie taký čierny, ako ho maľujú.
Kto so všetkými chce byť dobrý, nebude s nikým.
Kto nevie sám seba kryť, ten nemôže múdrym byť.
Človek hlúpy neustúpi.
Z malej iskry veľký oheň býva.
Hadovi musíš na hlavu stúpiť.
Dobrý sused lepší ako rodina.
Od susedov ani sliepka nebýva dobrá.
Kto druhého ctí, sám z toho chválu má.
Dobrý človek sa všade vmestí.
Poturčenec horší ako Turek.
Kto chce s vlky žiť, musí s nimi vyť.
Len dotiaľ je človek dobrý, kým dáva.
Nech čert vezme pašu, keď kone podochnú.
Dobre je aj v pekle mať priateľa.
Kto moc hostí domov vodí, chytro po žobraní chodí.
Dom rozdelený spadne.
I zdravé jablko pri zhnitom zhnije.
Posaď žobráka za stôl, aj nohy naň vyloží.
Nepľuj do pohára, z ktorého si pil.
Urob čertovi dobre, peklom sa ti odmení.
Aj pes vie, kto mu dáva jesť.
Panebože, osloboď ma od priateľov, od nepriateľov sa oslobodím sám.
Nie sú všetci svätí, čo si otierajú o kostol päty.
Žobrák žobrákovi najviac závidí.
Blázon, kto dáva, väčší, kto neberie.
Ďalej zájde, kto sa plazí.
Teraz každý čert chce byť pánom v dome a každá sviňa, aby osobitný chliev mala.
Dva kohúty na jednom dvore sa neznesú.
Kde chvost riadi, tam hlava blúdi.
Chvost musí za koňom.
Pán je najväčším sluhom v dome.
Kone dobré, ale pohonič zlý.
Kto má zlého koňa, toho chváli, aby ho predal.
Ja pán, ty pán, kto bude svine pásť?
Na hodnosť vyšiel, o mravy prišiel.
Panské sľuby — prázdne hlúby.
Dobré bydlo psa kazí.
Akou mierou meriaš, takou i tebe odmerajú.
Svoje veci nechváľ a cudzie nehaň.
Deti i kameň ubijú, o ktorý sa urazia.
Čo slobodno bohovi, neslobodno volovi.
Hlas ľudu, hlas boží.

Tento krátky výber z tisícok slovenských prísloví a porekadiel, ktoré môžeme vztiahnuť na situácie v minulosti, v súčasnosti a ktoré budú pravdivé aj v budúcnosti, sa nám môže javiť ako aktuálny alebo týkajúci sa práve nás. Ale môžeme si byť na sto percent istí, že žiadny zberateľ nemal na mysli práve nás alebo aktuálnu situáciu. V tom, v ich univerzálnosti, je ich čaro.

Rudolf Irša
www.irsa.szm.com

Tags: No tags

Comments are closed.