Ovocie je pre väčšinu ľudí neoddeliteľnou súčasťou ich stravy aj života, preto vám aj v tomto čísle prinášam informácie o najrôznejších tropických druhoch ovocia i zeleniny zo sveta Latinskej Ameriky. Prajem vám príjemné čítanie a veľa nezabudnuteľných ochutnávok zaujímavého, neobyčajného a kuriózneho tropického ovocia.
Zmrzlinová fazuľa
Tropické ovocie, ktoré vám teraz predstavím, vôbec nevyzerá ako ovocie, paradoxne sa nazýva ako strukovina a celkovo na prvý pohľad nepôsobí ako niečo, čo by sa dalo zjesť. Skôr som mal pocit, že ide o nejakú drevinu, z ktorej sa vyrába napríklad nábytok. Keď som sa prechádzal na miestnom trhu v meste Matagalpa na severe Nikaraguy, moju pozornosť upútalo práve toto neznáme zelenkavé čudo ležiace na stole, keďže predtým som to nikde nevidel. Spýtal som sa tamojšieho predajcu, o čo ide.
Veľké ploché zelenkavé ovocie je, čudujte sa svetu, zmrzlinová fazuľa. Tento epický názov dostalo vďaka svojej vnútornej bavlnenej dužine. Je sladká a snehovo biela s príchuťou, ktorá prekvapivo pripomína vanilkovú zmrzlinu. Plus takisto vďaka svojmu tvaru, ktorý pripomína fazuľový lusk, avšak stonásobne zväčšený.
Latinsky sa ovociu hovorí Inga edulis. Slovo Inga je odvodené od pôvodného indiánskeho kmeňa Tupi, ktorý ako prvý osídlil amazonský prales pred asi 3000 rokmi, keďže zmrzlinové fazule rastú aj tam. Druhové meno edulis znamená pod latinsky jedlé. Zmrzlinovej fazuli sa ďalej hovorí aj guaba, guama, guamo bejuro, rabo de mico, inga de metro, pois sucre, cuaniquil, joaquiniquil, ba dokonca opičí chvost. V Nikarague, kde som sa s týmto ovocím stretol prvýkrát, mu hovoria guaba.
Všeobecne ho môžeme nájsť v celej Latinskej Amerike, konkrétne od Mexika na severe až po amazonský dažďový prales na juhu. Je obľúbené v Peru, Ekvádore, Venezuele, Brazílii a aj v Kolumbii, kde z neho vyrábajú alkoholický nápoj známy ako cachiri. Nielenže ho tam pijú, Kolumbijčania ho dokonca oslavujú na rovnomennom festivale Cachiri, kde nápoj z neho tečie cez hrdlá jedna radosť. Najviac sa pestuje obyvateľmi Amazónie, ktorí ho následne využívajú ako tienidlo na strechách, ako potravu, ako drevo a v neposlednom rade na výrobu liekov. Indiánske ženy žuvajú sladký dužinatý obal semien s hladkou textúrou, čím si niekedy nahrádzajú koreň manioku
Strukovinové ovocie je naturalizované v tropickom a subtropickom podnebí na celom svete. Stromy zmrzlinovej fazule sú citlivé na mráz, ale darí sa im v teplom podnebí, kde je dostatok slnečného svitu. Vďaka svojim rýchlo rastúcim hustým baldachýnom sa pestujú tak, aby poskytovali prirodzený tieň pre kakaovníky, kávu, čaj a vanilku. Prirodzene tiež fixujú dusík zo vzduchu do pôdy, obohacujú okolitú zem a prinášajú prospech blízkym plodinám. Fazuľový strom s bledosivým kmeňom dosahuje výšku niekoľkých metrov, rastie veľmi rýchlo a spravidla prináša ovocie do troch rokov od klíčenia. Žlté a biele brmbolcové kvety ustupujú fazuľovým luskom, ktoré dozrievajú pravidelne počas celého roka. Plody môžu mať dĺžku od 30 centimetrov do 2 metrov a majú hrubé vláknité steny pripomínajúce drevinu. Môžu byť rovné, zakrivené alebo často špirálovito skrútené so žltkasto hnedou až zelenkavou farbou. Po ich otvorení sa vám naskytne pohľad na bavlnenú dužinu, ktorej textúra je podobná žuvacej cukrovej vate. Veľké semená sú vložené do sladkej dužiny a sú nejedlé, pokiaľ nie sú uvarené. Ich farba sa pohybuje od zelenej pri nezrelosti cez olivovú počas dozrievania až po sýtu bordovo-purpurovú, ktorá sa nakoniec premení na čiernu, keď je plod úplne zrelý.
Inga edulis je široko používaná v pôvodnej juhoamerickej ľudovej medicíne. Odvary z listov, kôry alebo koreňa sa bežne používajú na liečbu hnačky, artritídy a reumatizmu. Rozdrvené uvarené listy sa požívajú na zmiernenie kašľa a môžu sa priložiť na herpesy na perách. Zmrzlinové fazule sa zvyčajne konzumujú surové rovno z ruky alebo sa niekedy používajú ako aróma do dezertov.
Ak chcete extrahovať sladkú vatovú dužinu, rozpučte lusky a oddeľte ich od veľkých nejedlých semien. Textúrna celistvosť jemnej dužiny neobstojí pri extenzívnom varení, ale polosladkú vanilkovú príchuť je možné pomaly extrahovať do krému. Zmrzlinové fazule dopĺňajú všetky chute, ktoré sa bežne spájajú s vanilkou. Dužinu je možné kombinovať s čokoládou, kávou, smotanou, pudingom, mandľami, novým korením, kardamómom, karamelom, škoricou, klinčekom, zázvorom a rôznym ovocím, najmä s hruškou.
V meste manga
Pre Latinskú Ameriku je typické tropické ovocie, ktoré v našich obchodoch nájdeme len vo veľmi minimálnom množstve, a teda mnoho z nás pozná len medzinárodne najznámejšie tropické ovocie ako banány, papája či mango. Tie kupujeme a jeme tak často, že ich už skrátka považujeme za „naše“. No a práve to naše mango vám teraz trochu viac priblížim.
Mangom je posiata celá Latinská Amerika. Nájdete ho predávať všade, dokonca veľakrát si ho nemusíte ani kupovať, pretože je popadané na ceste a stačí si ho len zobrať do ruky. Ani Nikaragua nie je výnimkou, pokiaľ ide o mango. Jedno mesto je však špecifické práve vďaka tomuto úžasnému ovociu. Pobudol som v ňom pár dní a k mangu má takýto vzťah.
V minulom storočí, niekde v období pred 80 až 100 rokmi, sa v Rivas vo veľkom pestovali kakaovníky. Vysadili sa v okolí mesta, v jeho okrajových častiach, teda pokryli takmer celú tamojšiu oblasť, lebo kakao považovali za výborný plod na konzumáciu aj obchodovanie. Keďže boli tieto končiny veterné, vysadili sa kilometrové záhony mangovníkov, aby chránili kakaové plantáže. O niekoľko rokov neskôr sa kakaové plantáže v tejto oblasti prestali obrábať a nahradili ich platany. Mangovníky, ktoré naozaj splnili svoju funkciu a ochránili kakao pred mohutným vetrom, tam všade ostali až dodnes. Preto sa mestu Rivas hovorí la ciudad de los mangos, teda mesto manga.
Keď som sa prechádzal po cestách na okraji mesta, pozdĺž ktorých sú dlhokánske aleje mangovníkov, mangá boli popadané všade a doslova som po nich kráčal. Hocikedy som si nejaké mohol odtrhnúť a zjesť úplne čerstvé. Mango tu je niečo ako u nás jablko. Je ho všade veľa a je dostupné aj voľne v prírode. Okrem toho na miestnom trhu v Rivas zoženiete aj všelijaké rôzne typy manga, o ktorých ste možno doteraz ani nepočuli. Videl som predávať napríklad mango rosa, mango cutacha, mango mechudo, mango caraña, mango manzano či mango papaya. Mne však najviac chutil druh manga, ktoré som paradoxne nejedol tu v Rivas, ale na severe v meste Matagalpa a volalo sa mango chino, teda v preklade čínske mango.
Nikaragujské mangá, najmä z regiónu Rivas, sú také dobré, sladké a kvalitné, že ich nejedia len Nikaragujčania, ale aj Kostaričania ich prichádzajú vo veľkom nakupovať, či už na bežnú spotrebu, alebo na biznis.
Z manga sa vyrábajú prírodné džúsy a tradičné sladkosti a dezerty. Najznámejšou pochúťkou je curvazá alebo almíbar. Ide o zmes tropického ovocia (mango, papája, jocote, ríbezle, strúhaný kokos a kešu orechy), ktorá je sladená trstinovým cukrom. Je to tradičný dezert, ktorý sa zvyčajne pripravuje a konzumuje počas Veľkej noci. Keď niekedy zavítate do Nikaraguy, určite nevynechajte toto malé, ale pozoruhodné mesto.
Text a foto: Michal Hertlík
