Čo bolo teda na začiatku tvojej cesty?
V štrnástich rokoch som začala s prístrojovým potápaním. Priviedol ma k nemu otec, ktorý závodne plával. Mal veľmi rád francúzskeho oceánografa Jacquesa Cousteaua, ktorý v roku 1945 vymyslel prvý potápačský prístroj – aqua lung. Otec mal jeho knihy, a tak som sa k tomu v období dospievania dostala aj ja, hoci to bolo ešte počas socializmu. No už vtedy bolo na Slovensku pomerne veľa potápačských klubov. Potápanie sa mi spája s mojou prvou láskou. On bol potápač a zobral ma na prvý ponor v Senci. Bolo to super. Spája sa mi to v tom, že to je to moje, takto chcem žiť život. Bol to posledný deň prázdnin a na druhý deň som začala chodiť na gymnázium. Vôbec sa mi nechcelo do školy.
Postupne som sa však približovala k svojmu snu. Cesta k delfínom bola dlhá. Cieľ byť delfínoterapetkou ma držal od 8 do 40 rokov. Musela som však najskôr absolvovať strednú školu. Pokračovala som počas tohto obdobia stále s potápaním. V roku 2000 som si urobila inštruktorský kurz potápania a už predtým som pomáhala v zahraničných potápačských školách. Od roku 1997 do 2000 som pôsobila ako inštruktorka na Sicílii. Neskôr (r. 2001 – 2007) som učila v Egypte, kde som sa len potápala. Stále som bola vo vode alebo pod vodou, v inom skupenstve.

Aké bolo tvoje prvé stretnutie s delfínmi?
Prvého delfína som videla v Tampere vo Fínsku v delfináriu v roku 1998. Bola to mama s mláďaťom. Vonku bolo vtedy mínus 35 stupňov a ráno o 7 hodine som počas nejakého štátneho sviatku klopkala na dvere delfinária. Vybavili mi to kolegovia, učitelia z miesta, kde som vtedy učila nemčinu, angličtinu a telesnú výchovu počas stáže. Mláďatko malo asi 3 roky a volalo sa Leevi. Naše cesty sa neskôr opäť stretli. Leeviho som potom stretla o 24 rokov neskôr v Grécku, kde som už robila delfínoterapiu.

Ako sa zhmotnil tvoj sen?
Celý čas som rozmýšľala, či to je naozaj to, čo som si vysnívala. Či je to moja pravda. Tým, že nemáme na Slovensku more, musela som byť v zahraničí. Vždy, keď som stretla delfína v otvorenom mori pri potápaní, stále mi to pripomínalo, že mám nejaký nesplnený sen s delfínmi. Stále tam bola otázka, ako na tom som s mojím snom. Celý čas som si hovorila, že v štyridsiatke sa mi splní sen alebo prestanem pracovať a budem si užívať to, čo sa mi v živote páči. Prestala som pracovať v korporáte a definitívne som si dala sama sebe voľnosť a slobodu. A začala som si plniť svoj zámer naplno.

Keď máme svoj sen, sú aj prekážky, ktoré musíme prekonávať. Bolo to tak aj u teba?
V roku 2001 som stretla v Egypte ľudí, ktorí chceli postaviť delfinárium. Vstúpila som do projektu a angažovala som sa v tom, že otvorím potápačskú školu a delfínoterapiu priamo v delfináriu. Delfinárium sa o rok neskôr naozaj postavilo. Mala som tam letieť, bola som zbalená a šťastná, že si plním sen. V noci mi prišla sms, že ma už nepotrebujú a majú celý tím z Ruska. Zrútil sa mi svet, stratila som vieru v to, že toto je môj sen. Nespala som celú noc. Bola som veľmi nešťastná a namiesto delfinária som išla pracovať do potápačskej školy v Egypte. Párkrát som sa stretla aj s delfínmi pod vodou. Počas práce v Sharm el Sheikhu som sa bola pozrieť do novopostaveného delfinária. Môj vnútorný pocit bol, že delfíny áno, ale nie s týmito ľuďmi. Nepoznala som dôvod, prečo nie. Ľudia tam boli chladní a celkovo som z toho mala pocit, že tam nepatrím. Užívala som si teda vtedy len potápanie.

Kedy a kde si sa priblížila k svojmu snu opäť?
V roku 2014 som absolvovala kurz delfínoterapie v Rakúsku. Takže sa mi sen začal naozaj plniť. Koncom novembra som išla s mojím úplne prvým klientom na delfínoterapiu do Turecka a o 3 dni na to som oslavovala 40 rokov. Takže sen sa mi splnil úplne do bodky.

Ako funguje delfínoterapia?
Delfín je jediný tvor na svete, ktorý používa sonar. Orientuje sa a komunikuje vďaka echolokácii. Tým, že vydáva ultrazvukové vlny, ktoré prechádzajú celým naším telom, tak pôsobia hlavne na našu nervovú sústavu. Tým pádom nám môžu harmonizovať obe mozgové pologule. Delfíny nám vlastne pomáhajú. Počas pobytu sa s nimi dostávame do alfa hladiny. Každý sme individuálny, niečo na nás vplýva a niečo nie. Delfín nás do harmónie dostane za 10 dní, na porovnanie, aby sme dosiahli podobný vplyv potrebovali by sme na hipoterapiu chodiť denne minimálne rok. Ale nemôžeme to porovnávať, lebo delfínoterapia funguje naozaj jedinečným spôsobom. Je fajn, že delfín má veľmi silné bioenergetické pole. Je to niečo, čo je v dnešnej dobe už merateľné prístrojmi. Dalo by sa povedať, že aj to, že sme vo vode, dáva klientom možnosť sa inak pohybovať. Pomáha to klientom, ktorí sa nedokážu pohybovať, sú spastickí alebo ležiaci. Ultrazvukové vlny delfína v našom tele spôsobujú kladné zmeny. Zlepšuje sa medzibunková výmena látok a obeh tekutín v tele. 

Mozog sa dostáva z beta do alfa hladiny, zlepšuje sa komunikácia ľavej a pravej mozgovej hemisféry. Delfín napríklad „ťukaním“ pôsobí na nôžky či dlane, čo sú reflexné zóny na tele. Už len to, keď si spomenieme na delfína, usmejeme sa. To znamená, že pôsobí pozitívne aj na naše emócie. Rovnako je ovplyvnené aj naše kinestetické vnímanie (vnímanie polohy vlastného tela). Keď plávame, tak nás voda nadnáša. Okrem toho ako keby nás aj masírovala, prekrvuje dobre naše tkanivá. U klientov často dochádza k motivácii zapojiť sa vďaka hre. Ak máme detského klienta, dieťa je často prvýkrát chvíľu bez rodičov. Pre mnohé z nich je to dosť veľká zmena. Deti hladkajú delfína, plávajú tak, že sa ho chytia za plutvy za brušnú alebo chrbtovú plutvu a delfín ich odvezie. Deti mu hádžu loptičku, delfín im donesie loptičku naspäť. Deti môžu delfína aj kŕmiť, hádzať mu malé rybičky za odmenu. 

Delfín nás vyburcuje, aby sme na sebe zapracovali. Klienti chodia zvyčajne na 10-dňovú terapiu raz či dvakrát ročne. Zlom nastáva u klientov zvyčajne v siedmom či ôsmom dni terapie. Napríklad pri autizme dochádza k výraznejšiemu očnému kontaktu. Vnímam to, akoby sa utvorila bublina medzi dieťaťom a delfínom a ony spolu komunikujú. Vnímam, že vždy dôjde k pozitívnej zmene. Zlepší sa komunikácia alebo kognitívne (poznávacie) schopnosti. Zvyšuje sa schopnosť spolupráce. Vo vzťahu dieťa a matka sa mení naviazanosť dieťaťa. Deti sú schopné vyjadriť city, začnú reagovať na svoje meno, dieťa sa už nehrá samo, vie si povedať, že niečo chce alebo nechce. Pri ťažších postihnutiach môže dôjsť k odplienkovaniu či pitiu z pohára namiesto fľaše. Tých zmien môže byť veľmi veľa.

Aký je tvoj vzťah k delfínom?
Mám pocit, že som prišla z Atlantídy, delfíny a potápanie ma fascinujú. Delfín mi je blízkou bytosťou, podobne ako je pre mnohých ľudí pes. Vidím tú hravosť, radosť, pozitivitu, ľahkosť, s akou brázdia vodou. Kiežby sme aj my tak ľahko dokázali prejsť životom. Vyburcujú ma pracovať na sebe samej. Už len to, ako vyskočia z vody, mi evokuje určité emócie. Možnosť vynoriť sa z emócií smerom von. Dávajú mi silu ukázať a vnímať aj temné stránky, poukazujú na to, že v našom podvedomí existujú aj emócie, s ktorými treba pracovať a z ktorých treba vyskočiť a vynoriť sa. Kto som, kým som, kam smerujem, práve to som mala dlhé roky v hlave. Prekvapilo ma to, myslela som si, že budem robiť morskú biológiu alebo niečo podobné. A zrazu prišlo potápanie a delfínoterapia a mne to zapadlo do konceptu.

Čo dávajú delfíny tebe?
Delfín mi pomáhal napríklad pri menštruačnom cykle. Keď som dlho s delfínmi, idem frekvenčne vyššie. Inak vnímam vzťahy medzi ľuďmi a rôzne situácie. Kto chce byť som mnou, ten bude so mnou. Selektuje mi to vzťahy a poskytuje nadhľad.

Delfíny dávajú viac nám, ako my im. Kedysi som v sebe riešila, že by mali byť slobodné, vo voľnej prírode. No už to neriešim. Beriem to, že je to takto. Pozerám sa na to, ako to pomáha našim klientom. Treba si uvedomiť, prečo vôbec vznikli delfinária a morské parky. Delfíny, ktoré tam žijú, sú často už v delfináriách narodené. Poznajú to prostredie ako svoje vlastné. Keby sme ich vypustili do mora, pravdepodobne by neprežili. Primárnou myšlienkou bola zachraňovať zranené zvieratá. Niektoré by sa nemohli už vrátiť do voľnej prírody, v delfináriu sú v bezpečí a často sa dožívajú vyššieho veku ako vo voľnej prírode. V roku 1938 používali delfíny vo filmoch, už v 1860 bola prvá beluga odchovaná v zajatí. V Anglicku bolo v rokoch 1970 až 1990 až 30 delfinárií. Treba nájsť mieru, účel a vidieť to, že keď sú morské cicavce zranené, v delfináriu sú často zachraňované. Zároveň je ľahšie robiť výskum o živote týchto zvierat práve v delfináriách.

Máš delfína, ku ktorému máš bližší vzťah?
Áno, je to delfín Ada. Keď som prišla do Turecka, začala som s ním pracovať. Bol to najdlhší delfín, úplný pohoďák. Na terapiu bol rovnako fantastický.

Ako vieš, že delfín ťa pozná a má k tebe nejaký vzťah?
Závisí to od spolupráce s trénerom. Tréner má svojho delfína. Delfín vníma, ako kráčaš, približuješ sa. Reaguje na reč tela. Tréner je vždy prítomný. Každý deň je to s delfínmi iné. Niekedy ani nemajú chuť niečo robiť. Každý delfín má inú náladu a iný charakter. Potrebujem sa najprv na delfína naladiť: teraz budem 30 minút tu, s delfínom a s klientom. Vytváram priestor a ten držím počas celého trvania terapie. Podľa toho sa rozhodujem, čo idem urobiť. Niekedy nerobím vôbec nič. Som podporou a delfín je v tom priestore šéfom toho, čo sa bude diať. Niekedy sa môže stať, že podľa nálady klienta vymeníme aktívnejšieho delfína za viac pohodovejšieho a podobne.

Po delfínoterapii nasleduje proces liečenia zvukom, tzv. soundhealing alebo odpočinutie na alfa ležadle. Priblížiš nám túto časť procesu?
Používam gong a tibetské liečivé misky, rôzne perkusie. Pracujeme s vibráciami a frekvenciami zvuku. Každá miska je iná, jedinečná. Zvukoterapia je „podporou“ delfínoterapii. Môžeme ňou ukotviť na suchu do tela prežitok z delfínoterapie. Druhou možnosťou je alfa ležadlo, ktoré využíva mimoriadnu interakciu farby, tvaru, svetla a zvuku. Je to špeciálne vyvinutá hudba, čím sa vytvára priestor s alfa vlnením. Klient sa tak dostáva do stavu hlbokej relaxácie. Terapia na tomto ležadle má vplyv na vegetatívny nervový systém, zvyšuje vnímanie a harmonizuje ľudský organizmus. Túto časť práce robím aj na Slovensku, priamo v rodinách alebo v našich priestoroch v Bratislave. Tým sa pripravujeme na delfínoterapiu ešte doma a po jej absolvovaní pokračujeme v kontakte s klientom opäť na Slovensku.

Je delfínoterapia vhodná aj pre zdravých ľudí? Chodia k tebe aj takíto klienti?
Cieľová skupina sme my všetci, nielen inak obdarené deti. Mnohí majú sen stretnúť sa a zaplávať si s delfínom. Mám aj prípady žien, ktoré nevedeli otehotnieť. Prichádzajú ku mne aj ľudia, keď nevidia zmysel svojho života či necítia kreativitu, ľudia trpiaci burn-out syndrómom či manažéri. Teraz máme aj postkovidové stavy ľudí, ktorí sa cítia psychicky dole, majú stavy úzkosti a depresie.

Ako vnímaš samu seba? Čo odovzdávaš ľuďom?
Mala som párkrát v živote veľké šťastie a cítim, že by som to mala vrátiť do vesmíru. A robím to týmto spôsobom. Nie je to práca, je to skôr misia. Teším sa, keď môžem prispieť k blahu iného človeka. Je to moje poslanie. Mojím mottom je, že kvalita nášho života závisí od kvality našich myšlienok. Prajem nám všetkým úžasnú cestu k jednote.