Rozhodli sme sa opäť uverejniť nestarnúci pohľad Marie Hereleckej a jej princípov sofioterapie, pretože táto múdrosť nestráca kvalitu ani časom. Ďakujeme, Maruška.

Často počúvame „múdrosti“ typu: Táto bylina je nesmierne silná, dokonale účinná, je až z Tibetu, Nepálu či iných vzdialených lokalít. Za totality bola táto informácia ešte podfarbená magickou vetou – tajne sa dováža… Sama som kedysi, na odporúčanie istého liečiteľa, kupovala svojmu chorému otcovi okrem týchto vzácnych drahých bylín i čisté mumio v maličkých igelitových vreckách, jeden kus stál 3000 Kčs, vraj ho dovážali – vlastne pašovali – z Uralu. Tato nám čoskoro umrel a vrecúška zostali doma. Celkom dobre sa osvedčili v liečivom roztoku na potieranie rán. 

Po rokoch som ho uvidela za 60 Kč v našej zelenej lekárni, pobavila som sa na cene, no a „nekúp to za tie peniaze“, ako sme vždy hovorievali počas výpredajov. Mumio mám doma dodnes, ale vzhľadom na mnohé skúsenosti s bylinkami je len doplnkom našich domácich byliniek. Keď sa totiž prihodilo niečo naozaj vážne, spomenula som si na úplne inú „múdrosť“, a tá nám radí, že byliny, ktoré rastú v záhradách alebo na lúkach v blízkosti našich obydlí, sú pre nás najúčinnejšie.
Vždy mi napadne veta jedného pána učiteľa botaniky a asi i bylinkára (meno si už nepamätám), ktorý nám na prechádzke povedal: „To, po čom najviac šliapeme, s úctou vezmime a použime na svoje vyliečenie.“ Trvalo mi mnoho rokov, kým som pochopila pravdivosť tejto vety a prenesený filozofický význam myšlienky, ktorá je v nej obsiahnutá.

Skúsenosť s mojou bylinkovou liečbou

V období, keď mi lekári pri povinnej kontrole zistili rakovinový nález – navyše kombinovaný s porušenou funkciou niektorých orgánov, o čom som už dlhšiu dobu vedela, ale odkladala som ich liečenie – som pochopila, že je načase začať sa viac venovať svojmu telu. Bolo to asi pred tridsiatimi rokmi, preto som vtedy využila radu tých, ktorí boli skúsenejší. Začala som prehodnotením všetkých záporných spomienok a uvedomením si priorít v živote. Klasickú liečbu som nepovažovala za najlepšiu, hľadala som alternatívne možnosti. Návrhov bolo niekoľko. 

Bylinné preparáty, ktoré sa k nám vtedy dovážali a boli zaručene účinné, boli, samozrejme, finančne aj veľmi náročné. Každý z nich bol založený na úplne inom princípe a kombinovaný s rôznymi diétami, ktoré boli natoľko protichodné, že čo jedna metóda zásadne popierala, druhá považovala za najlepšie a naopak. Čo teda zvoliť? Bola práve jeseň. Väčšina byliniek už odkvitla a zmizla. Hľadala som ľubovník, veď ten je predsa na prvom mieste medzi všetkými bylinkami. Zostali po ňom iba vysoké drevité stonky na lúkach, s hnedými semienkami na vrcholkoch rastlín. Pochádzam z Jeseníkov a napadlo mi vydať sa pod vrchol Praděda na posledné čučoriedky. Vždy sa u nás tradovalo, že sú liekom na mnoho chorôb. Moji príbuzní ma za úsvitu vyviezli autom hore a sľúbili, že po mňa zas prídu. Nazbierala som ich vtedy ohromné množstvo, ale akási „náhoda“ spôsobila, že na mňa príbuzní zabudli. Chcela som sa teda vybrať strmým svahom čo najkratšou cestou naspäť do údolia. Po niekoľkých krokoch som s údivom zistila, že v tomto vysokohorskom pásme bylinky ešte kvitnú, že sú tu v plnom kvete celé koberce ľubovníka bodkovaného. Rozplakala som sa od dojatia nad tou krásou, s vďačnosťou som ďakovala, že na mňa všetci zabudli (mobily v tej dobe neexistovali), a zbierala som a zbierala. Spomenula som si na vetu pána učiteľa: „To, po čom najviac šliapeme…“ a aj na to, že „… čo rastie v blízkosti našich obydlí, je najúčinnejšie…“ Tu neďaleko som sa narodila a prežila svoje detstvo. Cítila som tú silu, tú rovnováhu prírody, vedela som, že sa uzdravujem, že je to moja voľba, moje rozhodnutie žiť v súlade so všetkým, čo ma kedy stretlo, radosť i bolesť, láska aj zúfalstvo, pokora, veľkoleposť, radosť z pomoci druhým. Cítila som to, čomu sa asi hovorí „transformácia vedomia“. Všetko bolo odrazu úplne správne, aj moja choroba a hľadanie riešenia, bolo to úžasné a nádherné. A ja som nosila kytice jednu za druhou na veľkú hromadu k dohovorenému miestu na horskej chate. 

Ešte dnes cítim pri tejto spomienke vôňu ľubovníka a vnímam, ako som po zotmení ponorila tvár do tej omamnej vône a potom na chvíľu nastalo to „nič“, z ktorého ma vyrušilo zatrúbenie auta – predsa len si na mňa spomenuli. S veľkým pocitom viny po mňa prišiel švagor a ja som mu povedala, nech mi namiesto ospravedlňovania pomôže naskladať bylinky do auta. A potom som si svoj žltý poklad priviezla domov, teda do svojej dedinskej školičky, kde som vtedy „riaditeľovala“ a mala k dispozícii obrovský pôjd. Tam sa vtedy moja ľubovníková nádhera sušila. Vôbec neviem, kto kedy stanovil, že som úplne zdravá, ja som sa jednoducho s tým „Ľubovníkom“ dohodla a pochopila, že som zdravá hneď, keď sme sa na Praděde tak pekne stretli.

Liečenie môjho syna

Druhá príhoda s bylinkami je o mojom synovi. Bol to vtedy pubertiak, ktorý vymýšľal všeličo bláznivé a jeho nápady občas skončili neslávne úrazom alebo – ako to bolo v tomto prípade – popáleninami. Súťažili v tom, kto bude najlepšie chrliť oheň ústami. Táto cirkusová disciplína – zapálenie vlastného dychu, pričom máte v ústach lampový olej – je však veľmi nebezpečná. Pri nedodržaní presných pravidiel používania sily dychu môže dôjsť k popáleniu pokožky tváre, pri vdýchnutí až k úmrtiu. Našťastie syn pri svojej chybe pohotovo zareagoval, nevdýchol a zatvoril ústa. Keď som po tejto „akcii“ uvidela jeho tvár, napadla mi otázka, či nám bylinky tentoraz pomôžu alebo už bude nutná plastika. Hojenie sa podarilo. Bolo to v júli, všade plno kvetín a bylín. Vybehla som vtedy za dom a tichučko pozorovala všetky bylinky.

Pocítila som, že to môžu byť napríklad tieto dve: ibiš lekársky (ľudovo slezová ruža) a žltnica maloúborová, obyčajná dotieravá burina, ktorej u nás na dedine hovoríme „hitlerka“. Liečenie začalo. Opakovane som prikladala obrovské okvetné lístky indigovo sfarbeného ibiška na všetky popálené miesta, tie sa v živých ranách rýchlo vstrebávali a po niekoľkých dňoch sme vytláčali šťavu zo žltnice a vytvárali macerát, ktorým sme tvár potierali. Pritom sme so synom vyhodnocovali všetky situácie, keď zbytočne súťažíme a riskujeme svoje zdravie iba preto, aby sme si dokázali svoju vlastnú hodnotu. 

Boli to dni plné nových skúseností a poznania. Po týždni išiel syn opäť medzi svojich kamarátov a na úplné zahojenie sme ešte mnohokrát použili na oplachovanie nálevy z bylinnej zmesi. Jej zloženie presne zodpovedá citovanej vete: „To, po čom najviac šliapeme, s úctou vezmime a použime na svoje vyliečenie.“ Skutočne sú to bylinky, ktoré mnohí považujú za burinu a bezcennú trávu. Keď som ich vtedy zbierala, tichučko som im ďakovala za ich liečivú silu, ktorú nám svojimi vibráciami i zložením poskytujú, a vedela som, že vďaka uvedomeniu si nových skúseností dôjde k rýchlemu doliečeniu. Často som pri tom zaletela spomienkami k našej babičke, ktorá u nás oslávila deväťdesiate narodeniny a rozhodla sa tu zostať, aby mi pomáhala so zberom byliniek. Asi štyri roky, kým odišla, sa s každou kvetinkou najskôr porozprávala a posielala po nej odkazy všetkým, ktorí budú neskôr bylinkové čaje piť. Nikdy ma to neučila, ale ja som občas „špehovala“, čože si to len pri tom trhaní šepoce, a tak mi to zostalo podnes. 

Zbieranie byliniek je rituál, zažívanie prítomného okamihu v spoločnosti nádherných synchronizovaných živých – ja im hovorím – bytostí. A kam ich ísť kúpiť? Najlepšie je nazbierať si ich pre seba, svoje deti, príbuzných a priateľov sami. Majú v sebe navyše i našu silu myšlienky – taký potenciál, aký do nej vložíme. A ak zatiaľ nemáte potrebné znalosti byliniek alebo možnosť nazbierať si ich, zájdite k niekomu, kto ich zbiera s takou láskou, ako by ste to robili vy. Spoznáte to, verte si, a keď nie je iná možnosť, kúpte si ich v predajni, potom bylinky uchopte medzi svoje dlane a predstavte si, ako sa s nimi s láskou spájate a veríte v ich silu.