Najsilnejší králi

Keď nebeské božstvo života Slnka dosiahne svoj vrchol a čas letného slnovratu najdlhších dní pominie, začnú sa pomaly, ale určite dlhé dni krátiť a noci predlžovať – znie to neuveriteľne, ale začína sa zima. Čas vynášania Smrti, volieb Kráľovien jari, Májových kráľov upadá do zabudnutia a nastáva obdobie, ktoré potvrdí úspešnosť alebo zlyhanie jarných obradov a správnosť ich vlády…

Úlohou týchto obradov, panovania kráľov a kráľovien je zabezpečiť dostatok úrody pre ľudí a zvieratá. (Dnes sa na pretras dostáva, tak ako kedysi, otázka dostatku obilia – už nie v malom meradle ako dávno, ale v celosvetovom, a vidno, že je to stále téma tém…)

Ak bola úroda slabá, vládnuca vrstva to pocítila na nepriazni ľudu v rôznych podobách – od preklínania, násilia, súdov až po obetovanie pre lepšiu úrodu. V starovekých spoločenstvách božskí králi, volení obradnou cestou zaručujúcou magické schopnosti, neumierali prirodzenou smrťou… aby sa schopnosti nestratili, museli v plnej sile prejsť na ďalšieho, mladšieho kráľa.

Matka obilia

Čarovné obradné postupy sa prísne dodržiavali aj pri spracovaní obilia. Samotnej orbe predchádzali očistné obrady oráčov. Zachovali sa zmienky napríklad o Přemyslovi Oráčovi, ktorý vládol obrovskou silou i múdrosťou a dotiahol to až do parlamentu českých dejín. Takisto siatie obilia malo prísne stanovené predpisy podmienené astrologickým pozorovaním, sledovaním vtákov a hlodavcov ako hlavných škodcov pri siatí, známych tiež z rozprávok, ktoré sú vlastne poľnohospodárskymi i astrologickými poučkami zachovanými do dnešných čias v nezmenenej podobe. 

Tieto mytologické povesti, báje, príslovia, riekanky, básne sú dochovanou múdrosťou našich predkov a možno ich považovať za akýsi vesmírny tarot, ktorého úlohou bolo nielen predpovedať budúcnosť na základe správneho čítania kombinácii znakov a symbolov, ale hlavne povzniesť a zasvätiť spiacu ľudskú dušu do vyšších rovín. Podobne ako v známej Nemej knihe alchymistov – Mutus Liber, kde musí študent pozorne sledovať každý detail vyjaveného obrazu vedúceho k premene jeho Ja, k tzv. transmutácii slúžili hovorené rozprávky pre poslucháčov. 

Matku obilia ctili od staroveku a prežila i do dnešných čias v rôznych podobách, pri siatí sa z hliny, popola a zrna vyrobili cesto, z ktorého sa stvárnila Matka alebo Otec obilia, niekedy obaja. Viera v nesmrteľnosť obilia tak dala vzniknúť zvyku obradu pochovávania Rodičov obilia do zeme, ktorý tak mnohonásobne oživil a zúrodnil polia. Obilné klasy, majúce dlhé vlasy, fúzy, predstavovali množstvo živých bytostí, z ktorých stínaním, mlátením a mletím vznikala múka… Pre našich predkov bola celá príroda posvätnou, a tak k nej aj pristupovali. Vnímali jej kolobeh, zákony. V niektorých oblastiach prinášali obiliu krvavé obety, ako náhradu stínaných hláv, v podobe klasov. Obradné zrážanie klobúkov mladých junákov pri ľudových tancoch je len jedným z mnohých obradov spojených s kosením obilia.

Mýtická bytosť obilia patrí dodnes k najsilnejším démonom – osídlila takmer celú planétu, ľudia ju pestujú, kvôli obiliu sa vedú vojny, vyrábajú sa stroje, cena obilia sa sleduje ako krivka života a smrti na medzinárodných burzách a čo je najhoršie, že napriek sýtosti, ktorú prináša, sa kvôli nej i vďaka nej vedú a vyhlasujú vojny…

Ľudia si vážili nielen ľudský život, ale i život rastlín...

Stínanie hláv

Stínanie hláv obilia je obradnou záležitosťou. Ľudia si vážili nielen ľudský život, ale i život rastlín, a tak obiliu prinášali obety – niekde jedlo, inde to boli spevy, tance, do obilia obradne vchádzal mladý nepoškvrnený muž, oblečený v ženských šatách. V mytológii je známa tiež démonická bytosť obilného Rodiča, ktorý strážil obilie, preto doň deti nesmeli vstupovať, aby neprišli o hlavu. Démon vyzýval koscov na preteky v kosení obilia – ak prehrajú v danom úseku, prídu o hlavu a budú bez hlavy zabalení do snopov a ich hlava bude hodená do rieky. Démona, ktorý sa skryl v obilí, porazil až Herakles a jeho hlavu rovnako hodil do rieky a telo zabalil do snopu, odtiaľ vznik povesti o zabíjaní obilia. Takisto mlátenie obilia malo spojenie s ubíjaním démona a získavaním jeho esencie – zŕn, ktoré predstavujú nesmrteľnosť v podobe nového vzklíčenia. 

My pred kosením oznámime bytostiam lúky, že ráno prídeme s kosou a že budeme držať kovový predmet na drevenej rúčke a že seno, ktoré nasušíme a pozbierame, bude slúžiť ako potrava i podstieľka pre naše zvieratá v nadchádzajúcej zime. V tichu a s pokorou v srdci tak pokosíme bez motorov, olejov a hučania iba toľko, koľko naše telo bude vládať, nie preto, aby sme sa prešli po ostrihanom trávniku, ale aby sme prežili – je to len malá časť našej sily, ktorú obetujeme prírode, aby vedela, že nám nie je ľahostajná a že vieme, že nás živí.

text a snímka: Weleslawa a Duchoslav
www.karpatskypecuch.org

Tags: No tags

Comments are closed.