Keď sme pred rokmi vo Vitalite uverejnili článok Silové miesta a hľadanie zázrakov, vyvolal rôzne odozvy a na našej stránke patrí medzi najčítanejšie. Značí to okrem iného najmä to, že ľudia milujú tajomné, nevysvetliteľné a staré miesta, lebo ich láka možnosť zažiť na nich niečo nepoznané. Keďže v hľadaní a odkrývaní, ale aj návštevách takých miest pokračujeme stále, ako sme o tom tiež viackrát písali, chceme sa k nim ešte vrátiť a podeliť sa o náš pohľad.
Niečo stratíš, niečo získaš
Bez toho, že by sme chceli byť krutí alebo nepríjemní, náš názor na senzáciechtivých návštevníkov posvätných či silových miest sa nezmenil: mnohí z nich s myslením dieťaťa očakávajú, že skala, prameň, jaskyňa či pyramída, alebo stavba za nich vyrieši, čo ich omína. Stačí prísť, obvykle autom, čo najbližšie, bez väčšej námahy, ideálne v lete, pri peknom počasí, nie na veľmi dlho, zamávať rukami, čosi zaspievať alebo chvíľu „zameditovať“ a „nacítiť“… a duchovné poklady im popadajú k nohám. Odídu osvietení, vyliečení, omladení, všetky rodinné problémy vybavené.
Tento instantno-konzumný prístup je, samozrejme, naivný a celkom nanič. Pretože nič z toho sa nestane. Keď to pochopia, idú na iné zázračné miesto, zopakujú postup – s rovnakým výsledkom.
Viete, v čom je pes zakopaný? Áno. Obeta. To je ten kľúč. Ako hovorieval jeden náš malý známy (ako dieťa už vedel, ako to na svete chodí) – niečo stratíš, niečo získaš. Teda staré známe: keď chceš dostať, musíš dať. Zákon rovnováhy.
Všetko sa zrátava
Vyšliapať na kopec, kde je jaskyňa, najlepšie s ruksakom na chrbte. Pekne nahor, zapotiť sa, prežiť chvíľu, keď už to nejde, znova sa nakopnúť, dať kus svojej sily a času „na oltár“ tejto udalosti – že idem na staré miesto, ktoré slúžilo pred desiatkami tisícov rokov ako útočisko, skrýša, možno svätyňa – zvieratám i ľuďom. Že v nej takmer nepretržite prespávajú pútnici dodnes, ohnisko uprostred nej je stále živé, nie je mŕtva, ale je stále oživovaná tými, čo sa vyplazili hore na hrebeň pohoria… precítiť ten obraz, že v nej spal jaskynný medveď, rodiny našich napol osrstených predkov s malými deťmi, že možno vyčnievala nad vodou, čo našu krajinu zaliala nadlho, a jej podoba by nás celkom isto prekvapila… moja námaha a pot aj zaťaté zuby, aj odhodlanie vyjsť až nahor, to všetko sa zrátava. A keď potom prežiješ noc v tejto jaskyni, predtým zapáliš oheň na ešte skoro teplom ohnisku, vydymíš priestor, prejdeš sa s húkadlom, aby si vyčistil aj zvukovo, pri plameňoch zaspievaš, zabubnuješ aj pomlčíš a možno aj pohovoríš – ráno zistíš, že žiaden očividný zázrak sa neudial. Prespal si na mieste, kde si pri zaspávaní počúval zrýchlený vietor v korunách stromov, budili ťa pazvuky, čo vydával plch – stály obyvateľ jaskyne, škrek nejakého neznámeho vtáka vonku, na stene previsu tancovali tiene plameňov – a ráno zbledla obloha a bol biely deň.
Hadia kráľovná
Nekonal sa žiaden zázrak, no ty si ráno vstal ako trocha iný človek. Vymenil si si dary s pravekou jaskyňou. Ty si jej dal svoju obetu, ona tebe útočisko. Nič sa nenarušilo, rovnováha bola dodržaná. Preto ti bude dovolené prísť sem znova.
Lebo to nie je samozrejmosť. Sú miesta, ktoré ťa vyženú. Nedovolia prespať, ba ani zotrvať, vaše energie sa nestretli v súlade a teba celú noc niečo štípe alebo ti príde nevoľno, alebo ťa niekto vyruší a ty sa radšej zbalíš a ideš preč. To všetko si posvätné miesta zariadia. A už sa druhý raz ani nepokúsiš.
Táto jaskyňa ťa ale prijala.
A keď budeš odchádzať, ešte raz sa obzrieš, už tentokrát na nebi nebude tróniť mesiac tesne pred splnom, ale ranné slnko, nič neočakávajúc, uvidíš svoju „odmenu“. Nad vchodovým oblúkom veľkej jaskyne stráži toto miesto zreteľná hlava Hadej kráľovnej. Je jej vládkyňou, a ak sme ju aj nevideli večer, keď sme sem s babami na Mokošíne potme prišli, tušili sme jej prítomnosť. Viedla náš rozhovor, obsah našich rečí aj naše konanie v tú noc.
V tom je poslanie silných a posvätných miest, ako to máme zažité my – prehĺbia vnímavosť u tých, čo sú pripravení. A ukážu „figu borovú“ tým druhým.
Stretneme na niektorom z posvätných miest.
Karpatské Slnko – Weleslawa a Duchoslav
www.karpatskypecuch.org
