Je mi cťou…
Sadaj, Slnko, sadaj za vysokú horu… Ej, Slniečko horúce, nepáľže ma nepáľ… Dobrú noc, hviezdičky, už idem spať… Horička zelená, škoda tvojej krásy… Oliva, oliva, zelená oliva, povedz mi, oliva, kde môj milý býva… Kukulienka, kde si bola, keď tá tuhá zima bola… Zapadaj, Slniečko, za tie hory, už ma tá hlavička bolí… Kohútik jarabý, nechoď do záhrady… Lúčka, lúčka zelená, kto ťa bude kosiť?… Pas sa mi, kravička, okolo chodníčka… Horička, horička, varuj si Janíčka… Beskyde, Beskyde, kto po tebe ide?… Hrajte mi, husličky, z javora doštičky!

Toto bol svet, v akom žili ešte celkom nedávno naši predkovia. Možno babky, pradedovia.
Živý svet plný významov a znamení, plný nápomocných živlov, zvierat. stromov, so slnkom, hviezdami a mesiacom, čo vnímali dianie na zemi pod sebou. Dávali naň pozor, chápali, čo ľudia hovoria, keď ich prosia, radia sa s nimi. Svet plný a nápomocný. Nie cudzí a nepriateľský. Svet živý.
Husličky z javora boli bratom, kravička sestrou či súrodencom, Slniečko, nežne a dôverne nazvané Jankom, súpútnikom a svedkom dennodenným, možno bližším ako rodina. Hovoriť o tom by mohli takí pastieri či ľudia na cestách, podomoví remeselníci, či vojaci, tráviaci pod holým nebom celé mesiace. No spievali o tom dievčatá, keď v horúcom letnom poludní hrabali suché šuštiace seno a jediným svedkom im bolo páliace Slnko nad hlavami. Tak ho prosili, žiadali, prehovárali, nech stiahne svoju horúčosť…

Brat Slnko, sestrička Luna
Vesmír nebol studený a vzdialený, trblietajúce sa hviezdy bývali svedkami ľúbostných stretnutí, ale aj osamelých žiaľov a ľudia ich aj tak vnímali. Svedčia o tom desiatky piesní, aj príbehov a rozprávok. (Tam o oživené vesmírne telesá nebola núdza.)

V živote našich predkov bolo toto spojenie obojsmerné a vzájomné: nielen človek vnímal svet ako živý, ale aj zvieratá, predmety, celá príroda reagovali na ľudí. Je to tak aj dnes, iba sme na to zabudli a potom sa čudujeme. Naplno to z piesní a rozprávok, tzv. folklóru vycucli romantici. V príbehoch a poézii z toho obdobia napríklad príroda vždy ladí s duševným stavom hlavného hrdinu alebo ho vhodne dopĺňa. (Keď mu bolo smutno, rozpršalo sa či jeho hnev sprevádzala búrka atď. Vidíme to napokon aj na obrazoch z obdobia romantizmu.)Tak ako aj v rozprávke alebo v príbehu, ktorý by vám, keby sme sa mohli vrátiť v čase, na prípecku rozprávala stará mati.

Nie z tohto sveta

Pocit človeka zo života v tom svete bol celkom iný, než ho máme dnes my. To je neodškriepiteľné. Ešte aj nebezpečné zviera bolo obdarené kráľovskými vlastnosťami a vážené. Medveďa a vlka, nelovené, ale loviace alebo človeku prinajmenšom rovnocenné šelmy chovali ľudia v obrovskej úcte a mali voči nim veľký rešpekt. Každý (nutný a veľmi dlho odkladaný) lov bol sprevádzaný tak ako u tzv. primitívnych kmeňov množstvom obradov a nevyhnutným pôstom ako symbolom obety. Človek sa totiž nedíval na svet ako na svoju možnú korisť, nevyužíval a tobôž nezneužíval ho, keďže bol jeho súčasťou, ale vnímal to ako svätokrádež. Svet používal a opačne.
Posvätnosť sveta, javov, súvislosť, príčinnosť, to bol prístup našich predkov, opakujem, nie tak dávno, zo sveta.

Spomínate si možno, keď ste ako malé deti považovali svoje hračky, teda bábiky, macov, možno aj autíčka za živé bytosti. Má to každé dieťa, kým ho nepohltí neosobnosť a účelovosť sveta dospelých. To je to pravé, pôvodné a číre vnímanie sveta ako živého celku. Kde nie je možné neúctivo zaobchádzať s predmetmi, zvieratami, prírodou, kde je nemysliteľné zničiť, rozbiť, zapáliť len tak, lebo neviem prečo, akúkoľvek stvorenú alebo aj vyrobenú vec na svete. O živých bytostiach ani nehovoriac. 

Úcta, pokora, prikladanie vážnosti každej súčasti života sú znakom toho, že aj ja som z tohto sveta a že chápem jeho podstatu. Tvorím ju a pomáham jej, som súčasťou božského celku a je mi cťou…
Iba ten, kto nie je z tohto sveta, to necíti, nevidí a netvorí.
Také jednoduché to je.