Naše postoje vytvárajú náš osud

Nový rok – nový krok – nové témy otvárame. V tomto roku ponúkame v rámci etikoterapie čitateľom Vitality krátke zamyslenia k rôznym zamysleniam, ktoré nám prišli či prídu do cesty v bežnom živote. Život je ten najtrpezlivejší učiteľ, ktorý dookola a rôznymi spôsobmi opakuje učebnú látku, až kým nepochopíme.

Život je ten najsprávnejší skúšajúci komisár, ktorý presne vie, aké úlohy zvládneme. Ak ich nezvládneme na prvýkrát, dá nám druhú, tretiu, štvrtú šancu, no vždy o závit silnejšie pritlačí. Život sám je ten najlepší „pracovný“ nástroj na manifestáciu nás samých. Nech sa páči, s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom sme tu, aby sme aj v novom roku svietili cez etikoterapiu tam, kde si život svetlo pýta. Šťastlivo teda vykročme.

Buďme obláčikom pary nad riekou

Emócie sa dajú pustiť, vypustiť, odpustiť. Pustím ich od seba alebo ich držím v sebe tým, že ich nechcem pustiť, lebo sa ich bojím. Vytláčam emócie od seba, odchádzam od nich, ale odchodom ich zároveň zatláčam. Opúšťam niečo – v skutočnosti odtláčam od seba. To som tiež ja. Sám od seba odchádzam, držím emócie rukami od seba čo najďalej a odchádzam preč. Ruky ich však stále držia. V momente, keď som už vzdialený, zabudnem na emócie, ale to neznamená, že emócie sú pustené. Ruky sa budú naťahovať naďalej do nekonečne, nech sa vzdialim akokoľvek. Už aj zabudneme, že na konci tých pahýľov máme svoje ruky, ktoré niečo držia. Už sme tak veľmi vzdialení, ale stále to držíme. Táto situácia môže trvať rodovo cez mnohé generácie. Pustiť niečo, znamená naozaj to opustiť. Povoliť, aby emócia cez nás ako cez komín prešla.

Ponúkam obraz: buďte obláčikom pary nad riekou. Para je totiž tiež riekou, zároveň aj brehom, ale v inej úrovni vedomia. Nie je obeťou toho, že ju držia brehy a že rieka musí tiecť. Oblak je zároveň riekou i parou nad vodou. V tom nadhľade si môžeš uvedomiť, čo vlastne držíš a čo máš pustiť.

Pádom do nízkych frekvencií zabúdame

Celý osud si vytvárame tým, že frekvenčne padáme a nevidíme, že padáme. Keď padáme do kalijugy, do nízkych frekvencií, je ľahké sa prispôsobiť toku rieky a nechať sa ňou strhnúť do pôžitkov a uveriť, že vonkajší svet je skutočný. Uveríme a zabudneme, kto sme. Pripomeniem film z roku 1998 Ako prichádzajú sny s Robinom Williamsom v hlavnej úlohe. Vo filme práve zabudnutie bolo peklom. Zabudneš, kto si, zabudneš, kto je ona, tá, ktorú hľadáš. Ideš po ňu, ale nebudeš vedieť, koho hľadáš. Pádom do nízkych frekvencií zabúdame, kto sme. Takže otázka: Je to osud?

Sme požehnaní minulosťou a skúsenosťou

Je možné prebudiť sa aj v klesajúcich frekvenciách? Udržať si vedomie, ale to znamená, veľmi silno sa oprieť o dôveru v seba. V tej chvíli si môžeš udržať vedomie, aj keď zem bude frekvenčne klesať. Sme požehnaní minulosťou a skúsenosťou, ktorými sme prešli. Už naši predkovia sa narodili do fázy vzostupu, to znamená, že univerzálne frekvencie nás podporujú v raste. Energia stúpa. Teraz ide o to, či lipneme na starých presvedčeniach alebo sme schopní adaptovať sa a flexibilne pochopiť, akou bytosťou sme. Otočiť sa dovnútra. V tom momente osud už nie je utrpením. Je radosťou.

Rozoznávanie odporu a napätia v sebe už nie je ťažká práca. Je radosťou. Objavovanie subosobností v odpore je radosťou, lebo každým jedným nájdením a odpustením rastieš. Už vieš, čo máš urobiť. Vieš, že nemáš utekať, ale prijať seba, svoje subosobnosti, svoj osud a pustiť. Nelipnúť. Vtedy sa oslobodzuješ a prichádza ti viac energie, si radostnejšia. Potom život už nie je utrpenie a drvenie.

Toto je dôležitý moment sebauvedomenia. Ak budeš opakovať mantry typu: je to utrpenie, je to drvenie, je to osud, to musím a musím… stále si obeť obetavá. Nikto ti nesľubuje, že rozpúšťanie, púšťanie budú príjemné. Nikto ti nesľubuje prechádzku ružovou záhradou. Naopak. Je to jedna z najťažších prác. Čo je na tom všetkom ťažké? Otvoriť dvere. Dovoliť si prežiť znovu boľavú udalosť, hoci si pamätáš, že bolesť bola skutočne veľká a nechceš ju.

Je to ako s boľavým zubom. Pamätáš si, ako to bolelo, keď ti vŕtali živý nerv? Samozrejme, máš zábranu ísť k zubárovi, ale zároveň vieš, že bolesť sa bude znásobovať, a tak sa napriek bolestivej skúsenosti rozhodneš ísť k zubárovi opäť. Už vieš, že je lepšie ísť k nemu skôr, ako príde veľká bolesť.

Meter pred kryhou neotočíme Titanic

Zo skúsenosti vieme, kedy treba konať, ale stále opakujeme: o chvíľu, neskôr, potom… Naučme sa v jemných úrovniach rozpoznať, kedy padáme. Nie až vtedy, keď nám všetko kričí do tváre, že sme v utrpení. Vtedy je už veľmi ťažké otáčať kormidlo. Meter pred kryhou, pred ľadovcom otáčať Titanic je neskoro. Rozhoduješ o svojom osude už vtedy, keď si vyberáš, či nastúpiš na Titanic alebo na Noemovu archu. Vtedy je ešte čas. Či si však vyberieš jednu, alebo druhú loď, to je osud. Je rozhodnuté.



Vyberáme si koľajnice osudu

My sme tí, ktorí tvoria svoj osud. Prvým krokom je prijať osud. Je tvoj, ty si si ho vytvorila. V momente, keď ho prijmeš, už vytváraš nový osud. Bude iný ako starý. Prijatím si ho zmenila. Už nie je podstatné, aký bol starý. Podstatné je, aký osud si teraz stvoríš. Nariekať nad starým je strata času a neúcta voči sebe. Môžeme ho len prijať, lebo sme ho už vytvorili. Čím viac však máme správne správnych postojov k životu, k sebe, tým tvorivejší, krajší a slobodnejší sme. To znamená, že osud sa mení.

Osud nie je niečo konštantné. Môžeme ho meniť. Jeho koľajnice síce kladieme my, ale my aj rozhodujeme, po akých koľajniciach budeme jazdiť. Keď už koľajnice položíme, nie je možné ich opustiť. Jedine vykoľajiť sa, ale to je karambol! Môžeme však rozhodovať o tom, ako koľajnice kladieme. V tom máme slobodnú vôľu. To je majstrovstvo života – vedieť, ako klásť koľajnice. Ako teda? Tak, aby sme boli spokojní s tým, kde sú. To znamená, aby sme boli vyrovnaní so svojím osudom. Tvoríme ho už dnes. Vieme, ako a čím si ho tvoríme, ktoré postoje vytvárajú osud, ktorý je priaznivý a želaný a znamená frekvenčný vzostup. Rozširovanie svetla, vedomia. Je to ten moment, keď sme sa otočili dovnútra a začali hľadať v sebe. Od toho momentu frekvencie už stúpajú a každému takým tempom, na aké je pripravený.

Keď sa uvoľníme, dejú sa zázraky

V duálnom svete bude vždy dualita. Spájanie a rozdeľovanie. Dve sily, vďaka ktorým existuje život, naše telo. Naše bunky sa neustále spájajú aj rozdeľujú. Deje sa to však v harmónii a rovnováhe. Naše vedomie si tohto môže byť vedomé. Môže spájanie a rozdeľovanie vnímať ako prirodzenú súčasť duality materiálne viditeľnej v tejto sfére. Alebo ich môže vnímať ako boj.

Ak ich vnímaš ako boj, bojuješ. Ak ich vnímaš ako prirodzenú existenciu duality a dokážeš byť súčasne v oboch zúčastnených stranách, nie si proti ani za, tak si vyslobodený z boja. Si nad bojom. Si mimo boj, mimo bojovú sféru, hoci je v tebe, nezraňuje. Nebojuješ.



Chcime byť láskou, to je trvalé

Sily príťažlivosti a odpudivosti sú základnými silami, preto v istej chvíli treba prestať tlačiť na cieľ. Uvoľniť sa. Potom príde milosť. Zázraky sa začnú diať, až keď sa uvoľníme. Potom príde milosť zázraku. Vzdaj sa predstavy, že tvoríš. Práve v tom momente tvoríš. Nevzdaj sa tvorenia, vzdaj sa predstavy, že tvoríš, lebo to nie je to isté.

Prestaň sa držať lásky, pusti ju. Prestať sa držať lásky a byť láskou nie je to isté. Nauč sa rozlišovať medzi trvalým a večným. Medzi dočasným a trvalým. Medzi skutočným a neskutočným. Chcieť lásku, držať sa lásky, je dočasné. Byť láskou je trvalé. Je skutočné.

Pokánie je odovzdanie, pustenie chcenie. Zopakujme si vetu o tvorení: chcieť tvoriť a tvoriť nie je to isté. Čím viac sa odovzdávaš, tým viac tvoríš. Čím viac sa odovzdávaš, tým viac manifestuješ svoje skutočné ja. Čím viac sa odovzdávaš, tým viac si to, čo v skutočnosti si.

Pokánie je uvedomenie si seba samého. Neprítomnosť pýchy. Uvedomenie, že sme jedno. Každý túži po láske. Každý túži po porozumení. Každý túži po priateľstve, blízkosti. Všetci chceme na konci dňa to isté.

Čakať môžeme len na tých, ktorí chcú kráčať

Veľmi často si uvedomujem, aké dôležité je vedieť počkať. Počkať na posledného, ktorý dôjde do cieľa. Je však podstatné vedieť, že čakať možno len na tých, ktorý bránou chcú prejsť alebo aspoň kráčajú smerom k bráne. Tí, ktorí idú opačným smerom, na tých môžeš čakať dlho. V istej chvíli treba vykročiť správnym smerom. Ak totiž čakáš na niekoho, kto kráča od teba, nie smerom, ktorým ideš ty, tak sa načakáš. To už nie je trpezlivosť, ale hlúposť. Ak si si však vnútorne istý, že ideš svojím smerom, že kráčaš správne, že spájaš a nerozdeľuješ, smer je jasný. S dôverou kráčaj ďalej.

Sme nekonečným pútnikom v nekonečnom priestore

Náš dych a rytmus srdca sú v jednote s dychom vesmíru, s dychom Božím. Rozpoznáme svoju schopnosť zažiť pocit naplnenia, úplnosti, celistvosti – advaity – nie dvojnosti na všetkých úrovniach od fyzickej cez mentálnu, emočnú, energetickú až po spirituálnu. Nachádzame zmysel cesty v ceste samotnej. Sme nekonečný pútnik nekonečným priestorom nekonečných možností. Rozpoznávame duálnosť fyzického sveta a jednotu sveta spirituálneho. Prepájame nebesia so zemou, prepájame korene s korunou stromu života. V žilách nám prúdi život, ktorého vôňa i chuť nás napĺňajú blaženosťou bez vonkajšej príčiny. Dotýkame sa podstaty toho, kto sme. Rozpúšťame ilúzie duality, dôverne poznáme našu prázdnotu a samotu, závislosti – dôsledky vlastného sebaklamu o svojej dôležitosti. Vnútorný priestor napĺňame jasným svetlom a hrejivým teplom z večného zdroja, s ktorým sme v spojení. Rozpoznávame PRAVDU, že sme nikdy neboli odpojení, nie sme a nikdy nebudeme mimo svojho zdroja. SOM, kto SOM, jedno v celku a celok v jednom – takto to je. Nech sú cítiace bytosti naplnené hlbokým vnútorným mierom.

Prechádzajúc bránou celistvosti, vnímame nekonečný priestor bytia, cestu bez konca. Na vrchole hory, sťa víťaz, kráčame ďalej. Víťazstvo mení sa na úspech, úspechom je radosť bez vonkajšej príčiny. S pocitom celistvosti, úplnosti, naplnenia ľahkým krokom kráčame ďalej. Každý krok je pečatením dôvery životu. Ozvenou dôvery je vďačnosť. Sme dedičmi kráľovstva večnej blaženosti. Koruna na hlave ti svieti na cestu. Cesta končí v nekonečne. Vstúp do kráľovstva pokoja, kráľovstva hlbokého mieru. Vstúp bránou, ktorou neprejdú dvaja. Zomri, kým zomrieš, a nezomrieš, keď zomrieš. Tajomstvo smrti v sebe ukrýva tajomstvo toho, kto si.

V stíšení sa odovzdávame službe životu. Život dýcha za nás, nechajme ho dýchať, a tak v prijatí dostaneme sa k sebe, sme doma. Čím viac sa dávame, tým viac cítime. Čím viac cítime, tým plnší je život, ktorým sme. Večný pútnik na nekonečnej púti. Precítime, že sme tvorivou silou, nadanou schopnosťou milovať a tvoriť v záujme celku, ktorého sme súčasťou. Rastieme spolu.

Želáme šťastný nový rok.

S láskou Vladimír a Sarita

www.advaita.sk

Tags: No tags

Comments are closed.