„Boh poslal na svet svojho jednorodeného syna, aby sme boli schopní uvidieť a uveriť, aby sme skrze neho mali život, aby sme mali život, nie živorenie, aby sme mali možnosť vidieť, aké to je žiť v spojení a v láske.“ Otvoril tému božej lásky jeden z absolventov školy etikoterapie Advaita aj citátom – Božia láska k nám sa prejavila v tom, že boh poslal na svet svojho jednorodeného syna, aby sme skrze neho mali život (Jánov 4:9)

Vladimír Červenák: Nájsť život, znamená rozpustiť strach zo smrti, aby si rozpoznal svoju nesmrteľnú podstatu. Až z tohto priestoru môžeš uvidieť, že telo je dočasné, ale pozorovateľ, ktorý celý proces pozoruje, vždy bol, je, bude. Bol aj predtým, než telo vzniklo, je v tele teraz a zažíva sa, zostáva aj vtedy, keď sa telo opäť rozloží na základné prvky. Rozumieš tomu, čo hovorím? Ak nie, tak máš rozpoznať, kde sa nachádza tvoja energia, kde je tvoje vedomie a v ktorej úrovni, v ktorej sfére sa nachádzaš. Práve to sa učíme na škole etikoterapie, ideme po jednotlivých čakrách vertikálne hore. Každý jeden seminár, každý stupeň je iniciačný. Iniciujeme schopnosť dostať energiu vyššie, tým, že uvoľníme bloky odporu, ktorými ju brzdíme. Rozpoznávame, čo jej bráni, aby sa posunula, aby sa spojila moja zem s nebesami . (ako na Nebesiach, tak i na Zemi) Ukončíme neukončenia, ktoré brzdia alebo blokujú energiu, aby stúpala hore systémom. 

Čiže keď si úplne nevedomý a máš blokovanú energiu v prvej čakre, zažívaš len to fyzické, aj mentálne môžeš byť veľmi obmedzený. To sú bytosti, ktoré sú tak zablokované ilúziami nevedomosti, že aj ich mentálne schopnosti sú veľmi nízke. V tejto dobe je to omnoho výraznejšie. Prejavuje sa to napríklad v používaní hanlivých či vulgárnych slov. Pomenovať niekoho dezolát, debil či hlupák je neúctivé a pohŕdavé. Je naozaj vedomý a múdry kto pohŕda? Pohŕdanie má rovnako za príčinu nevedomosť – a také sú aj jeho dôsledky, “bolesť. “

Frekvenčne sme intelektom vyššie bytosti. Západný človek rozvíja najmä mentálnu úroveň. Svoje ego budujeme na vedomostnej nadradenosti. Máme to „vyšpikované,“ avšak v ďalších sférach, v emočnej, energetickej či spirituálnej zaostávame. Učíme sa rozpoznať, v ktorej sfére žijeme a do ktorej smerujeme, aká je pravda o nás samých…Samozrejme, môžeš byť na jednotlivých energetických úrovniach zablokovaný. Ako to rozpoznáš? Napríklad cez hnevy, viny a výčitky, či cez bezmocnosť, smútky, sebaklamy, lži, ilúzie a závislosti. Dôsledkom sú utrpenie a bolesť. 

Sme bytosť, ktorá je súčasne prítomná vo všetkých sférach. Sme multidimenzionálna bytosť, žijeme súčasne vo všetkých dimenziách. Aj kvantová fyzika hovorí, že žijeme naraz v rôznych dimenziách. Áno, sme prítomní ako vedomie. Sme ten, ktorý sa pýta, i ten, ktorý pozoruje… Potenciálne si vo všetkých sférach. Vždy si bol, aj budeš, ale nemáš to zvedomnené. Ako vytvárame vedomie? Vieme, ako ho tvoríme? Tvoríme ho poklonením sa matke Zem. Dôverou v silu ktorá nás presahuje, Životu, Žive v nás. Tvoríme ho prijatím toho, čo máme priamo pred nosom. Pokloníme sa s úctou tomu zemskému, predkom. Rozvíjaním úcty, vďačnosti a dôvery tvoríme pocit bezpečia. Pocit bezpečia je matkou pocitu šťastia, sily, zdravia, hojnosti, celistvosti. Čím viac úcty, dôvery a vďačnosti, tým viac je spriechodnená cesta k vyšším sféram bytia pop dúhovom moste frekvencií čakier v nás. Keď zvyšuješ dôveru, úctu a vďačnosť, vyslobodzuješ sa. Všetky tvoje neukončenia vstupujú do celistvosti. Nanebovstúpenie a z mŕtvych vstanie. Cítiš sa stále bezpečnejšie. Uvoľňuješ sa, tomu hovoríme seba-realizácia, zrealizovanie seba samého. Je to zrozumiteľné? Vieš, čo máš robiť? A robíš to? Ak áno, výborne, lebo mnohí aj vedia, čo majú robiť – a nerobia to. Paradox vnútorného sabotéra. 

Nie je cesta, keď násilím niekoho dotlačíš, dokopeš alebo nalákaš. Manipuláciou sa nedá otvárať cesta do spirituality. Každý jeden ju musí uzrieť sám. Musí zaklopať na pomyslené dvere a dvere, brána sa mu otvorí. Ak čaká pred dverami bez zaklopania, že mu niekto otvorí, nestane sa tak. Bez rozvíjania spirituálneho vedomia cesta končí na energetickej úrovni v nekonečne. Do vyššej sféry sa nemáš ako dostať. Zostaneš v bojoch. 

Podstatné je držať zámer, porozumieť na mentálnej úrovni, pochopiť – a potom kráčať ďalej, vytrvať. Dosiahnuť stav “odhodlania“, ak už máš dostatočne silnú vytrvalosť a trpezlivosť. Vtedy narastie dôvera. Keď narastie pocit bezpečia, prebudí sa odhodlanie. Stav odhodlania je pevné ukotvenie na ceste. Porozumel si a kráčaš. 

Prechod bránou je iniciácia, je vstupom do novej sféry, s ktorou sa najskôr potrebuješ zoznámiť, naučiť sa jej jazyk. Presne tak, ako keď si prišiel na svet a rodičia ťa začali učiť, ukazovali ti svet: “Pozri, sem si sa narodil, ja som tvoja mama, toto je tvoj otec, toto tvoj brat, takto spolu žijeme, tomuto veríme, tomu neveríme, toto takto robíme.” Rozpoznávame sféru, do ktorej sme sa narodili. A proces pokračuje ďalej. Si stále v rovnakom tele, ale vedomie rastie, prechádza stále do ďalšej a ďalšej sféry – až ich všetky prepojíš. Môžeš zostať vo vedomí, že si bytosť a tvojím bohom je priestor, alebo dostaneš milosť rozpoznania, že priestor a bytosť sú to isté, sú jedno. Keď dostaneš milosť jednoty, advaity, si vyslobodený. To, že si sa dozvedel o advaite, ešte neznamená, že si advaitik. Si adept advaity. 

Keď je tvoje srdce ľahšie ako pierko, prichádza milosť. Milosť zachytíš, otvoríš sa jej, rozpoznáš podstatu dočasného – a pustíš všetko dočasné. Pustíš aj poslednú bunku dočasného. To znamená, že si ochotný zomrieť vo fyzickom, dočasnom a zrodíš sa vo Večnom. Kým sa držíš poslednej bunky, kým na nej lipneš, prichádza smrteľná úzkosť. Smrteľná úzkosť záhrobia.

Nie je zlé, že si v strachoch. Veď si prišiel na svet preto, aby si aj túto sféru zažil, rozpoznal… aby si sa v nej stal majstrom. Keď dosiahneš úroveň majstrovstva, brána do ďalšej sféry sa ti otvorí. Potom rozpoznáš systém, akým sa táto hra hrá, a môžeš spokojne žiť to, čo žiješ, ale udržíš si krok. Nezastavíš sa, nezostaneš v komfortnej zóne, kráčaš ďalej. Celá cesta sa stane RAdosťou. Užívaš si.
Oprieš sa o dôveru a život ide ľahko. Vidíme vtedy všetci, že ide ľahučko. Tvoj kanál je otvorený, svetlo zhora prúdi. Máš dôveru v koreni a preto môže milosť prichádzať a manifestuje sa v tvojom “áno” životu. 

Občas ešte môže prísť zaváhanie, alebo neistota, sebairónia či sebaspochybňovanie. To sú zvyšky pýchy, ktoré bránia, aby energia naozaj stúpla úplne nahor. Potom je dôležité začať budovať osobný vzťah so Zdrojom, s Bohom tvojho srdca, s Bohom tvojho porozumenia. Opierať sa o nich. Ak si vybuduješ osobný vzťah s Bohom, môžeš sa cítiť osobne milovaný, cítiť sa ako najmilovanejšie božie dieťa.