Čaro prepojenia v kruhu
Staré obrady, klesajúce v dobré zvyky či dokonca upadajúce v zábavu, sa stávajú čoraz vzácnejším obrazom. Nie je to predsa tak dávno, kedy kolobeh tradícií dodržiavali pôvodní obyvatelia dedín a samôt. Dnes naše internetom unavené oči ťažko hľadajú živý (BIO) obraz zabudnutých remesiel, ktoré boli priamo spojené s hospodárskym, ale i magickým kolom roka.

Strácajúce sa jarné remeslá

Napriek snahe vrátiť sa k zabudnutým časom je stále menej pôvodných majstrov. Čo je horšie, nemajú ani komu by odovzdali svoje vedomosti a niektoré ich výrobky sú dnes doslova prežitkom. Pritom spôsob života sa v podstate natoľko nezmenil. Veď o pôdu i zvieratá sa treba stále starať. Čo sa teda zmenilo? Je to spôsob myslenia a trávenia času. Urýchľovanie poľnohospodárskej a živočíšnej výroby je dnes dokonca vzorom pre malochovateľov a malopestovateľov. A tak nenájdeme prútím ručne vypletané komposty, ploty, záhradné ohrádky… Pritom po zimnej ťažbe bolo a je vždy čerstvej haluziny, prútia, kolíkov, kôry dostatok. Vypletanie plotov malo, samozrejme, i magický charakter. Pri pletení gazda alebo gazdiná vedome vpletala ochranné zariekanky do plotov, aby ochránili zvieratá pred šelmami a kompost pred splesnením. Olúpaná kôra liečivých drevín sa splietala do vrkôčikov či sa odkladala ako neskoršia prímes do stravy v prípade hnačkových ochorení zvierat i ľudí. Orezaná haluzina sa spotrebovala do poslednej pilinky, veď čo sa odložilo na jar, dalo sa v peci spáliť v zime. Väčšie kusy ostali na palivo, z krivých konárov sa vyrábali háky, držiaky, sušiaky, stojany na seno, kolíky, z lepších kusov kuchynský riad … Je to obrovské množstvo doplnkových predmetov, ktoré si ľudia jednoducho vyrábali a nekupovali.

Dávna cesta vedúca k znovuzrodeniu

Ak sa časom záhradné ploty, bránky rozpadli, zarástli alebo zhnili, stále ostávala možnosť ich použiť ako palivo do pece. (Toho roku to čaká aj naše plôtiky a bránky…) Nebolo treba si lámať hlavu, stačilo pozorovať svoj dvor a človek vedel, čo bude potrebovať aj bez reklamných letákov. Kolobeh rozpadu jednoduchých záhradných stavieb, pomôcok mal svoje dôstojné miesto v inventári našich predkov. Napriek tom, že vedeli, ako sa veci jedného dňa rozpadnú, snažili sa ich vyhotoviť nielen funkčné, ale i krásne. Bolo to ako tibetská mandala, vyrobená s plným nasadením a potom rozfúkaná… Dlho používaný nástroj mal svojho ducha, nielen cenu kvality či dobrej značky. Je to ako taoistická tradícia, ktorá hovorí: „Čo vzniká, isto zanikne, a čo sa sa rozpadlo, uvoľnilo priestor novému.”