Mier a pokoj v nás v čase vojny, je to vôbec možné? A, samozrejme, ak to nenájdeme v sebe – nemôžeme to odovzdať svojim deťom, lebo nemôžeme dať iným to, čo sami nemáme. Možno neexistuje spôsob, ako byť vo vnútri pokojný, keď je vonku vo vašej blízkosti vojna. Môže to byť základný rozpor, nerealistické zbožné želanie, túžba, aby svet, v ktorom žijeme, bol iným miestom, ako v skutočnosti je. Tiež by mohlo ísť o prianie žiť v našom vnútri oddelenú realitu od tej, v ktorej skutočne žijeme. Oboje je nadľudské a nereálne. Ale rešpektujem otázku. Chceme byť dobrými, nápomocnými a podpornými rodičmi, aj keď nás to veľmi trápi. 

Začnem teda zodpovedateľnejšou otázkou: čo NIE JE správna a zdravá reakcia rodičov v čase vojny? 

Sme vo vojne. Nielen ukrajinský ľud je vo vojne, my sme vo vojne. Možno sme vo vojne zakaždým, keď je vo vojne ktorýkoľvek národ, pretože na určitej hlbokej úrovni je ľudstvo jedna rodina. Ale keď je to ďaleko v Afganistane, Jemene alebo Náhornom Karabachu, je ľahšie to ignorovať. Táto vojna sa odohráva na našej hranici, dosah rakiet a lietadiel pokrýva celé Slovensko. Táto vojna sa odohráva vedľa. Mohla by tu byť kedykoľvek. Toto je druhá svetová vojna odznova po 77 rokoch relatívneho mieru v Európe, ktorú neiniciovalo a neviedlo nacistické Nemecko. Je to šialené a v súčasnosti paralyzujúce, pretože s tým nemôžeme nič priamo urobiť. 

Ako môžeme zostať pokojní v čase, ako je tento? Na otázku o rodičovstve v čase vojny začnem odpovedať tým, že vyjadrím, čo viem o tom, čo nie je užitočné: vyhýbanie sa svojim pocitom, depresia a strach, tri najčastejšie reakcie na nebezpečnú a znepokojujúcu zlú správu, s ktorou nemôžete nič robiť. Všetky tri sú najprirodzenejšou reakciou na vojnovú situáciu – a zároveň aj tou najmenej zdravou. Obvyklá reakcia na nebezpečenstvo je brániť sa alebo utiecť. Ale keď sa nemôžete brániť a nemôžete utiecť – tam môže nastať skutočná choroba. Vyhýbanie sa uvedomeniu si nebezpečnej reality nás umenšuje na menej, ako sme my sami, otupuje a degeneruje naše myslenie; depresia ničí všetky naše duševné sily, vitalitu a zmysel. Život v strachu paralyzuje vôľu a ničí telo. Všetky tieto reakcie budú mať priamy vplyv na deti bez ohľadu na to, akú umelú fasádu sebadôvery a predstierania bežného zamestnania si nanesieme na svoj povrch. Deti cez to vidia. 

Ale nebezpečná, deštruktívna a hlboko znepokojujúca situácia si vyžaduje absolútny protiklad vyhýbaniu sa, depresie a strachu: potrebujeme viac sebauvedomenia, nie menej, a silnejšie prítomného ducha v duši, nie slabosť duše. A silnejšiu, mobilizovanejšiu vôľu – nie paralýzu. To všetko sa stáva takmer nemožné, keď s touto nebezpečnou, znepokojujúcou situáciou nemôžeme nič urobiť! Ale aj tak to musíme urobiť. 

Čo môžeme urobiť s deštrukciou Ukrajiny, keď naša vlastná krajina (zatiaľ) nie je priamo zapojená do bojov? Nemôže nám to byť ľahostajné. Udržiavať deti mimo uvedomenia si toho, čo sa deje, je postupne stále viac nemožné, tým skôr, čím sú dospelejšie. Všetci trpíme uvedomením si toho, čo sa deje na našej východnej hranici. Dokonca aj ľudia, ktorí sa zvyčajne nezaujímajú o správy, politiku a medzinárodné záležitosti, sú tým hlboko zasiahnutí. Tomuto utrpeniu sa nedá vyhnúť. Treba to znášať s väčšou prítomnosťou ducha, väčšou duchaprítomnosťou, nie s menšou!
Obávam sa, že nemám jednoduchšiu správu, ktorú by som vám mohol poskytnúť ako odpoveď na túto rodičovskú otázku. Utrpenie v tejto vojne je tu na to, aby sme ho zažili, rovnako ako utrpenie, ktoré treba zažiť, keď sú naši rodičia alebo naše deti choré, v nebezpečenstve alebo umierajú. Milióny utečencov a celé rodiny žijúce v kanáloch metra, mrznúce a hladujúce – zatiaľ čo ich domy sú nezmyselne bombardované v Kyjeve, Charkove, Mariupole, Ľvove a ďalších ukrajinských mestách – sa tomu nevyhnú. Ani my nie. Naše srdcia sú s nimi, a to je tá najzdravšia odpoveď: naši bratia a sestry na Ukrajine umierajú a trpia. Toto sa deje našej ľudskej rodine, nie cudzím ľuďom. Jedinou zdravou odpoveďou je byť prítomný viac, nie menej. 

Vyhýbanie sa musí byť konfrontované s uvedomením; depresia so súcitom; strach s odvahou a pravdou. A musíme to pretrpieť. Bol som zapojený do vojny priamo, na fronte, v mladosti. V aktívnej službe som bránil svoju krajinu, keď bola napadnutá. Musel som byť plne prítomný. Ale bolo to jednoduchšie ako teraz, pretože moja vôľa bola naplno nasadená v akcii. Teraz nemôžem byť plne aktívny. Som veľmi frustrovaný, tak ako vy. 

Vôľa nášho civilného obyvateľstva teraz bude väčšinou frustrovaná. Ale ak existuje niečo, čo môžeme urobiť, mali by sme to urobiť. Na východnom Slovensku žije asi desaťtisíc Ukrajincov. Som si istý, že všetci robia niečo pre svojich ľudí za hranicami. Možno sa ich môžeme opýtať, ako im môžeme pomôcť. Na Slovensku sú teraz desaťtisíce ukrajinských utečencov, väčšinou žien a detí, a každý deň prichádzajú ďalší. Sú to bezdomovci a vonku mrzne. Žijeme tu v našich teplých bezpečných domovoch. Poďme ich teraz pozvať do našich domovov. O to sa tu snaží moja rodina. Alebo im aspoň pošlime materiálnu podporu. Veľa Slovákov to už robí. Pridajme sa k nim. Nemusíme čakať na to, kým ich spoznáme a kým budeme ich osobnými priateľmi. Staneme sa ich priateľmi a budeme ich poznať, keď to urobíme. Toto je čas na aktívne bratstvo a sesterstvo.

A deti budú vedieť všetko, čo vieme, a budú súčasťou všetkého, čo zažívame a čo robíme.
Toto je spôsob, ako čeliť súčasnej vojne s vyšším vedomím, odvahou a činmi. A potom môžeme v noci lepšie spať a ráno sa lepšie zobudiť. Naše deti budú neoddeliteľnou súčasťou našej skúsenosti a nášho konania bez ohľadu na to, čo robíme. Aj utrpenie tam bude. Je to tak. Najzdravšia ľudská reakcia je zažiť to naplno, čeliť tomu a niečo s tým urobiť. 

A to je tá najúprimnejšia odpoveď, akú môžem dať na uvedenú otázku ako človek, ako rodič, ako člen slovenskej komunity a ako syn ukrajinských imigrantov z mojej materskej strany. Moja rodina pochádza z Umanu.